You are currently viewing the whole syllabus; go back to default view.
The speed of loading and viewing the syllabus may be slower when showing a large amount of content.
Týden 1
Propedeutika knihovnictví (Kompendium 1)
Knihovna jako paměťová instituce
Knihovníctvo
Knihovníctvo je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je
zameraná na knižnice ako
kultúrne, informačné a vzdelávacie inštitúcie. Knihovníctvo je profesia,
ktorú vykonávajú knihovníci, ako
odborní zamestnanci knižníc. Knihovnícka profesia zahŕňa vedomosti,
zručnosti a kompetencie knihovníkov vo všetkých odborných činnostiach,
operáciách a úkonoch v knižniciach.
Knihovníctvo zahŕňa pracovné činnosti
s prevahou duševnej práce. Knihovnícku profesiu
získavajú knihovníci prostredníctvom odborného stredoškolského alebo
vysokoškolského vzdelávania rôznych stupňov, a to buď priamo
v študijnom odbore knihovníctvo
alebo v študijnom odbore knižničná
veda, knižničné a informačné
štúdiá, knižnično-informačná veda.-
História knihovníctva je spojená
s históriou knižníc.
Vývoj knihovníctva
Za
začiatok existencie odborníkov, ktorí boli cielene pripravení na spravovanie
zbierok dokumentov sa všeobecne považuje obdobie Sumerov a starej sumerskej civilizácie v historickom
regióne Mezopotámie (dnešný Irak)
trvajúcej približne v rokoch 5300-1940 pred n. l. Sumeri boli prví, ktorí odborne pripravovali svojich úradníkov,
ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy na tabuľkách. Neskôr,
približne v 7. st. pred n. l. založil asýrsky kráľ Ašurbanipal knižnicu vo svojom paláci v Ninive. Bolo v nej okolo 20 000 tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Ašurbanipal sa považuje za prvú
historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva
ako profesie. – Významnou etapou
rozvoja knihovníctva bolo obdobie existencie veľkej Alexandrijskej
knižnice, ktorú založil Ptolemaios I.
Soter. V nej pôsobili vzdelanci Zenodotus
z Efezu, Demetrius, Eratosthenes,
Apollonius, Aristopfanes, Eristarchus a Kallimachos, ktorí boli súčasne aj knihovníkmi a ktorí sa významne zaslúžili o rozširovanie
a spracovanie zbierok knižnice.
Z odborného
hľadiska sa považuje za významný počin Kallimachosa,
ktorý zaviedol tzv. pinakes (gr.
Πίνακες "tabuľky"), ako prvé bibliografické
diela a knižničný katalóg,
v ktorom boli dokumenty usporiadané abecedne a podľa obsahu už okolo
r. 245 pred n.l. – V období
stredoveku a kláštorných knižníc,
pergamenových kódexov a skriptórií bol mních Anastasias označovaný ako bibliothecarius
(doslova "knihovník").
V 14.st.
nastal v Európe rozmach kráľovských a šľachtických
knižníc, v ktorých boli zamestnávaní knihovníci. V období renesancie
rástol záujem aristokracie o budovanie vlastných privátnych knižníc, ktoré spravovali knihovníci a ktoré bývali
aj verejne dostupné. S týmto obdobím je spojený vznik prvého knižničného katalógu v r. 1595
a snaha o vytvorenie bibliografických
zoznamov. Švajčiarsky vedec Conrad
Gesner, ktorý sa považuje za otca bibliografie,
vytvoril v rokoch 1545-1549 štvorzväzkové dielo Bibliotheca universalis. Je to vyčerpávajúca univerzálna bibliografia tlačí v latinčine,
gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače Guttenbergom a vytlačenia Biblie v roku 1454-1455.
Medzi
významných predstaviteľov európskeho knihovníctva okrem Gessnera patrili Gabriel Audé, John Dury, Gottfried Leibnitz,
Thomas Bodley, Hubert-Pascal Ameilhon a Joseph Van Praet. - Francúzska revolúcia spôsobila revolučnú
zmenu aj v knihovníctve. Knižnice
sa otvorili pre všetkých občanov bez rozdielu a otvorené knihovníctvo sa
stalo sprievodnou službou a jedným z pilierov a atribútov demokracie.
Odborné
vzdelávanie knihovníkov
Knihovníci
nadobúdajú knihovnícku profesiu absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania. Na začiatku 20. st. išlo
najmä o rôzne kurzy a školenia
knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo
verejných knižniciach. Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo
umožňuje knihovníkom pracovať v rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných,
verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.
Od
polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných
a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov
informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych
dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania
informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa
súčasne globalizuje a aktívne
podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré
sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.
Informatizácia knižničných procesov a služieb
umožňuje kooperáciu knižníc
a informačných inštitúcií, zdieľanie
knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu
služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb
prostredníctvom mobilných osobných
zariadení.
Vzdelávanie
v odbore knihovníctvo má
v rôznych krajinách určité špecifiká.
Najvšeobecnejším celosvetovým základom pre
koncept vzdelávania v odbore LIS obsahujú Pravidlá IFLA pre profesionálne
knižnično-informačné vzdelávacie programy (LIS, 2012)[1].
Knižničná
a informačná veda
Knižničná
a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje
ako vedomá synkritika knižničnej vedy a informačnej vedy[2]. Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60.
rokoch 20. st. v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných
technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali
postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na
knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej
a informačnej vedy. – Napríklad na
Slovensku vznikla Katedra
knižničnej a informačnej vedy na Univerzite Komenského
v Bratislave v roku 1999 a poskytuje vzdelávanie pre bakalárov,
magistrov a doktorandov.
Predmetom
knižničnej vedy sú vedomosti
a zručnosti týkajúce sa zaznamenaných
informácií, ich výberu, získavania, organizácie, uchovávania, spravovania,
vyhľadávania a šírenia s cieľom uspokojovania potrieb určitých
používateľov knižničných služieb
a knižničných systémov. Potrebné vedomosti získavajú knihovníci v knihovníckych
stredných a vysokých školách.
Predmetom
informačnej vedy je systematické
štúdium a analýza informačných zdrojov, tvorba a zhromažďovanie zbierok, organizácia, šírenie, hodnotenie,
využívanie a manažment informácií vo všetkých formách vrátane formálnych a neformálnych
komunikačných kanálov a technológií, ktoré sa používajú na ich
komunikáciu.
Spojenie
týchto dvoch vied (knižničnej a informačnej) intenzifikuje ich
participáciu na kultivácii spoločnosti.
V medzinárodnom
kontexte sa pojem knižničná
a informačná veda používa v kontexte vysokoškolského vzdelávania
ako Library and Information Science. V odbornej
komunikácii sa označuje skratkou LIS. - Postupne sa stabilizovalo jadro knižničnej a informačnej
vedy, ktoré tvoria najmä tieto disciplíny: vyhľadávanie
a získavanie informácií, manažment knižníc, organizácia znalostí,
knihovnícke štúdiá, informačná architektúra, informačné správanie, informačný
prieskum, informačné systémy a služby, vedecká komunikácia, digitálna
gramotnosť, bibliometria a scientometria, informačná spoločnosť, kultúrne
dedičstvo, interakcia človek-počítač, správanie používateľov, digitalizácia.
Procesy
v informační instituci
V každé informační
instituci můžeme identifikovat řadu procesů, které umožňují její činnost, tj. zpracovávání
a zpřístupňování dokumentů a informací v nich obsažených.
Informační institucí se rozumí
jakákoli právnická nebo fyzická osoba, která získává, zpracovává, ukládá,
chrání a zpřístupňuje informace a znalosti v oblasti ekonomiky, vědy, výzkumu,
podnikání, vzdělávání, služeb, zábavy atd.
Pojem informační instituce zahrnuje také všechny paměťové instituce, jako jsou knihovny,
archivy, muzea, galerie atd.
Knihovna je druh informační instituce.
Knihovna má specifické funkce: klíčové, informační, vzdělávací a
sociální.
Pro všechny informační instituce, včetně knihoven,
jsou běžné základní informační procesy: získávání, zpracování, ukládání,
zveřejňování dokumentů, informací, znalostí.
Obr. 1. Základní procesy v knihovnách a informačních
institucích
Jednotlivé procesy
v knihovně provádějí profesionální zaměstnanci, kteří využívají
automatizované integrované informační systémy (ILS).
Integrované knižničné systémy (ILS)
Od poloviny 60. let poskytují integrované knihovnické systémy
(ILS) základní procesy v knihovnách.
Některé ILS
jsou komerční.
1.
Aleph
2.
Alma,
3.
Millennium,
4.
Polaris
5.
Sierra
6.
Virtua
7.
Voyager
Jedná se o sofistikované systémy, za jejichž vývojem stojí velké
týmy vývojářů.
Přibližně od
roku 2006 se používají také ILS, které jsou založeny na softwaru s otevřeným
zdrojovým kódem. Jsou to open source ILS.
Mnoho knihoven se chce osvobodit od "uzamčení" a
licenčních poplatků u jediného dodavatele a snaží se snížit náklady na provoz
knihovny. Využívají online databáze a pracují také v cloudech. V současné
době jsou k dispozici ILS s otevřeným zdrojovým kódem online:
1.
Koha
2.
Evergreen
3.
OPALS
4.
OpenBiblio
5.
Invenio
6.
PMB
7.
NewGenLib
8.
CodeAchi
9.
Librarian
10.BiblioQ
Pokročilý ILS zpravidla používá relační
databázu, jako je databáze Oracle, která byla zpřístupněna v roce 1979. Jedno rozhraní slouží ke
komunikaci zaměstnanců s databází (např. tzv. zaměstnanecký klient) a
jedno, webové rozhraní (např. tzv. webový klient) slouží ke komunikaci uživatelů
s databází. Pracují v režimu klient-server.
Většina ILS poskytuje softwarové funkce v diskrétních aplikacích nazývaných
moduly, z nichž každá je integrována s jednotným rozhraním. Příklady modulů
mohou zahrnovat:
1. akvizice (objednávání, příjem a fakturace)
2. katalogizace
(klasifikace a indexování materiálů)
3. výpůjčky
(půjčování a vracení materiálů patronům)
4. seriály
(sledujte časopisy, časopisy a zpravodajství)
5. OPAC
(veřejné uživatelské rozhraní)
Každý používateľ a exemplár titulu
dokumentu má v databáze jedinečné ID, ktoré umožňuje ILS sledovať jej aktivitu.
Knižnica
Knižnica (lat. Bibliotheca,
gr. Bibliothēkē (βιβλιοθήκη)). Všeobecne sa akceptuje definícia, podľa
ktorej je knižnica predovšetkým kultúrna, informačná a vzdelávacia
inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uchováva, ochraňuje a sprístupňuje
knižničné zbierky pre určitú komunitu prostredníctvom výpožičiek alebo
poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižničných služieb. K.
poskytuje fyzický alebo digitálny prístup ku knižničným materiálom priamo
v priestoroch knižnice alebo vo virtuálnom digitálnom priestore
s využitím digitálnych informačných a komunikačných technológií.
