2) Dokumentologie

Úvod do dokumentológie. Dokumentológia, dokument, zdroj

Dokumentológia je komplexná veda o dokumentoch a informačných zdrojoch, o ich vzniku, vývoji, obsahu, nosičoch obsahu, forme, štruktúre a ich mieste v dokumentových informačných systémoch. 

V odbore knižničná a informačná veda existuje celý rad viac alebo menej ustálených pojmov a termínov, ktoré sa týkajú podstatného predmetu odboru. Dominantným pojmom knižničnej a informačnej vedy je pojem dokument ako ten predmet knižničnej a informačnej vedy, ktorý je pre túto vedu fundamentálny.

Knižničná a informačná veda sa zaoberá dokumentom ako entitou, ktorá predstavuje zaznamenanú  informáciu a ktorá zásadne funguje v sociálnej komunikácii.  Dokument ako predmet tejto vedy je entita, ktorá je pre knižničnú a informačnú vedu špecifický, jedinečný a umožňuje odlíšenie tohto odboru od iných vedných odborov.

Za zakladateľa modernej dokumentácie a otca informačnej vedy sa považuje belgický vizionár, vynálezca, právnik a mierový aktivista Paul Otlet.

Unikátny projekt dokumentácie[1]

„Mundaneum, neboli také papírový Google, byl místem shromažďujícím co nejvíce lidského vědění, založen v roce 1910 [2]. Vybraté state jeho prác sú významným vkladom do základov organizácie poznania (Rayward , 1990)[3]. Otletov pozitivistický prístup k dokumentácii znamenal vo svojej dobe pokrok a pretrváva stále v mnohých metodologických mikrosystémoch bádateľov.  

Dokumentológia je približne od polovice dvadsiateho storočia aj disciplínou v rámci študijných programov v odbore knižničná a informačná veda a dokumentačných štúdií.

Tradíciu dokumentačných štúdií v otletovskom ponímaní (Documentation Studies (“Dokvit”) v nórskej University of Tromso popisuje Michael Buckland (2007)[4], ktorý poukazuje na vznik dokumentológie ako disciplíny a oblasť vzdelávania. Téme dokumentológie sa venuje aj v ďalších svojich prácach (1986), (1996) [5], [6]Buckland zdôrazňuje novátorský vklad francúzskej vedkyne Suzanne Briet, ktorá ako prvá pripravila prvý program dokumentačných štúdií (Documentation Studies) a ktorá bola zakladateľkou týchto štúdií na Conservatoire National des Arts et Métiers in Paris[7]. Prvé vydanie jej knihy s názvom Čo je dokumentácia (Qu´est-ce que la documentation?) vyšlo v roku 1951 (2006).[8]

Systematicky pracujú s pojmom dokumentológia ruskí a ukrajinskí vedci G. N. Shvetsova-Vodka (2008)[9], Yu. V. Nesterovich (2013)[10],  Yu. A. Chyapite (2010)[11], E. A. Pleshkevich, G. A. Dvoenosova (2011)[12].

Spomedzi spomenutých autorov sa osobitne komplexnejšie pojmu dokument venuje najmä G.N. Shvetsova-Vodka (2007)[13]. Autorka považuje dokument za súčasť procesu sociálnej komunikácie, a preto sa venuje tejto základnej funkcii a miestu dokumentu v tejto komunikácii. Rozširuje tradičné definície a rozsah tohto pojmu, najmä pokiaľ ide o nosiče obsahu  a  funkcie dokumentov v dokumentových komunikačných systémoch.

Viacjazyčný tezaurus Európskej únie - tezaurus Eurovoc uvádza pojem dokumentológia ako náuku o informáciách a synonymum pojmu informačná veda.[14]

Pojem dokumentológia sa však nie vždy považuje za identický s pojmom informačná veda. V praxi má dokumentológia aj povahu teoretickej disciplíny informačnej vedy aj oblasť praktickej činnosti. Dokumentológia ako živý a dynamický pojem má svoje obsahové špecifiká. Obsah a rozsah pojmu je variabilný a rôzne skupiny bádateľov ho napĺňajú rôznym obsahom.

Popri pretrvávajúcej otletovskej metodologickej tradícii sa rozvíja dokumentológia niekoľkými ďalšími smermi so špecifickým obsahom, pričom tieto smery majú svojich reprezentantov, svoju vedeckú komunitu a dokonca inštitucionalizované zázemie.

Príkladom špecifického ponímania a vedeckého prístupu k dokumentácii je nemecký Ústav pre dokumentológiu a vedecké publikovanie. (Das Institut für Dokumentologie und Editorik e.V. (IDE)[15]. Inštitút bol založený v roku 2006 a zameriava sa intenzívne na témy humanitných aspektov digitalizácie (Digital Humanities), pričom dominantným predmetom záujmu sú otázky digitalizácie a prezentácie historického písomného dedičstva a literatúry a otázky využívania informačných a komunikačných technológií vo vedeckom publikovaní[16].

Pojem dokumentológia sa používa špecificky aj na označenie disciplíny ako disciplína kriminalistiky. Dokumentológia sa považuje za disciplínu, ktorá v rámci kriminalistiky určuje pomocou vedeckých metód a metodických postupov pravosť alebo autorstvo dokumentov na súdne účely. Dokumentológia priamo súvisí so zákonmi a používa sa ako prostriedok dokazovania  v súdnom konaní v trestnom, občianskom, obchodnom, pracovnom konaní a v akejkoľvek inej oblasti práva.  Ide napríklad o zisťovanie pravosti podpisov, zisťovanie falšovania súkromných i verejných dokumentov, výskum písacích látok, atramentu a pod.[17]

Dokument

Klasický výklad pojmu dokument podáva popredná predstaviteľka knižničnej a informačnej vedy Marta Nováková (1998):

„Dokument je informačný prameň tvorený nosičom informácií v podobe hmotného predmetu a množinou dát alebo informácií, ktoré sú na ňom (v ňom) fixované a formálne i obsahovo usporiadané.  Slovo dokument pochádza z latinčiny. Používa sa jednak ako bežný výraz hovorovej reči a jednak ako odborný termín viacerých vedných disciplín. Táto skutočnosť spôsobuje veľmi široký a nejednotný výklad pojmu: v najužšom zmysle môžeme dokument chápať len ako písomné svedectvo potvrdzujúce určitý právny stav (úradný doklad); v širšom zmysle d. chápeme ako ľubovoľný, materiálne fixovaný (zaznamenaný) myšlienkový obsah; v najširšom zmysle hovoríme o dokumente ako o ľubovoľnom predmete, ktorého cieľom je potvrdiť, doložiť alebo zdôvodniť určitý fakt. 

V oblasti knižnično-informačnej činnosti sa slovo dokument začalo používať v prvej tretine 20. storočia, keď kniha už dávno prestala byť jediným a najdôležitejším hmotným informačným prameňom a keď sa hľadal vhodný výraz na súhrnné pomenovanie všetkých foriem zaznamenaných informácií vrátane nepublikovaných písomností, obrazových materiálov i zvukových záznamov najrozličnejšieho druhu. O zavedenie tohto pomenovania sa pričinila dokumentácia, menovite Paul Otlet. 

V súčasnosti v oblasti knižnično-informačnej činnosti termínom dokument označujeme všetky informačné pramene (bez ohľadu na ich fyzickú formu, obsah i spôsob jeho prezentácie), ktoré sú hmotnými jednotkami, vznikajú nejakým (ľubovoľným) zaznamenaním informácií, vznikajú preto, aby sa informácie uchovali v čase a/alebo preniesli v priestore. 

V komunikačných procesoch dokument plní funkciu tzv. informačnej konzervy. Jeho zásluhou vzniká osobitný typ sprostredkovaného komunikačného spojenia, pri ktorom komunikátor i príjemca môžu byť od seba vzdialení v priestore i čase.

Informačné konzervy sa oddeľujú od pôvodcu (komunikátora) a získavajú samostatnú existenciu, čo má množstvo závažných dôsledkov. Z nich rozhodujúci význam má najmä skutočnosť, že sa takto docieľuje väčšia komunikatívnosť. Dokument, napr. rozmnožený, môže využívať veľký počet príjemcov, môže sa odovzdávať ďalším príjemcom, a tak vytvárať dlhé komunikačné cesty. Dokument takto rozširujú akčný rádius komunikačných spojení a menia ich na podujatia celospoločenského významu. Vo všeobecnosti pre ľubovoľné komunikačné akty a procesy realizované prostredníctvom dokument u sa používa výraz dokumentová komunikácia.  