Pojem
knižnica je viacvýznamový pojem, ktorý sa najčastejšie používa na pomenovanie
organizovanej zbierky kníh. Knižnica však znamená aj druh nábytku na ukladanie
kníh, miestnosť v budove alebo inštitúcii, slúžiaca na uloženie zbierok
kníh a iných dokumentov. V informatike označuje k. zbierku
podprogramov používaných na vývoj softvéru.
Termín
knižnica v molekulárnej biológii je zbierka fragmentov DNA uchovávaná
a využívaná v procese molekulárneho klonovania.
Knižničný systém (en library system)
Knižničný
systém je pojem, ktorý sa vzťahuje na abstraktný homomorfný model jednej
knižnice alebo určitého súboru knižníc ako reálnych objektov, pričom ich
dominantným globálnym cieľom je poskytovanie knižničných služieb
viazaných na tlačené dokumenty – najmä písomné dedičstvo ( monografie, seriály,
hudobniny, špeciálne dokumenty ap.) alebo iné médiá.
Mediatéka
Vzhľadom na
rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách, než je tradičný papier,
vznikajú pomerne rýchlo tzv. médiatéky a
ich zoskupenia. Pojem mediatéka
možno z funkčného hľadiska považovať za synonymum knižnice informačného typu a
za prvok knižničného systému.
Názov
„Mediatéka“
Mediatéka je pomenovanie nového typu modernej
virtuálnej knižnice alebo znalostného centra. Tradičná akademická knižnica
je vo vedomí generácií spojená s papierovými nosičmi (knihy, noviny,
časopisy, zborníky, katalógy a pod.).
Avšak, aj
tradičná knižnica aj mediatéka je, informačným,
vzdelávacím a kultúrnym zariadením. To majú spoločné. Mediatéka ako moderná
virtuálna knižnica však obsahuje a aktívne prezentuje všetky druhy a
typy knižničných a archívnych papierových a nepapierových nosičov, nielen
knihy.
V Mediátéke
sú kvalifikovaní konzultanti a informační špecialisti schopní navigovať
akademickú obec vo svete informácií, informačných zdrojov, licencovaných
zdrojov nakupovaných rôznymi subjektami, manažovať agendu prístupu a podmienky
sprístupňovania ku komerčným a nekomerčným zdrojom a databázam.
Vo vzťahu
k akademickému a vzdelávaciemu sektoru môžu byť v Mediatéke
koncentrované knižničné a informačné služby. Zatiaľ žiadna univerzita nemá modernú
univerzitnú knižnicu, ako ich poznáme napr. z amerických alebo európskych
univerzitných kampusov.
Mediatéka
je logickým pokračovaním úsilia nejakej univerzitnej knižnice o
skvalitňovanie knižničných a informačných služieb a reagovať tak na meniace sa
požiadavky kladené na vzdelávacie a vedecko-výskumné úlohy university.
Preto
univerzitná Mediatéka môže slúžiť napr. ako Virtuálna akademická knižnica,
Univerzitný digitálny repozit a Archív univerzity.
V Mediatéke
bude vhodné umiestniť prístupové miesta do najvýznamnejších inštitúcií a
systémov, ktoré zabezpečia prístup ku zbierkam akademických a vedeckých
inštitúcií a systémov (knižníc, archívov, múzeí, galérií, vzdelávacích
inštitúcií a i.), ako aj vysunuté pracoviská iných verejných, národných a
štátnych inštitúcií, pracovisko digitálnych služieb, pracovisko print on
demand, pracovisko na tvorbu, uchovávanie a distribúciu elektronických
publikácií autorov z univerzity a kooperujúcich pracovísk a pod.
Otvorené a „zatvorené“ knižnice
Moderné
knižnice 20. a 21. st. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov.
V praxi to znamená, že niektoré knižnice časť zbierok požičiavajú absenčne
a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice
majú právo vyraďovať knižničné
jednotky z knižničného fondu (napr. verejné základné knižnice, školské knižnice)
iné sú konzervačné knižnice, ktoré
zodpovedajú za dlhodobé uchovávanie knižničných jednotiek a nemajú
právo vyraďovať ich zo svojho fondu (národné knižnice.). Dlhodobým uchovávaním
sa rozumie doba viac ako 100 rokov. Od polovice 20. st a najmä od začiatku
21. st. začali knižnice vo veľkej miere využívať možnosti informačných
a komunikačných technológií, najmä internetu, nasadenie počítačov,
skenerov, špeciálnych softvérov a pod.
Knižnice
pomáhajú ľuďom, ktorí majú rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie
potreby a záujmy. Žiadna jednotlivá knižnica nie je schopná uspokojiť
potreby všetkých. Preto existuje niekoľko druhov knižníc, ktoré sa rozdeľujú podľa toho, komu a ako slúžia
a aké zbierky obsahujú.
Medzi
základné druhy knižníc patria knižnice slúžiace pre vzdelávacie a vedecké
účely (výskumné, akademické, vzdelávacie knižnice), iné slúžia širokej
všeobecnej verejnosti (verejné knižnice) a plnia prevažne kultúrne funkcie
v rámci určitej lokality alebo regiónu. Napokon je to druh špeciálnych
knižníc slúžiacich špeciálnym odborným, vedeckým, administratívnym, potrebám
fyzických alebo právnických osôb. Konkrétne typy knižníc definuje knižničný
zákon.
Knižničné
zbierky
Knižničné zbierky zahŕňaju rôzne druhy knižničných jednotiek, ako sú:
a) knihy, tlače, rukopisy, mikroformy
a digitálne formy textových materiálov monografickej povahy,
b) seriály (t.j. zdroje na pokračovanie) čiže tlače, rukopisy,
mikroformy a digitálne formy textových materiálov vydávaných po častiach s
periodickou schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky),
c) počítačové súbory, t.j.
počítačový softvér, číselné údaje, počítačovo orientované multimédiá
monografickej alebo seriálovej povahy ako aj on-line systémy a služby,
d) mapy, t.j. všetky typy tlačí, rukopisov, mikroforiem
a digitálnych foriem kartografických materiálov vrátane atlasov, listových
máp a glóbusov monografickej alebo seriálovej povahy,
e) hudobniny, t.j. tlače, rukopisy a mikroformy
hudobnín ako aj hudobné zvukové záznamy a nehudobné zvukové záznamy
monografickej alebo seriálovej povahy v písomnej alebo digitálnej forme,
f) vizuálne materiály, t.j. premietateľné médiá, nepremietateľné
médiá, dvojrozmernú grafiku, trojrozmerné artefakty alebo prirodzene sa
vyskytujúce objekty a stavebnice monografickej alebo seriálovej povahy
v analógovej alebo digitálnej forme,
g) zmiešané materiály, t.j. archívne a rukopisné zbierky,
materiály zmiešanej formy monografickej alebo seriálovej povahy
v analógovej alebo digitálnej forme.
História knižníc
Doložená
história knižníc siaha do obdobia ca 2600 rokov pred našim letopočtom,
a to v starej sumerskej civilizácii v historickom
stredovýchodnom regióne Mezopotámie (približne územie dnešného Iraku, Sýrie,
Turecka).
Knižnice
sa historicky vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali písomné
obchodné záznamy a zoznamy na rôznych nosičoch na hlinených tabuľkách.
V 5.st. pred našim letopočtom sa objavovali v starom Grécku súkromné
k. zbierky písomných materiálov. V oblasti Stredomoria, na konci 6. st.
pred našim letopočtom vznikali knižnice v Alexandrii a Konštantinopole. V starom Egypte existovali
knižnice uchovávajúce vládne a chrámové záznamy na papyruse. Najstaršie objavené súkromné archívy boli zaznamenané
v Ugarite so záznamami
korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty.
Doložená
je aj existencia knižnice v Nippure (ca 1900 pred n.l.)
a v Ninive (ca 700 pred n.l.), kde boli objavené hlinené tabuľky svedčiace
o existencii vedomého usporiadania záznamov prostredníctvom knižničného klasifikačného systému. V Ninive
bolo v Ašurbanipalovej k.
objavených viac ako 30 000 hlinených
tabuliek obsahujúcich mezopotámske literárne, náboženské
a administratívne zápisy (o.i. tzv Epos Stvorenia, Epos o Gilgamešovi
ai.). V Číne existovala knižnica už v čase dynastie Zhou (1046–256 pred n.l.).
Najväčšou
a najvýznamnejšou starovekou knižnicou bola Alexandrijská knižnica. Medzi významné staroveké patrili Knižnica Celsusa v Efeze (Anatolia,
Turecko), dokončená v r. 135 n.l., ktorá slúžila na uloženie ca
12 000 zvitkov. V staroveku a rannom stredoveku dominovali súkromné a osobné knižnice
s písomnosťami v helénskom období v Grécku.
Štátne archívy ríše boli na
svahu medzi Forum Romanum a Kapitole. Prvé verejné knižnice boli založené Rímskou ríšou,
pretože išlo o prestíž cisárov. Prvá verejná knižnica v Ríme
bola založená k. Asinius Pollio, tiež k. Anla Libertatis,
v átriu Libertatis,
v blízkosti Forum
Romanum. Priestory a budovy k. začali nadobúdať
špeciálnu architektonickú podobu. Augustus vytvoril dve verejné knižnice. Prvá z nich bola
knižnica Apollonov chrám na Palatine,
nazývaný k. Palatine, a
druhá bola k. Porticus z Octaviae. Dve ďalšie k. vznikli za cisára Tiberia
na Palatine
a jedna - Vespasian po
r. 70 n.l. na Fóre Vespasiano, ako jedna z hlavných rímskych knižníc.
Bibliotheca Pacis už mala dve veľké
sály s miestnosťami
pre grécke a
latinské k. obsahujúce
diela Galena a
Lucia Aeliusa. Jedna
z najlepšie zachovaných bola knižnica Ulpiano knižnica
postavená cisárom Trajanom.
Na
rozdiel od gréckych knižníc
čitatelia mali priamy
prístup ku zvitkom, ktoré
boli uložené na policiach
zabudovaných do stien veľkej miestnosti. Veľké
rímske kúpele boli
aj kultúrne centrá a ich súčasťou boli miestnosti
osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály.
V Číne
počas dynastie Han založil učenec Liu Xiang prvý knižničný klasifikačný a notačný
systém. Knižničný katalóg, teda
súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, bol písaný na jemných hodvábnych
zvitkoch a uchovávaný v hodvábnych vreckách. V čase neskorého
staroveku a raného stredoveku Rím ovplyvňoval kultúru v oblasti
Stredozemného mora a v celom impériu. V pôsobnosti Ríma vzniklo
28 verejných knižníc. Konštantín Veľký premiestnil v r. 330 n.l. hlavné
mesto do byzantského mesta nazvaného
Konštantinopol. Tam vznikli štyri typy knižníc: cisárska, patriarchálne, kláštorné a súkromné. Najvýznamnejšia
bola Cisárska konštantinopolská knižnica, ktorá bola depozitárom prastarých
znalostí najmä v rokoch vlády cisára Konštantína
II. V 5. st., pred zničujúcim požiarom v roku 477 n.l. mala 120.000
zväzkov a bola najväčšou knižnicou v Európe.