Dokumenty vznikajú z rozličných pohnútok a s rozličnými cieľmi, komunikujú informácie najrozličnejšieho charakteru, tematiky i zamerania, využívajú sa rozličným spôsobom v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti. Diferencovanosť ich pôvodu, príčin vzniku, funkcií a využitia spôsobuje, že dnes pracujeme s d. najrozličnejších vlastností.

Pri všetkej rozmanitosti dokumentových vlastností jestvujú však určité kombinácie týchto vlastností, ktoré majú relatívne ustálený charakter a ktoré sa vždy znovu a znovu opakujú v celej skupine konkrétnych dokumentov.

Relatívne ustálené kombinácie dokumentových vlastností jestvujú vo vedomí komunikujúcej spoločnosti ako určité zovšeobecnené modely formálne i obsahovo uzavretých dokumentových celkov. Sú dostatočne zreteľne vymedzené a spoločnosť ich vie aj označiť osobitnými pomenovaniami, napr. monografia, technická norma, kartografický atlas, odborný film atď. Na označenie abstraktných celkov ustálených kombinácií vlastností, kt. zodpovedajú celé skupiny dokumentov s rovnakými al. podobnými charakteristikami, sa používa výraz typ dokumentu. Definujeme ho ako zreteľne vymedzený, vývojom ustálený a funkčne determinovaný celok obsahových i formálnych charakteristík, ktorý je optimálny pre určité komunikačné situácie a ktorý sa preto opakovane realizuje v istom stupni približnosti v množine dokumentov.

Typ dokumentu nie je len kategória formy. Ide o celostnú organizáciu príznakov, ktoré charakterizujú dokumentové informácie, ich výrazovú prezentáciu a ich materiálno-konštrukčné spredmetnenie.  

Typy dokumentov sú predmetom typologických skúmaní. Typológia dokumentov sa zaoberá jednak stanovením, štúdiom a modelovaním typov dokumentov a jednak ich zoskupovaním na základe poznaných charakteristík a vzťahov.

Pri typologickom členení dokumentov sa používajú mnohé hľadiská. 

Podľa spôsobu zaznamenania obsiahnutých informácií členíme dokumenty na písomné, obrazové, zvukové, audiovizuálne a strojom čitateľné. 

Podľa stupňa pôvodnosti zaznamenaného obsahu rozoznávame dokumenty: pôvodné, sumarizačné a odvodené.

Podľa stupňa zverejnenosti členíme dokumenty na zverejnené a nezverejnené. 

Podľa stupňa informačnej redukcie obsahu (informačného spracovania) rozoznávame v knižnično-informačnej praxi dokumenty primárne, sekundárne a terciárne. 

V bežnom hovorovom styku i v knižnično-informačnej praxi sa v súčasnosti často rozlišuje medzi tzv. dokumentmi tradičnými (konvenčnými) a netradičnými, nekonvenčnými, modernými. Takéto členenie dokumentovej sféry nie je presné a terminologicky korektné. V podstate ide o rozlišovanie medzi informáciami zaznamenanými na papierových a nepapierových nosičoch, medzi záznamami priamo čitateľnými a záznamami, ktorých percepcia si vyžaduje ich premietnutie, zobrazenie na displeji ap.

Uplatňovanie takéhoto rozlišovania však odzrkadľuje rastúci počet a význam nepapierových nosičov v dokumentovej komunikácii a signalizuje začiatok postupného presúvania svetového poznatkového fondu z papiera na iné, predovšetkým elektronické nosiče.

Všetky uvedené typologické členenia d. majú len relatívny charakter. Nevystihujú rozmanitosť, zložitosť a dynamickosť súčasného sveta dokumentov. Hranice medzi jednotlivými skupinami nie sú ostré ani nepriechodné. Pribúdajú dokumenty kombinovaného a hybridného charakteru“ (Nováková, 1998).[18]

Druhy dokumentov

Základné rozdelenie dokumentov alebo zdrojov do tried vychádza z ich prevažujúcich formálnych atribútov.

Triedy dokumentov sú: TEXT, ZVUK, OBRAZ, AUDI-VIDEO. 

Praktickú všeobecne klasifikáciu dokumentov akceptovanú v knižniciach a pofesionálnych informačných inštitúciách zaviedol de facto knihovnícky štandard MARC 21 (2004)[19]

Knihy (BK) –tlače, rukopisy a mikroformy textových materiálov monografickej povahy.