Kresťanstvo považovalo grécku helenistickú
kultúru za pohanskú a nechalo zaniknúť mnoho klasických gréckych diel,
napísaných na zvitkoch. Preferovali sa kresťanské
rukopisy, kódexy, predchodcovia
modernej knihy. V Byzancii sa
však naďalej konzervovali diela helenistického myslenia, vyhotovovali sa odpisy
diel v skriptóriách, ktoré
existovali na Východe i Západe. Mnísi, pracujúci písaním
a prepisovaním textov tvorili materiál pre vznik veľkých knižníc
slúžiacich najmä vzdelávaniu mníchov a ich duchovný rozvoj.
V 8. st. n. l. malo pre vznik a rozvoj k.
kľúčový význam zvládnutie výroby papiera.
Iránci a Arabi doviezli remeslo výroby
papiera z Číny.
Papierne boli v Bagdade už v roku 794.
Od 9. storočia
boli verejné knižnice v mnohých islamských mestách. Slúžili islamským
sektám, ako aj šíreniu svetských znalostí.
V 9. st. vznikla v Iraku knižnica
"Zawiyat Qurra" („čitáreň“). Po mongolských nájazdoch, ktoré
zničili mnohé islamské knižnice nastal úpadok islamského učenia a kultúry.
Niektoré knižnice však zostali neporušené a relatívne bez zmeny,
napr. knižnica Chinguetti v
západnej Afrike. Ďalšia
starobylá knižnica z tohto obdobia, ktorá je stále v prevádzke je Ústredná knižnica Astan Quds Razavi v
iránskom Mašhade, ktorá pôsobí viac
ako šesť storočí.
V stredoveku v kresťanskej Európe nastal rozmach dominantných kláštorných
knižníc. Tieto vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré boli
výsledkami namáhavej práce skriptorov, ktorí ručne
prepisovali knihy, ktoré mali často aj krásnu výzdobu. Medzi najvýznamnejšie
patrila knižnica v benediktínskom kláštore v Opátstve Montecassino v Taliansku. Bohaté zbierky rukopisov sa
nachádzali aj v kláštoroch východných kresťanov napr. na hore Athos pre ortodoxnú cirkev, tiež v Kláštore
sv. Kataríny na Sinajskom poloostrove
pre koptickú cirkev.
Od 15.
st. v období humanizmu a renesancie nastal rozmach knižníc najmä
zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov najmä
v Taliansku, ako kolíske renesancie. Vznikla napr. Knižnica malatestiana, Laurentinska
knižnica, Vatikánska apoštolská
knižnica. V 16. st. knižnica Vallicelliana, Biblioteca Angelika, Biblioteca
Alessandrino, Biblioteca Casanatense, Biblioteca Corsiniana, Biblioteca Marciana a Biblioteca Ambrosiano. Mimo Talianska vznikla Bibliotheca Palatina v Heidelbergu. Tieto knižnice nemajú toľko zväzkov
ako moderné knižnice.
Vlastnia však mnoho cenných rukopisov gréckych,
latinských a biblických
prác. 17. a 18. st. sa považuje za zlatý vek kknižníc, kedy vzniklo mnoho knižnícta
kmer vo všetkých európskych krajinách, impériách a kráľovstvách. – České a
slovenské knižnice prešli v priebehu svojho vývoja prirodzeným procesom
diferenciácie a integrácie. Vznik
knižníc na území Čiech a Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej
kultúry, spätých s christianizáciou územia, základom staroslovanského
písomníctva v 9. stor. a do obdobia latinskej kultúry v 13. a 14.
stor. , kedy sa knižná kultúra a knižnice začali formovať pri cirkevných
inštitúciách.
[1] Podľa: Guidelines for
Professional Library/Information Educational Programs – 2012 / by
Smith, Kerry – Hallam, Gillian - Ghosh, S.B. and on behalf of IFLA's Education and
Training Section. Dostupné: http://www.ifla.org/publications/guidelines-for-professional-libraryinformation-educational-programs-2012. Posledná aktualizácia 1. január 2015.
[2]
Piaček, Jozef. 2013. Veda
knižničná a informačná (synkriticizmus). In: Pomocný slovník filozofa. Dostupné: http://www.jozefpiacek.info/2013/11/veda-kniznicna-a-informacna-synkriticizmus/
Týden 2
Knihoveda
Knihoveda je
veda o knihe. Je to viacvýznamový pojem. Pojem
knihoveda označuje:
a)
disciplínu knižničnej a informačnej
vedy a
b)
biblistiku.
Knihoveda (bibliológia) patrí do
jadra akreditovaných vzdelávacích programov a predmetov v rámci
štúdií v odbore knižničná
a informačná veda (resp. knižničné a informačné štúdiá), a to ako
súčasť histórie kultúry, bibliografie, štúdií písma, konzervovania papiera,
výskumu dejín knižnej kultúry, výskumu dejín kníhtlače a tlačiarní.
V odbore
teológia vo význame biblistika rozumie najmä výklad biblie,
biblická kritika, biblická teológia. Centrami výskumu, vzdelávania
a organizovania vedeckých, odborných a popularizačných aktivít
v knihovede (bibliológie, bibliografii a biblistike) sú národné
a medzinárodné profesijné organizácie, spolky a združenia
s bohatou publikačnou aktivitou.
Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy
Knihoveda
ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa komplexne zaoberá výskumom knihy v historickom vývoji, najmä
vznikom, vývojom, výrobou, uchovávaním, fyzickou materiálovou formou, šírením
knihy, ako aj jej čítaním a kultúrnym pôsobením.
V medzinárodnej
odbornej komunikácii sa používa pojem bibliológia.
Synonymom pojmu knihoveda
(bibliológia) je pojem bibliografia,
ktorá sa zaoberá výskumom, získavaním, spracovaním a sprístupňovaním
bibliografických informácií a súpismi kníh pre potreby knihovedy
a bibliografického informačného prieskumu.
Od
vynálezu kníhtlače je kniha ako
predmet výskumu knihovedy kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného
dedičstva a je kultúrno-historicky najdôležitejším fenoménom sociálnej
komunikácie.
Knihoveda
využíva vo výskume všeobecno-vedecké metódy ako aj metódy iných vedných
disciplín a odborov, najmä histórie, jazykovedy, literárnej vedy, polygrafie,
vied o umení, sociológie, chémie, biológie a pod.
Knihoveda ako biblistika
Biblistika – sa
v medzinárodnej komunikácii rozumie komplexný vedný odbor, ktorý sa
zaoberá výskumom, výkladom a doktríne Biblie.
Adaptácia knihovníctva
v informačnej ére
Od
polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných
a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov
informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych
dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania
informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa
súčasne globalizuje a aktívne
podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré
sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.
Informatizácia knižničných procesov a služieb
umožňuje kooperáciu knižníc
a informačných inštitúcií, zdieľanie
knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu
služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb
prostredníctvom mobilných osobných
zariadení.
Vzdelávanie
v odbore knihovníctvo má
v rôznych krajinách určité špecifiká.
Spojenie knižničnej vedy
s informačnou vedou
Knižničná
a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje
ako vedomá synkritika (spojenie) knižničnej vedy a informačnej vedy[1].
Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60.
rokoch 20. storočia v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných
technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali
postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na
knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej
a informačnej vedy.
Informačná veda
Snaha o vymedzenie pojmu informačná veda je aktuálne okrem iného aj z toho
dôvodu, že vo všeobecne dostupnej wikipédii sa nachádzajú rozličné výklady
pojmu informačná veda, a preto je vymedzenie pojmu stále aktuálne a potrebné.
Pre zaujímavosť uvedieme, ako sa pojem informačné veda vykladá vo wikipédii
v češtine, angličtine a slovenčine. Ten rozptyl výkladov je skutočne dosť veľký
a otázka akéhosi zjednocujúceho výkladu najmä pre vzdelávacie účely je
aktuálna, aby študenti a odborníci mali k dispozícii nejaký výklad, ktorý bude
jasný a zrozumiteľný všetkým.
Cze wiki: „Informační věda ... je v nejširším pojetí chápána
jako obecná věda o informaci (fyzikální, biologické, kulturní), v užším významu
pak jako věda interdisciplinárního charakteru zabývající se zákonitostmi
procesů vzniku, zpracování, měření, kódování, ukládání, transformace,
distribuce a recepce informací ve společnosti. Jejím cílem je zabezpečit a
racionalizovat sociální informační a komunikační procesy.“
Eng wiki: „Informačná veda (tiež známa ako informačné
štúdiá) je akademická oblasť, ktorá sa primárne zaoberá analýzou,
zhromažďovaním, klasifikáciou, manipuláciou, ukladaním, vyhľadávaním, pohybom,
šírením a ochranou informácií. Odborníci v odbore i mimo neho študujú aplikáciu
a využitie poznatkov v organizáciách spolu s interakciou medzi ľuďmi,
organizáciami a akýmikoľvek existujúcimi informačnými systémami s cieľom
vytvoriť, nahradiť, vylepšiť alebo porozumieť informačným systémom. Historicky
je informačná veda spojená s počítačovou vedou, psychológiou, technológiou a
spravodajskými agentúrami. Informačná veda však zahŕňa aj aspekty rôznych
oblastí, ako sú archívna veda, kognitívne vedy, obchod, právo, lingvistika,
muzeológia, manažment, matematika, filozofia, verejná politika a spoločenské
vedy.“
Slo wiki: „Informačná veda je v najširšom ponímaní
veda o informácií (napríklad fyzikálnej, biologickej, kultúrnej). V užšom
ponímaní ide o vedu interdisciplinárneho charakteru, ktorá sa zaoberá
zákonitosťami procesov vzniku, spracovania, merania, kódovania, ukladania,
transformácie, distribúcie a recepcie informácií v spoločnosti.“
Ukazuje sa, že o výklady pojmu informačná veda nie je núdza. Ale, asi to
tak má byť. Výkladov máme mnoho, problém jednotného výkladu však zostáva a môže
byť predmetom ďalších akademických úvah a prístupov. V skutočnosti však ani v
uvedených výkladoch ani v slovníku nejde ani tak o informačnú vedu ale o knižnično-informačnú
vedu respektíve dokumentáciu.
V medzinárodnom rámci sa pojem knižničná a informačná veda používa v
kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science.
V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. Postupne sa stabilizovalo
jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria konkrétne disciplíny, subdisciplíny
a oblasti praxe.
Podstata odboru LIS
Podstatu odboru
LIS tvoria zaznamenané informácie a poznatky a ich komunikácia,
pričom informáciou možno rozumieť spojenie signálu (nosiča) a znaku.
Teda nejaký znak (písmo, obraz, zvuk, bit, genetická informácia) je
nesený nejakým signálom, je zaznamenaný na nejakom nosiči
(papier, plast, kov, sklo, drevo, DNA a pod.).
Často sa zabúda
na tento podstatný fakt, že jedinečnou podstatou odboru LIS sú v dokumentoch
zaznamenané informácie a poznatky, že odbor má za sebou stáročný vývoj,
státisíce špecialistov, knihovníkov, bibliografov, vedcov a hlavne obrovskú
inštitucionálnu základňu (informačné inštitúcie, knižnice, archívy, múzeá,
dokumentačné centrá atd.).
Ľudia v odbore
o zaznamenaných informáciách a poznatkoch, o dokumentoch, ich tvorbe,
získavaní, ochrane, sprístupňovaní atd. vedia všetko, sú najkompetentnejší a nemôžu
očakávať, že niekto z iného odboru im o dokumentoch a zaznamenaných
informáciách a poznatkoch povie viac.
Koncipovať
teórie pre LIS mimo jadra odboru je neakceptovateľné. Určite netreba vylúčiť
spoluprácu s inými odbormi a odborníkmi. Práve naopak. Ibaže v tomto vzťahu
musia mať hlavné slovo ľudia z odboru LIS. Niekedy sa možno „pretlak“ iných
disciplín a nedostatok sebavedomia špecialistov z odboru LIS prejavuje v tom,
že sa hovorí o „informačnej vede“ a nie o „knižničnej a informačnej vede“. Toto
ukrývanie „knižničnej“ zložky nášho odboru pravdepodobne súvisí so snahou
vyzerať dôležitejšie a azda aj zvýšiť akceptovateľnosť odboru v kontexte iných
študijných a vedných odborov a študijných programov.
Namiesto toho,
aby sme pojmu „knižničná a informačná veda/štúdiá“ resp. „knižničná, informačná
veda a dokumentácia“ dávali nový obsah a význam zodpovedajúci rozvoju
spoločnosti a technológiám, redukujeme ho na „informačnú vedu“, v ktorej sa náš
odbor stráca.
Nazdávame sa,
že napríklad systémovú analýzu pre dokumentový informačný systém,
knižničný systém, digitálnu knižnicu apod. musí riadiť a definovať človek s
kompetenciami LIS a nie informatik, ktorý je v tomto vzťahu len podriadený
partner a nie naopak. A tu má nastúpiť veda a akademický sektor odboru.
Pokiaľ ide o
metódy informačnej vedy, treba asi rozlišovať metódy
knižnično-informačnej vedy, ktoré umožňujú plniť jej poznávaciu funkciu, ak
takú má, alebo súhrn postupov, ktoré sa v nej používajú. Knižničná a
informačná veda používa v rôznej miere rovnaké všeobecno-vedecké metódy ako iné
vedy (indukcia, dedukcia, analýza, syntéza a pod.). Používa tiež svoje špeciálne
aplikované metódy, ako kvantitatiívna metóda, kvalitatívna metóda, deskriptívna
metóda, komparatívna metóda, empirická metóda, informačná analýza,
bibliometrická analýza, bibliografická analýza, informačný prieskum,
dotazníkový prieskum, analýza používateľov knižničných a informačných systémov,
štatistika výpožičiek, prehľad a pod.
Jadro knihovníckej profesie
Za posledných
15-20 rokov sa podstata knihovníckej práce a knihovníckeho stavu mení v tom
zmysle, že sa akoby oslabuje väzba knihovníckej profesie na knižnice.
Do popredia sa
dostávajú také aktivity, ako je komunitne zameraná kultúrna a osvetová práca a
práca s verejnosťou, sprostredkovanie informácií a poznatkov, manažment
knižníc, reklama, tvorba fondov. Tradičné odborné kompetencie knihovníkov sa
rozširujú o kompetencie vedecké, sociálne, kultúrne, ekonomické a
technologické. V knižniciach a tiež v iných informačných inštitúciách sú
potrební jednak ľudia so širokým rozsahom kompetencií – tzv. generalisti ale aj
tzv. špecialisti
Knihovnícku
profesiu získavajú študenti absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.
Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v
rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach.
Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v
rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných,
verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.
Vzhľadom na
globálnu sociálnu povahu predmetu činnosti a potrebu medzinárodnej
odbornej kooperácie a výmeny informácií a poznatkov existuje podľa
svetovej knihovníckej a informačnej organizácie (IFLA – International
Federation of Library Associations) jadro
knihovníckej profesie, ktoré tvoria nasledujúce tematické okruhy: základy profesie, etika a hodnoty
profesie, dejiny a teórie knihovníctva a informatizácie, kultúrna
história, vývoj informačných zdrojov a nosičov (dokumentológia,
bibliografia, bibliológia, mediológia), organizácia (klasifikácia, indexovanie)
objektov a zaznamenaných poznatkov a informácií, technologické znalosti
a zručnosti, referenčné služby, knižničné služby, informačný prieskum,
výskum, ďalšie vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie, administrácia
a riadenie, informačný priestor, sociálne dopady informatizácie
spoločnosti, informačná politika a etika, história dokumentácie
a informatizácie, informačná generácia, komunikácia a využívanie
informácií, analýza informačných potrieb a návrh zodpovedajúcich služieb,
procesy prenosu informácií a poznatkov, manažment informačných zdrojov,
získavanie, organizácia, spracovanie, vyhľadávanie, ochrana
a konzervovanie informácií a ich rozličných prezentačných foriem
a formátov, analýza a interpretácia informácií, aplikácia
informačných a komunikačných technológií vo všetkých
knižnično-informačných procesoch a službách, manažment znalostí, manažment
informačných inštitúcií a pracovísk, kvantitatívne a kvalitatívne
hodnotenie prínosov knižnično-informačných služieb, služby pre národné a
lokálne komunity.
Vzdelávanie v odbore knižničné a informačné štúdiá (LIS)
V Európe
neexistuje žiadny de iure štandard vzdelávania v LIS, hoci sú snahy
o určité usmerňovanie v tejto oblasti (napr. EUCLID).
Pri
formovaní nových programov v rámci vzdelávania v odbore LIS nie je
možné a ani potrebné mechanicky komplexne prebrať nejaký zahraničný model
vzdelávania, hoci je potrebné poznať a inšpirovať sa prístupmi iných
európskych a zahraničných univerzít.
Považujeme
však za užitočné akceptovať pokyny IFLA ktoré stanovujú rámec a základné ciele
pre knihovnícke a informačné vzdelávacie programy: požiadavky jadra a užitočné
prvky osnov, ktoré majú byť zahrnuté do vzdelávacích programov, požiadavky
týkajúce sa fakulty, zamestnancov a študentov týchto programov požiadavky pre
zabezpečenie a podporu týchto programov dostatkom informácií a iných zdrojov.
Uvedené
pravidlá môžu tvoriť aj vecný základ pre interné kritériá hodnotenia kvality študijných programov LIS.
Úroveň kompetencií
Vzdelávanie
v LIS je organizované podľa zásad Bolonskej deklarácie na troch
úrovniach
Bakalárske štúdium LIS, kde prvoradým cieľom prípravy bakalárov je
zamestnateľnosť v odbore. Termín odbor však nezahŕňa len
tradičné inštitúcie, ako archívy, knižníce a múzeá, ale všetky inštitúcie,
organizácie a systémy, v ktorých ide o spracovanie dokumentov
a informačných zdrojov.
Trvanie
bakalárskeho štúdia je tri roky. Časť LIS by mala pokrývať minimálne dve
oblasti LIS a študentom by sa malo
umožniť, aby si vybrali ďalšie predmety podporujúce LIS štúdiá.
Magisterské
štúdium LIS.
Aj pre tento stupeň je stále dôležitá zamestnateľnosť, a to najmä pre
vyššie pozície, ale tento cieľ by mal byť dosiahnutý zdieľaním so
štúdiom predmetov, v ktorých sa študenti pripravujú na úlohu v oblasti
vzdelávania a výskumu. Trvanie magisterského štúdia je dva roky a by mal
zahŕňať prípravu diplomovej práce dotovanú
25 až 50% prideleného času.
Akademická
inštitúcia bez programov na bakalárskej úrovni, môže ustanoviť osobitné
programy pre študentov so širokým alebo špecializovaným akademickým
backgroundom.
Štúdium
PhD v LIS
by malo pripraviť doktorandov pre výučbu
a výskumu na vysokej úrovni, ale rozhodne
by sa malo zohľadňovať hľadisko zamestnateľnosti v odbore. Dĺžka by mala
byť stanovená na tri roky. Väčšina času sa má venovať príprave dizertácie
a vzdelávacie aktivity by to mali podporovať.
Plávajúca identita a fragmentácia
odboru LIS
Odbor knižničných a informačných
štúdií a knižnično-informačnej vedy má, takpovediac, flexibilnú,
plávajúcu identitu. Hranice, ako aj vedecké a vzdelávacie rámce nie sú
také ostré a výrazné, ako ich poznáme v lekárskych, prírodných
a technických vedách,
odboroch a študijných
programoch.
Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS
v Európe má, na jednej strane, svoje historické príčiny a súvisí
s rozdielnym vývojom kultúr, vedy, vzdelania, hospodárstva jednotlivých európskych krajín a národných štátov.
Na druhej strane, napriek rozdielom, existujú vo vzdelávaní LIS črty podobnosti, predsa
však v jednotlivých európskych krajinách prevládajú odlišné smery vzdelávania, čo súvisí s veľkosťou
krajín a možnosťami zamestnania určitých počtov absolventov.
Väčšie
krajiny, ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, Veľká Británia a Francúzsko,
USA ai. majú vzdelávanie v odbore LIS diverzifikované, pokiaľ ide
o potrebné programy, špecializácie a disciplíny LIS, ktoré
musia študenti absolvovať, aby
sa uplatnili čo najlepšie na trhu práce. Menšie krajiny, medzi ktoré patrí aj
Slovensko, majú spravidla len jeden-dva akreditované programy, ktoré musia byť
jednak univerzálne, ale aj
dostatočne špecializované, aby dokázali na potrebnej úrovni reagovať na
meniace sa potreby spoločnosti a zamestnateľnosť absolventov. Fragmentácia
vzdelávania v odbore LIS
Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS je
v danom prípade historicky, spoločensky, civilizačne a profesionálne
prirodzená a akceptovateľná ako alternatíva umelej unifikácie
a globalizácie a nie je dôvodom na znepokojenie. Dá sa však očakávať, že spoločenské
a hospodárske zmeny v Európe si vynútia väčšiu pozornosť, pokiaľ ide
o zbližovanie a štandardizáciu
vzdelávania v odbore LIS, pretože princípy komunikácie zaznamenaných vedeckých, technických, obchodných
a iných informácií a poznatkov sú rovnaké. Napokon, bez istej
úrovne štandardnosti vzdelávania v tomto odbore LIS by nebol možný voľný
pohyb osôb a zamestnateľnosť
absolventov v európskych krajinách navzájom.