Seriály (SE) - tlače, rukopisy a mikroformy textových materiálov vydávaných v častiach s periodickou schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky).

Počítačové súbory (CF) –počítačový softvér, číselné údaje, počítačovo orientované multimédiá, on-line systémy a služby. Ďalšie triedy elektronických zdrojov sa kódujú podľa najvýraznejšieho aspektu. Tieto materiály môžu byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Mapy (MP) –všetky typy tlačí, rukopisov a mikroforiem kartografických materiálov vrátane atlasov, listových máp a glóbusov. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Hudobniny (MU) - tlače, rukopisy a mikroformy hudobnín ako aj pre hudobné zvukové nahrávky a nehudobné zvukové nahrávky. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Vizuálne materiály (VM) –premietateľné médiá, nepremietateľné médiá, dvojrozmerná grafiku, trojrozmerné artefakty alebo prirodzene sa vyskytujúce predmety a skladačky. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Zmiešané materiály (MX) – primárne sú to archívne a rukopisné zbierky (archival and manuscript collections) materiály zmiešanej formy (mixture of forms of material). Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.(Do roku 1994 sa táto skupina volala Archívne a rukopisné materiály (AM), eng. Archival and manuscript material (AM).

Zdroj

V posledných desaťročiach možno pozorovať tendencie odklonu od pojmu dokument a preferovanie pojmu zdroj. Táto zámena pojmov je akceptovateľná a oba pojmy je možné považovať za synonymá. Výhrady by mohli spočívať v čisto lingvistickej rovine posudzovania pojmu dokument a pojmu zdroj. Kým na označenie vedy či náuky o dokumente by sme mohli použiť jednoslovný tvar dokumentológia, pri pojme zdroj sa v slovenčine dostávame do jazykových ťažkostí, pretože náuku o zdrojoch by sme mali analogicky označiť neobratným pojmom zdrojológia. Podobným adeptom na synonymum pojmu dokument je v slovenčine aj pojem prameň  napríklad v slovnom spojení informačný prameň.

Pojem dokument má v kontexte knižničnej a informačnej vedy širší význam ako pojem zdroj. Neexistuje metodologicky významnejší dôvod, pre ktorý by bolo nevyhnutné  vzdávať sa v odbore knižničná a informačná veda pojmu dokument.

V knižničnej a informačnej vede je každý zdroj dokumentom avšak nie každý dokument musí byť nevyhnutne aj zdrojom. Zdroj je pragmatická vlastnosť dokumentu. Dokument je vo väčšej alebo menšej miere zdrojom informácií alebo poznatkov. Avšak táto miera sa prejavuje v zásade len v subjekt objektovej relácii v uskutočnenej sociálnej komunikácii.

Triede elektronických informačných zdrojov sa u nás najkomplexnejšie venoval Jaroslav Šušol (2001).[20] 

Zdroj je pragmatická entita nesúca užitočný obsah má svoje miesto v konkrétnych metodologických koncepciách a nástrojoch informačnej činnosti. V dokumentačnej a knižničnej praxi sa pojem zdroj oprávnene ustálil najmä v súvislosti s presadzovaním nových katalogizačných pravidiel RDA (Resource Description and Access, Popis zdrojov a prístup). Ide o štandard pre katalogizáciu, ktorý sa intenzívne presadzuje v odbore od roku 2010. Je určený pre informačné inštitúcie, najmä pre knižnice, archívy, múzeá a pod. Koncepcia RDA si vyžiadala aj inováciu definovania zdrojov, ktoré sa spracúvajú v informačných inštitúciách. Postupne sa do praxe zavádza štandardná kategorizácia zdrojov, pričom sú definované kategórie osobitne pre obsah a osobitne pre nosiče (Kiorgaard, 2006)[21].

Kategorizácia zdrojov

Kategorizácia zdrojov je založená na dvoch sadách atribúdov.

Prvá je a) sada atribútov pre obsah (Tabuľka 1) a druhá je b) sada atribútov pre nosiče (Tabuľka 2). Hviezdičky označujú atribúty s otvorenými hodnotami, tzv. open value set. Bez hviezdičiek sú primárne hodnoty pre atribúty obsahu zdroja na najvyššej úrovni.

Tabuľka  SEQ Tabuľka \* ARABIC 1 RDA sada atribútov pre nosiče