Potreba vedy a výskumu v LIS
Vo vede, teda
aj v LIS, podobne ako v iných oblastiach je nevyhnutná kontinuita
poznania. Za inovácie je potom vhodné označovať prístupy, ktoré vychádzajú z
dôkladného poznania odboru a danej vedy a praxe vôbec, a to nie len v rámci
jednej krajiny. Veda a vedecké poznanie totiž nemajú hranice ani národné farby,
a tak je potrebné pristupovať aj k inováciám. Takže je dôležité uvedomiť si, a v praxi
kriticky rozlišovať či je niečo nové a inovatívne len pre autora alebo
či ide skutočne o novosť a inováciu z hľadiska vedy ako takej v
nadnárodnom zmysle. V danom prípade knižničnej a informačnej vedy. Nadobúdame
presvedčenie, že naša akademická knižničná a informačná veda zaostáva za
knižničnou a informačnou praxou a za technologickou úrovňou dosahovanou v
praxi. Praktické uplatňovanie digitálnych technológií v informačných
systémoch a službách informačných inštitúcií (digital humanities) predbieha
akademickú knižničnú a informačnú vedu a posúva vedu samotnú do pozície
dodatočného, následného glosátora, komentátora a interpréta vecí a javov, ktoré
už v praxi fungujú.
Knižnica
ako súčasť verejných informačných služieb
Z
hľadiska informatizácie spoločnosti patria k. s. do oblasti (verejných)
informačných služieb. — Ak sa pojem knižničný systém vzťahuje na systém
knižnice, týka sa spravidla viac jej vnútornej organizačnej a funkčnej
štruktúry (knižničné fondy, knižničné katalógy, knižničné služby, organizácia a
riadenie knižnice, bibliografická činnosť) ako jej spoločenských funkcií
(kultúrna, osvetová a informačná funkcia).
V
procese poznávania a modelovania knižnice ako objektu možno jednotlivé prvky
štruktúry knižnice interpretovať pri zvolení príslušnej rozlišovacej úrovne ako
relatívne samostatné subjekty al. subsystémy.
Potom
možno hovoriť o systéme knižničných fondov, systéme knižničných katalógov,
systéme knižničných služieb, systéme riadenia knižnice, bibliografickom systéme
ap.
Ak
sa pojem knižničný systém týka systému knižníc, rozumie sa ním určitá množina
knižníc, kt. má spoločné hlavné úlohy a princípy činnosti a kt. fungujú ako
jeden viacstupňový celok v rámci krajiny, regiónu al. oblasti ľudskej činnosti.
V tomto význame je pojem knižničný systém v knihovníctve najrozšírenejší.
V
našej knihovníckej literatúre bol zaužívaný na pomenovanie množiny knižníc na
národnej úrovni pojem knižničná sústava.
Rozumel sa ním súhrn knižničných objektov ako častí (zložiek), kt. sú v
určitých vzájomných vzťahoch.
V
odbornom kontexte je pojem knižničná sústava prekonaný a nepresný a
vhodné je nahradiť ho pojmom knižničný systém. Používanie pojmu
"sústava" je intuitívne pomenovanie istého, len veľmi rámcovo
určeného súboru objektov, neopiera sa o žiadnu teóriu a je preložiteľný do
iných jazykov vlastne len ako systém.
Právne
predpisy upravujúce riadenie a pôsobnosť
knižníc
Knižnice
sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa
konkrétnych podmienok. Prvky
premysleného systému riadenia knižníc sa objavujú najprv v Čechách. Tieto snahy vyjadroval knižničný zákon z
r. 1919, ktorý platil s oneskorením
aj na Slovensku. Začali sa formovať
špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, roľníckych besied,
Sokola, Matice slovenskej, RTJ, kočovné, nemocničné väzenské a i. ). Vykonávacími predpismi (z 30. jan. 1925) ku knižničnému zákonu z r. 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému
(šírenie osvety, poznania). Začal sa
tvoriť knižničný systém a od roku 1959 Jednotná sústava knižníc.
Verejné
knižnice sa mali zriadiť po roku 1919 vo všetkých obciach štátu. Bol teda určený rozsah a pôsobnosť
systému. Začala sa organizovaná
regulácia doplňovania knižničných fondov (Seznam knih, vhodných do veřejné
knihovny obecní; Příručka pro správu knihoven venkovských; Výpravňa kníh v
Matici slovenskej; Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc,). —
Jednota či kompaktnosť systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou
činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov so zreteľom na
mnoho knižníc rovnakého typu. Knižnice
boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam,
pokladničnú knihu, výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické
prehľady. - Vznikli knižničné rady,
knižničné odbory, knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad
knižnicami. Uvedené iniciatívy a
vlastnosti knižníc po r. 1919 a najmä po
r. 1925 nás oprávňujú hovoriť o vzniku
knižníc organizovaných do knižničného systému na národnej úrovni, i keď v tom
čase neboli k dispozícii systémové teórie, ktoré by dovoľovali exaktné
modelovanie daného sociálneho objektu a javu.
Uvedomelejšie
a profesionálne prepracovanejšie systémové snahy o formovanie systému knižníc
pozorujeme koncom 50. rokov. Vtedy sa
objavuje pojem Jednotná sústava knižníc vyjadrujúca snahu o dovŕšenie
formovania súboru inštitúcií do relatívne uzavretého celku s vnútorným funkčným
usporiadaním.
Právnou
normou o jednotnej sústave knižníc je Knižničný zákon č. 53 z r.
1959, kt. kodifikoval systém knižníc na štátnej resp. národnej úrovni. JSK sa považuje aj za systém systémov. - Na
dnešnom území Čiech a Slovenska vznikli a pôsobili už v novoveku cirkevné
(farské, kapitulské, kláštorné, biskupské),
šľachtické, školské, osobné a spolkové knižnice.
Aktuálna legislatíva
Zákon č. 257/2001 Sb. Knihovní zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2001-257
Zákon č. 20/1987 Sb. Zákon o státní památkové péči
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1987-20
Zákon č. 37/1995 Sb. Zákon o neperodických publikacích
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1995-37/zneni-20170701#p1
Zákon č. 46/2000 Sb. Tiskový zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-46
Zákon č. 121/2000 Sb. Autorský zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-121
Zákon č. 262/2006 Sb. Zákoník práce
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2006-262
Ministerstvo kultury ČR
https://www.mkcr.cz/
Odporúčaná
literatura k Propedeutike knihovníctva
CEJPEK, Jiří. 1992 Knihovnická a
informační studia: Úvod do oboru "knihovnictví a informační věda" a
jeho perspektivy. 1. vyd. Opava: Filozofická fakulta Slezské univ., 1992. 75 s.
CEJPEK, Jiří – ČINČERA, Jan –
HLAVÁČEK, Ivan – KNEIDL, Pravoslav. 2002. Dějiny knihoven a knihovnictví. Praha
: Univerzita Karlova v Praze;
Nakladatelství Karolinum, 2002. – 248 s. – ISBN 80-246-0323-3
DROBÍKOVÁ, BARBORA - ŘÍMANOVÁ,
RADKA - SOUČEK, JIŘÍ – SOUČEK, MARTIN. 2018. Teoretická východiska informační
vědy : Využití konceptuálního modelování v informační vědě. Praha : Univerzita
Karlova, 2018. 136 s.
FOBEROVÁ, Libuše. 2016. Kniha ve
21. století : Redefinovaní role knihoven ve 21. století. – Brno : Moravská
zemská knihovna, 2016. – ISBN 978-80-7051-220-3
KATUŠČÁK, DUŠAN, MATTHAEIDESOVÁ,
MARTA A NOVÁKOVÁ, MARTa a kol. 1998.
Informačná výchova: terminologický a výkladový slovník: odbor knižničná a
informačná veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1998. 375 s. Edícia terminologických a výkladových slovníkov, Zv. 6. ISBN
80-08-02818-1
KUBÍČEK, Jaromír. 2019. Dějiny
veřejných lidových knihoven v českých zemích. Brno : Moravská zemská knihovna,
2019. – 328 s. – ISBN 978-80-7051-250-0
NÁRODNÍ KNIHOVNA PRAHA.
KNIHOVNICKÝ INSTITUT. [Zdroje. Databáze] Knihovna knihovnické literatury — IPK
- informace pro knihovny (nkp.cz)
STEINEROVÁ, JELA - ONDRIŠOVÁ,
MIRIAM A KOL. 2020. Informačná veda : Výkladový slovník. - Bratislava :
Univerzita Komenského, 2020. 278 s. ISBN 978-80-223-4866-9)
ZÁKON Č. 257/2001 SB.Zákon o
knihovnách a podmínkách provozování veřejných knihovnických a informačních
služeb (knihovní zákon). Dostupné: 257/2001 Sb. Knihovní zákon
(zakonyprolidi.cz)
[1]
Piaček, Jozef. 2013. Veda knižničná a informačná
(synkriticizmus). In: Pomocný slovník
filozofa. Dostupné: http://www.jozefpiacek.info/2013/11/veda-kniznicna-a-informacna-synkriticizmus/
Týden 3
2) Dokumentologie
Úvod do dokumentológie. Dokumentológia, dokument, zdroj
Dokumentológia je komplexná veda o dokumentoch
a informačných zdrojoch, o ich vzniku, vývoji, obsahu, nosičoch obsahu,
forme, štruktúre a ich mieste v dokumentových informačných
systémoch.
V odbore
knižničná a informačná veda
existuje celý rad viac alebo menej ustálených pojmov a termínov, ktoré sa
týkajú podstatného predmetu odboru. Dominantným pojmom knižničnej
a informačnej vedy je pojem dokument
ako ten predmet knižničnej a informačnej vedy, ktorý je pre túto vedu
fundamentálny.
Knižničná
a informačná veda sa zaoberá dokumentom
ako entitou, ktorá predstavuje zaznamenanú informáciu a ktorá zásadne funguje
v sociálnej komunikácii. Dokument ako predmet tejto vedy je entita, ktorá je pre knižničnú
a informačnú vedu špecifický, jedinečný a umožňuje odlíšenie tohto
odboru od iných vedných odborov.
Za
zakladateľa modernej dokumentácie
a otca informačnej vedy sa
považuje belgický vizionár, vynálezca, právnik a mierový aktivista Paul Otlet.
Unikátny projekt dokumentácie[1]
„Mundaneum, neboli také papírový Google, byl místem
shromažďujícím co nejvíce lidského vědění, založen v roce 1910 [2].
Vybraté state jeho prác sú významným vkladom do základov organizácie poznania
(Rayward , 1990)[3].
Otletov pozitivistický prístup k dokumentácii znamenal vo svojej dobe
pokrok a pretrváva stále v mnohých metodologických mikrosystémoch
bádateľov.
Dokumentológia je približne od polovice dvadsiateho
storočia aj disciplínou v rámci študijných programov v odbore
knižničná a informačná veda a dokumentačných štúdií.
Tradíciu dokumentačných štúdií v otletovskom
ponímaní (Documentation
Studies (“Dokvit”) v nórskej University of Tromso popisuje Michael Buckland (2007)[4],
ktorý poukazuje na vznik dokumentológie ako disciplíny a oblasť
vzdelávania. Téme dokumentológie sa venuje aj v ďalších svojich prácach
(1986), (1996) [5], [6]Buckland
zdôrazňuje novátorský vklad francúzskej vedkyne Suzanne Briet, ktorá ako prvá pripravila prvý program
dokumentačných štúdií (Documentation Studies) a ktorá bola zakladateľkou
týchto štúdií na Conservatoire National des Arts et Métiers in Paris[7]. Prvé
vydanie jej knihy s názvom Čo je dokumentácia (Qu´est-ce que la
documentation?) vyšlo v roku 1951 (2006).[8]
Systematicky
pracujú s pojmom dokumentológia ruskí a ukrajinskí vedci G. N.
Shvetsova-Vodka (2008)[9], Yu.
V. Nesterovich (2013)[10], Yu. A. Chyapite (2010)[11], E.
A. Pleshkevich, G. A. Dvoenosova (2011)[12].
Spomedzi
spomenutých autorov sa osobitne komplexnejšie pojmu dokument venuje najmä G.N.
Shvetsova-Vodka (2007)[13].
Autorka považuje dokument za súčasť procesu sociálnej komunikácie, a preto
sa venuje tejto základnej funkcii a miestu dokumentu v tejto komunikácii.
Rozširuje tradičné definície a rozsah
tohto pojmu, najmä pokiaľ ide o nosiče
obsahu a funkcie dokumentov
v dokumentových komunikačných systémoch.
Viacjazyčný
tezaurus Európskej únie - tezaurus Eurovoc uvádza pojem dokumentológia ako
náuku o informáciách a synonymum pojmu informačná veda.[14]
Pojem
dokumentológia sa však nie vždy považuje za identický s pojmom informačná
veda. V praxi má dokumentológia aj povahu teoretickej disciplíny
informačnej vedy aj oblasť praktickej činnosti. Dokumentológia ako živý
a dynamický pojem má svoje obsahové špecifiká.
Obsah a rozsah pojmu je variabilný a rôzne skupiny bádateľov ho
napĺňajú rôznym obsahom.
Popri
pretrvávajúcej otletovskej metodologickej tradícii sa rozvíja dokumentológia
niekoľkými ďalšími smermi so špecifickým obsahom, pričom tieto smery majú
svojich reprezentantov, svoju vedeckú komunitu a dokonca
inštitucionalizované zázemie.
Príkladom
špecifického ponímania a vedeckého prístupu k dokumentácii je nemecký
Ústav pre dokumentológiu a vedecké publikovanie. (Das Institut für
Dokumentologie und Editorik e.V. (IDE)[15].
Inštitút bol založený v roku 2006 a zameriava sa intenzívne na témy
humanitných aspektov digitalizácie (Digital Humanities), pričom dominantným
predmetom záujmu sú otázky digitalizácie a prezentácie historického
písomného dedičstva a literatúry a otázky využívania informačných
a komunikačných technológií vo vedeckom publikovaní[16].
Pojem
dokumentológia sa používa špecificky aj na označenie disciplíny ako disciplína kriminalistiky. Dokumentológia sa považuje za disciplínu, ktorá
v rámci kriminalistiky určuje pomocou vedeckých metód a metodických
postupov pravosť alebo autorstvo dokumentov na súdne účely. Dokumentológia priamo
súvisí so zákonmi
a používa sa ako prostriedok
dokazovania v súdnom konaní
v trestnom, občianskom, obchodnom, pracovnom konaní
a v akejkoľvek inej oblasti práva. Ide napríklad o zisťovanie pravosti
podpisov, zisťovanie falšovania súkromných i verejných
dokumentov, výskum písacích látok, atramentu a pod.[17]
Dokument
Klasický
výklad pojmu dokument podáva popredná
predstaviteľka knižničnej a informačnej vedy Marta Nováková (1998):
„Dokument je informačný
prameň tvorený nosičom informácií v podobe hmotného predmetu a množinou
dát alebo informácií, ktoré sú na ňom (v ňom) fixované a formálne i obsahovo
usporiadané. Slovo dokument pochádza z latinčiny. Používa sa jednak ako
bežný výraz hovorovej reči a jednak ako odborný termín viacerých vedných
disciplín. Táto skutočnosť spôsobuje veľmi široký a nejednotný výklad pojmu: v
najužšom zmysle môžeme dokument chápať len ako písomné svedectvo potvrdzujúce
určitý právny stav (úradný doklad); v širšom zmysle d. chápeme ako ľubovoľný,
materiálne fixovaný (zaznamenaný) myšlienkový obsah; v najširšom zmysle
hovoríme o dokumente ako o ľubovoľnom predmete, ktorého cieľom je potvrdiť,
doložiť alebo zdôvodniť určitý fakt.
V oblasti
knižnično-informačnej činnosti sa slovo dokument začalo používať v prvej
tretine 20. storočia, keď kniha už dávno prestala byť jediným a najdôležitejším
hmotným informačným prameňom a keď sa hľadal vhodný výraz na súhrnné
pomenovanie všetkých foriem zaznamenaných informácií vrátane nepublikovaných
písomností, obrazových materiálov i zvukových záznamov najrozličnejšieho druhu.
O zavedenie tohto pomenovania sa pričinila dokumentácia, menovite Paul
Otlet.
V
súčasnosti v oblasti knižnično-informačnej činnosti termínom dokument
označujeme všetky informačné pramene (bez ohľadu na ich fyzickú formu, obsah i
spôsob jeho prezentácie), ktoré sú hmotnými jednotkami, vznikajú nejakým
(ľubovoľným) zaznamenaním informácií, vznikajú preto, aby sa informácie
uchovali v čase a/alebo preniesli v priestore.
V
komunikačných procesoch dokument plní funkciu tzv. informačnej konzervy. Jeho
zásluhou vzniká osobitný typ sprostredkovaného komunikačného spojenia, pri
ktorom komunikátor i príjemca môžu byť od seba vzdialení v priestore i čase.
Informačné
konzervy sa oddeľujú od pôvodcu (komunikátora) a získavajú samostatnú
existenciu, čo má množstvo závažných dôsledkov. Z nich rozhodujúci význam má
najmä skutočnosť, že sa takto docieľuje väčšia komunikatívnosť. Dokument, napr.
rozmnožený, môže využívať veľký počet príjemcov, môže sa odovzdávať ďalším
príjemcom, a tak vytvárať dlhé komunikačné cesty. Dokument takto rozširujú
akčný rádius komunikačných spojení a menia ich na podujatia celospoločenského
významu. Vo všeobecnosti pre ľubovoľné komunikačné akty a procesy realizované
prostredníctvom dokument u sa používa výraz dokumentová
komunikácia.
Dokumenty
vznikajú z rozličných pohnútok a s rozličnými cieľmi, komunikujú informácie
najrozličnejšieho charakteru, tematiky i zamerania, využívajú sa rozličným
spôsobom v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti. Diferencovanosť ich
pôvodu, príčin vzniku, funkcií a využitia spôsobuje, že dnes pracujeme s d.
najrozličnejších vlastností.
Pri
všetkej rozmanitosti dokumentových vlastností jestvujú však určité kombinácie
týchto vlastností, ktoré majú relatívne ustálený charakter a ktoré sa vždy
znovu a znovu opakujú v celej skupine konkrétnych dokumentov.
Relatívne
ustálené kombinácie dokumentových vlastností jestvujú vo vedomí komunikujúcej
spoločnosti ako určité zovšeobecnené modely formálne i obsahovo uzavretých
dokumentových celkov. Sú dostatočne zreteľne vymedzené a spoločnosť ich vie aj
označiť osobitnými pomenovaniami, napr. monografia, technická norma,
kartografický atlas, odborný film atď. Na označenie abstraktných celkov
ustálených kombinácií vlastností, kt. zodpovedajú celé skupiny dokumentov s
rovnakými al. podobnými charakteristikami, sa používa výraz typ dokumentu.
Definujeme ho ako zreteľne vymedzený, vývojom ustálený a funkčne determinovaný
celok obsahových i formálnych charakteristík, ktorý je optimálny pre určité
komunikačné situácie a ktorý sa preto opakovane realizuje v istom stupni približnosti
v množine dokumentov.
Typ
dokumentu nie je len kategória formy. Ide o celostnú organizáciu príznakov,
ktoré charakterizujú dokumentové informácie, ich výrazovú prezentáciu a ich
materiálno-konštrukčné spredmetnenie.
Typy
dokumentov sú predmetom typologických skúmaní. Typológia dokumentov sa zaoberá
jednak stanovením, štúdiom a modelovaním typov dokumentov a jednak ich
zoskupovaním na základe poznaných charakteristík a vzťahov.
Pri
typologickom členení dokumentov sa používajú mnohé hľadiská.
Podľa
spôsobu zaznamenania obsiahnutých
informácií členíme dokumenty na písomné, obrazové, zvukové, audiovizuálne a
strojom čitateľné.
Podľa
stupňa pôvodnosti zaznamenaného
obsahu rozoznávame dokumenty: pôvodné, sumarizačné a odvodené.
Podľa
stupňa zverejnenosti členíme
dokumenty na zverejnené a nezverejnené.
Podľa
stupňa informačnej redukcie obsahu
(informačného spracovania) rozoznávame v knižnično-informačnej praxi dokumenty
primárne, sekundárne a terciárne.
V bežnom
hovorovom styku i v knižnično-informačnej praxi sa v súčasnosti často rozlišuje
medzi tzv. dokumentmi tradičnými
(konvenčnými) a netradičnými,
nekonvenčnými, modernými. Takéto členenie dokumentovej sféry nie je presné a
terminologicky korektné. V podstate ide o rozlišovanie medzi informáciami
zaznamenanými na papierových a nepapierových nosičoch, medzi záznamami priamo
čitateľnými a záznamami, ktorých percepcia si vyžaduje ich premietnutie,
zobrazenie na displeji ap.
Uplatňovanie
takéhoto rozlišovania však odzrkadľuje rastúci počet a význam nepapierových
nosičov v dokumentovej komunikácii a signalizuje začiatok postupného presúvania
svetového poznatkového fondu z papiera na iné, predovšetkým elektronické
nosiče.
Všetky
uvedené typologické členenia d. majú len relatívny charakter. Nevystihujú
rozmanitosť, zložitosť a dynamickosť súčasného sveta dokumentov. Hranice medzi
jednotlivými skupinami nie sú ostré ani nepriechodné. Pribúdajú dokumenty
kombinovaného a hybridného charakteru“ (Nováková, 1998).[18]
Druhy dokumentov
Základné
rozdelenie dokumentov alebo zdrojov do tried vychádza z ich
prevažujúcich formálnych atribútov.
Triedy
dokumentov sú: TEXT, ZVUK, OBRAZ, AUDI-VIDEO.
Praktickú
všeobecne klasifikáciu dokumentov akceptovanú v knižniciach
a pofesionálnych informačných inštitúciách zaviedol de facto knihovnícky štandard MARC 21 (2004)[19]
Knihy (BK) –tlače, rukopisy a mikroformy textových
materiálov monografickej povahy.
Seriály (SE) - tlače, rukopisy
a mikroformy textových materiálov vydávaných v častiach s periodickou
schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky).
Počítačové súbory (CF) –počítačový softvér, číselné
údaje, počítačovo orientované multimédiá, on-line systémy a služby. Ďalšie
triedy elektronických zdrojov sa kódujú podľa najvýraznejšieho aspektu. Tieto
materiály môžu byť monografickej alebo seriálovej povahy.
Mapy (MP) –všetky typy tlačí, rukopisov a mikroforiem
kartografických materiálov vrátane atlasov, listových máp a glóbusov.
Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.
Hudobniny (MU) - tlače, rukopisy
a mikroformy hudobnín ako aj pre hudobné zvukové nahrávky a nehudobné
zvukové nahrávky. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.
Vizuálne materiály (VM) –premietateľné médiá,
nepremietateľné médiá, dvojrozmerná grafiku, trojrozmerné artefakty alebo
prirodzene sa vyskytujúce predmety a skladačky. Materiál môže byť
monografickej alebo seriálovej povahy.
Zmiešané materiály (MX) – primárne sú to archívne
a rukopisné zbierky (archival and manuscript collections) materiály
zmiešanej formy (mixture of forms of material). Materiál môže byť monografickej
alebo seriálovej povahy.(Do roku 1994 sa táto skupina volala Archívne
a rukopisné materiály (AM), eng. Archival and manuscript material (AM).
Zdroj
V posledných
desaťročiach možno pozorovať tendencie odklonu od pojmu dokument a preferovanie pojmu zdroj. Táto zámena pojmov je akceptovateľná a oba pojmy je
možné považovať za synonymá. Výhrady by mohli spočívať v čisto
lingvistickej rovine posudzovania pojmu dokument
a pojmu zdroj. Kým na označenie vedy či náuky o dokumente by sme
mohli použiť jednoslovný tvar dokumentológia,
pri pojme zdroj sa v slovenčine
dostávame do jazykových ťažkostí, pretože náuku o zdrojoch by sme mali
analogicky označiť neobratným pojmom zdrojológia.
Podobným adeptom na synonymum pojmu dokument
je v slovenčine aj pojem prameň napríklad v slovnom spojení informačný prameň.
Pojem dokument má v kontexte knižničnej
a informačnej vedy širší význam ako pojem zdroj. Neexistuje metodologicky významnejší dôvod, pre ktorý by bolo
nevyhnutné vzdávať sa v odbore
knižničná a informačná veda pojmu dokument.
V knižničnej
a informačnej vede je každý zdroj
dokumentom avšak nie každý dokument musí byť nevyhnutne aj zdrojom. Zdroj je pragmatická vlastnosť dokumentu. Dokument je vo väčšej alebo menšej
miere zdrojom informácií alebo
poznatkov. Avšak táto miera sa
prejavuje v zásade len v subjekt objektovej relácii
v uskutočnenej sociálnej komunikácii.
Triede elektronických informačných zdrojov sa
u nás najkomplexnejšie venoval Jaroslav Šušol (2001).[20]
Zdroj je pragmatická entita nesúca užitočný obsah má svoje
miesto v konkrétnych metodologických koncepciách a nástrojoch
informačnej činnosti. V dokumentačnej a knižničnej praxi sa pojem
zdroj oprávnene ustálil najmä v súvislosti s presadzovaním nových
katalogizačných pravidiel RDA (Resource
Description and Access, Popis zdrojov a prístup). Ide o štandard pre
katalogizáciu, ktorý sa intenzívne presadzuje v odbore od roku 2010. Je
určený pre informačné inštitúcie, najmä pre knižnice, archívy, múzeá
a pod. Koncepcia RDA si vyžiadala aj inováciu definovania zdrojov, ktoré
sa spracúvajú v informačných inštitúciách. Postupne sa do praxe zavádza
štandardná kategorizácia zdrojov, pričom sú definované kategórie osobitne pre obsah a osobitne pre nosiče (Kiorgaard, 2006)[21].
Kategorizácia zdrojov
Kategorizácia
zdrojov je založená na dvoch sadách atribúdov.
Prvá je a) sada atribútov pre obsah (Tabuľka 1) a druhá je b)
sada atribútov pre nosiče (Tabuľka 2).
Hviezdičky označujú atribúty s otvorenými hodnotami, tzv. open value
set. Bez hviezdičiek sú primárne
hodnoty pre atribúty obsahu zdroja na najvyššej úrovni.
Character
(language; music; image; other) |
Znak (jazyk, hudba, fotografie, ostatné) |
SensoryMode
(sight; hearing; touch; taste; smell; none) |
Vnímanie (zrak, sluch, dotyk, chuť, vôňa,
žiadna) |
ImageDimensionality
(two-dimensional; three-dimensional; not applicable) |
Rozmernosť (dvojrozmerný, trojrozmerný, nehodí sa) |
ImageMovement
(still; moving; not applicable) |
Pohyblivosť
(statický, pohyblivý, nehodí sa) |
Interactivity
(interactive; non-interactive) |
Interaktivita (interaktívne,
neinteraktívne) |
CaptureMethod
(*) |
Metóda
snímania (*) |
ExtensionMode
(succession; integration; not applicable) |
Spôsob
rozširovania (postupnosť, integrácia, nehodí
sa) |
ExtensionTermination
(determinate; indeterminate; not applicable) |
Rozšírenie-ukončenie (určitý, neurčitý, nehodí sa) |
ExtensionRequirement
(essential; inessential; not applicable) |
Rozšírenie-požiadavka (základný; nepodstatné, nehodí sa) |
RevisionMode
(correction; substitution; transformation; not applicable) |
Režim-revízia (korekcia; substitúcia, transformácia, nehodí sa) |
RevisionTermination
(determinate; indeterminate; not applicable) |
Revízia-ukončenie (určitý, neurčitý, nehodí sa) |
RevisionRequirement
(essential; inessential; not applicable) |
Revízia-požiadavky
(zásadné, nepodstatné, nehodí sa) |
Purpose (*) |
Účel (*)
|
Subject (*) |
Predmet (*) |
Form/Genre
(*) |
Forma / žáner (*) |
Tabuľka SEQ
Tabuľka \* ARABIC 1 RDA sada atribútov pre nosiče
StorageMediumFormat
(sheet; strip; roll; disc; sphere; cylinder; chip; file server) |
Formát nosiča
(list, pás, zvitok, disk, guľa, valec, čip, file server) |
HousingFormat
(binding; flipchart; reel; cartridge; cassette; not applicable) |
Formát
uloženia (väzba, flipchart, cievka, zásobník, kazeta, nehodí sa) |
BaseMaterial
(*) |
Základný
materiál (*) |
AppliedMaterial
(*) |
Nanesený
material (*) |
FixationMethod
(*) |
Fixačné
metóda (*) |
FixationTool
(*) |
Fixačný
nástroj (*) |
EncodingFormat
(*) |
Formát
kódovania (*) |
Generation
(first; reproduction) |
Generácia (prvá,
reprodukcia) |
IntermediationMethod
(*) |
Sprostredkovacia
metóda (*) |
IntermediationTool
(microform reader; microscope; projector; stereoscope; audio player;
audiovisual player; computer; not required) |
Sprostredkovací
prostriedok (čítacie zariadenie, mikroskop, projektor, stereoskop,
audioprehrávač, audiovizuálny prehrávač, počítač; nie je nutné) |
[1]
Mundaneum (https://wikisofia.cz/wiki/Mundaneum )
[2] Otlet, Paul. 1934. Traité de
documentation, Bruxelles :
Mundaneum, Palais Mondial, 1934.
[3] International Organization and
Dissemination of Knowledge: Selected Essays, Amsterdam, Elsevier, 1990.
[4] Michael
Buckland. 2007. Northern Light:
Fresh Insights into Enduring Concerns. In: A Document (Re)turn. Contributions
from a Research Field in Transition. Frankfurt a.M. 2007: Peter Lang.
[5] Buckland, Michael, 1986. Education for librarianship
in the next century. Library Trends 34, no 4 (Spring 1986), 777-788.
[6] Buckland, Michael, 1996. Documentation, Information
Science, and Library Science in the U.S.A. Information Processing &
Management 32, 63-76. Reprinted in Historical Studies in Information
Science, eds. Trudi B. Hahn, and Michael
Buckland. Medford, NJ:
Information Today, 159- 172.
[7]Briet, Suzanne, 2006. What is Documentation?
English Translation of the Classic French Text. Transl. and ed. by Ronald
E. Day and Laurent Martinet. Lanham, MD: Scarecrow Press.
[8]Dostupné (17.11.2015):http://martinetl.free.fr/suzannebriet/questcequeladocumentation/briet.pdf
[9]
Shvetsova-Vodka, G. N. (2008) Zeitschriftenartikel aus Scientific and
Technical Information Processing (2008-01)
[10] Nesterovich, Yu. V. (2013) Zeitschriftenartikel aus Scientific and
Technical Information Processing (2013-04)
[11] Chyapite, Yu. A. (2010) Zeitschriftenartikel aus Scientific and
Technical Information Processing (2010-01)
[12] Dvoenosova, G. A. (2011) Zeitschriftenartikel aus Scientific and
Technical Information Processing (2015-02)
[13]
G.N. Shvetsova-Vodka .2007. Definitions of a “document”. In: Nauchno-Technicheskaya Informatsiya, Seriya 1, 2007, No. 8, pp.
1–6.
[15] Das Institut für Dokumentologie und
Editorik e.V. (IDE). ( http://www.i-d-e.de/)
[16] Digitales Edieren im
21. Jahrhundert. Fachtagung des Landesarchivs Nordrhein-Westfalen anlässlich
der Online-Veröffentlichung der nordrhein-westfälischen Kabinettsprotokolle von
1946 bis 1980, 03.11.2015 – 04.11.2015 Düsseldorf, in: H-Soz-Kult, 30.09.2015, <http://www.hsozkult.de/event/id/termine-28976>.
[17] Napr. Documentology or forensic
document examination area. Dostupné 17.11. 2015. http://estudiorachetti.com/en/areaD.html, alebo: Douglas H. Ubelaker 2014.
The Global Practice of Forensic Science. John Wiley & Sons, 24. 11.
2014 - 400 s.
[18] Nováková, Marta. 1998. Dokument. In: Informačná výchova: terminologický
a výkladový slovník, odbor knižničná a informačná veda. Dušan Katuščák [zost.],
Marta Matthaeidesová, Marta Nováková; ed. slovn. Ladislav Ďurič, Viliam S.
Hotár,.-- 1. vyd. Bratislava: SPN, 1998. -- 375 s.
[19] MARC 21 : Formát pre bibliografické údaje s pravidlami na
označenie obsahu. 2004. / Kongresová knižnica USA ; Preklad a odborná
redakcia Dušan Katuščák, Martin Katuščák. – Martin
: Slovenská národná knižnica, 2004. – 907 s.
[20] Šušol, Jaroslav. 2001. Elektronické informačné zdroje a
knižnično-informačné systémy – aktuálne problémy a súvislosti. In ITLib, 2001, č. 3. Dostupné: http://itlib.cvtisr.sk/archiv/2001/3/elektronicke-informacne-zdroje-a-kniznicno-informacne-systemy-aktualne-problemy-a-suvislosti.html?page_id=2305
[21] Kiorgaard, Deirdre. 2006. RDA/ONIX Framework for Resource Categorization. Version 1.0.
Dostupné: http://www.rda-jsc.org/archivedsite/docs/5chair10.pdf
Týden 4
3) Bibliografická komunikace
Rámcový
funkčný model informačného systému – Bibliografia ako profesionálne jadro odboru
Bibliografia patrí medzi najstaršie
humanitné disciplíny. Sprevádza duchovno civilizačný rozvoj spoločnosti už
druhé tisícročie. Vyvíja sa viac evolučne
ako revolučne. Prečo sme teda použili
v názve práce spojenie moderná
bibliografia? Veď v každej dobe sa bibliografia prispôsobovala vonkajším
podmienkam, premenám vo vedeckej a odbornej komunikácii, vede, literatúre a knižnej kultúre. Rovnako
na svojej ceste využívala aj vlastné poznatky a skúsenosti. Atribút modernosti je v danom kontexte
relatívny.
Bibliografia je oblasť vedeckej a
praktickej činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických
informácií o dokumentoch. Inými slovami, bibliografia
je veda o bibliografickej komunikácii. Od začiatku 20. storočia sa bibliografia vyvíjala spolu
s dokumentáciou, preto považujeme pojmy bibliografia a dokumentácia
za príbuzné do takej miery, že môže ísť o synonymá.
V medzinárodnej norme ISO sa
bibliografia definuje s dôrazom na jej praktickú stránku ako (1) technika identifikácie a popisu dokumentov a
triedenie získaných popisov (ISO 5127/1:1983)[1].
V
anglickom výklade sa termín bibliografia definuje ako (2) štúdium techník produkcie a šírenia kníh a je vlastne synonymom
termínu bibliológia (veda o knihe)
ISO 5127/1:1983)[2].
V ďalšej norme je definovaná bibliografia ako (3) sekundárny dokument, ktorý predstavuje súpis špecificky usporiadaných
záznamov a obsahuje údaje popisujúce dokument a umožňujúce jeho
identifikáciu (ISO 5127/2:1983)[3].
Bibliografia v tomto zmysle existuje buď
ako autonómny dokument (bibliografický súpis), prípadne ako príloha alebo časť
dokumentu (skrytá bibliografia). Analogicky podľa zloženého slova bibliografia je možné použiť príponu grafia na vytvorenie ďalších zložených
termínov, ktoré označujú iné špecifické zbierky dokumentov: filmy - filmografia, disky (platne) - diskografia a pod.
Pojem bibliografia
Samotné slovo bibliografia je gréckeho
pôvodu. Je zložené z dvoch gréckych slov biblion
= kniha a graphein = písať.
Pôvodne sa slovo bibliografia vzťahovalo na pisárske práce a prepisovanie kníh.
Za bibliografov sa považovali v antickom Grécku tí, ktorí sa zaoberali ručným
opisovaním kníh. Slovo bibliografia má pomerne široký rozsah a niekoľko
významov. Etymologicky sa však viaže na slovo kniha a na určité činnosti
spojené s knihou. Po zániku Rímskej ríše a s nástupom latinskej stredovekej
kultúry bibliografia ako slovo gréckej proveniencie ustúpilo. V období
humanizmu sa pôvodné používanie slova bibliografia v zmysle písať knihu, opisovať knihu postupne zmenilo na popisovať knihu a nadobúdalo význam
vzťahujúci sa na zoznam (súpis) kníh.
Ako prvý použil pomenovanie bibliografia vo
význame súpis kníh v roku 1633 vo
Francúzsku Gabriel Naudé, tajomník a knihovník kardinála Mazarina v názve diela
Bibliografia politica. Od tých čias
sa súpisy kníh pomenúvajú aj rozličnými
inými názvami: katalóg (catalogus), knižnica (bibliotheca), zoznam
(repertorium), inventár (inventarium), register (index) (Malclès,
1985). [4]
Moderná
bibliografia
Za modernú bibliografiu považujeme
bibliografiu, ktorá sa začala formovať v novoveku a hlavne v období
národného obrodenia a v etape rozvoja industriálnej spoločnosti, najmä
v 19. a 20. storočí, pričom termín bibliografia sa u nás začal používať na
rozhraní týchto storočí.
Postmoderná
bibliografia
Postmoderná bibliografia sa viaže na
masívne uplatňovanie informačných a komunikačných technológií a počítačových
sietí, najmä internetu najmä koncom 20. storočia. Postmoderná bibliografia
existuje rovnocenne s podobnými prejavmi postmodernizmu vo
filozofii, architektúre, umení, literatúre a v iných oblastiach.
Knihovníctvo a digitálna
bibliografia
Digitálna bibliografia je novou etapou
vo vývoji bibliografie a komunikácii poznatkov v globálnom v meradle
a jej vznik sa spája s revolučne novými technologickými možnosťami a používaním
čipu (integrovaných obvodov v 70. rokoch) v oblasti vzniku,
uchovávania a sprístupňovania digitálnych dokumentov a digitálneho obsahu,
najmä s možnosťami masovej robotizovanej digitalizácie rozsiahlych
knižničných a archívnych zbierok, čo napríklad umožňuje digitalizáciu,
archivovanie a sprístupnenie celého národného písomného dedičstva relatívne
krátkom čase.
Digitálna bibliografia predstavuje pre
knihovníctvo, bibliografiu a komunikáciu poznatkov novú výzvu. Úlohy
bibliografie sa v digitálnom veku menia. Tradičný modernistický model
bibliografie a bibliografického systému prechádza do novej vývojovej fázy.
Zmeny v oblasti informačných dokumentových zdrojov spolu s masívnym
rozvojom informačných technológií zásadne odrážajú v povahe
bibliografickej práce a v celom knihovníctve. Nastupuje
digitalizácia, digitálne knihovníctvo a v ňom digitálna bibliografia.
V digitálnej bibliografii na
kvalitatívne novej úrovni dominuje opäť, ako pred tisíckami rokov, práca
s celým dokumentom, s digitálnym obsahom a s dôrazom na klasifikáciu, indexovanie
a deskriptívne bibliografické metadáta. S nástupom masovej
digitalizácie sa bibliografia po stáročiach veľkým historickým oblúkom vracia
k práci s primárnym dokumentom. Substitučná
funkcia bibliografie, ktorú niekoľko storočí reprezentoval záznam o
dokumente sa stráca. V digitálnej bibliografii dominuje holistický princíp
vo vzťahu k dokumentu a kvalitatívne nový systém práce s informáciami
a poznatkami. Záznam už nezastupuje celý dokument, ako sme na to zvyknutí
v katalógoch, bibliografiách a iných bibliografických textoch.
Deskriptívne bibliografické metadáta sú súčasťou
digitálneho dokumentu, ktorý vstupuje do komunikácie poznatkov ako celok.
Rewriting,
description, digitisation
Historickú vývojovú
líniu vidíme takto: prepisovanie
(rewriting) – popis (description), digitalizácia (digitisation).
Predpokladáme, že digitalizácia je globálny trend, ktorý v sociálnej
informatike, knihovníctve, bibliografii a sprístupňovaní poznatkov bude
dominovať aj v nasledujúcich desaťročiach nového tisícročia.
Bibliografia sa
teda vracia po dvoch tisícročiach ku svojej archetypálnej podstate. Prešla
od
starovekého a
stredovekého prepisovania dokumentov
(rewriting) do 16. storočia, cez novoveké popisovanie
kníh (description), ktoré teraz
doznieva, po digitalizáciu (digitisation) od začiatku 21. storočia. To, čo bolo
v minulosti v bibliografii dominantné a známe ako prepisovanie dokumentov, to je
v súčasnosti pre bibliografiu digitalizácia ako kvalitatívne nová fáza
vývoja jej formy a spoločenského dosahu.
V digitálnom
veku sa zásadne mení povaha bibliografie a bibliografickej práce. Rastú
požiadavky na odbornú kompetenciu bibliografov. Vznikla potreba nanovo riešiť
zložité teoretické, koncepčné, organizačné, metodologické a metodické otázky
bibliografie, najmä v oblasti národných
bibliografických služieb, povinného výtlačku (zákonného deponátu), zvládnutia
toku elektronických dokumentov, tvorby deskriptívnych metadát, klasifikácie a
indexovania digitálneho obsahu, dlhodobej archivácie digitálneho obsahu, vyhľadávacích
a navigačných bibliografických a informačných nástrojov, podpory využívania
poznatkov prostredníctvom sprístupňovania digitálneho obsahu.
Digitalizácia ako
nová etapa bibliografie a inovácia v knihovníctve
Digitalizácia je
nová, revolučná metóda efektívneho a širokého demokratického sprístupnenia
poznatkov a informácií občanom.
Digitalizácia znamená kvalitatívnu revolúciu v sociálnej
informatike ako aj vo vedeckej a odbornej komunikácii informácií
a poznatkov pričom zasahuje do
samotnej podstaty bibliografie, knižničnej a informačnej vedy
a praxe. Cieľom digitalizácie sa stáva uchovávanie, sprístupňovanie
a najmä využívanie digitálneho obsahu v oblasti ekonomiky, vedy,
inovácií, vzdelania a kultúry.
V našom
prístupe nejde v žiadnom prípade o odmietanie bibliografie, ktorá
existovala doteraz. Ak hovoríme o bibliografii modernej, máme na mysli významné a zásadné zmeny, ktoré sa
uskutočňujú v dokumentácii, knihovníctve a v samotnej bibliografii,
ako aj mimo nej, pričom bibliografia z týchto zmien a podnetov vyvodzuje
pre seba vlastné závery, ktorých realizácia jej dáva znaky modernosti.
Moderná
bibliografia sa na sformovala v druhej polovici dvadsiateho storočia.
Prínosom knihovníkov a bibliografov je komplexný a systémový prístup ku
knihovníctvu a bibliografii.
Dosiahla sa solídna
úroveň praktickej tvorby bibliografií na národnej úrovni v Čechách
a na Slovensku. V knižničnej a informačnej vede sa začal riešiť
širší odborný a sociálny kontext úsilia o modernejšie knihovníctvo a bibliografiu.
Bibliografia vo vzdelávaní
v LIS
Bibliografia sa
stala predmetom stredoškolskej výuky a študijným predmetom bakalárskeho,
magisterského a doktorandského vysokoškolského štúdia. Po viacročnom úsilí
vznikol u nás študijný odbor knižničná a informačná veda. Ďalej, knihovníctvo
sa najmä po roku 1989 komplexne transformuje. Bibliografický systém bol
inštitucionálne napojený na štruktúru knižničného systému. Zdá sa nám preto
vhodné načrtnúť problém postavenia bibliografie v novom národnom
knižničnom systéme, o konštituovanie ktorého sa usilujeme. Dávnejšie nás
znepokojuje, že oblasti knižničnej a informačnej vedy, ako prevažne humanitné
disciplíny akoby stáli bokom od hlavného prúdu vedeckého, filozofického a
kultúrneho myslenia. Prekonanie tohto stavu si vyžaduje prejsť k úvahám o
vzťahu knihovníctva, bibliografie a postmodernizmu.
Naša pôvodná
koncepcia bibliografie, ktorú rozvíjame už viac rokov, je postavená na téze, že
bibliografia ako jadro knihovníckej práce je oblasť vedeckej a praktickej
činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických informácií o
dokumentoch, že teda bibliografia je veda o bibliografickej
komunikácii.
Moderná bibliografia v súčasnosti
Pre súčasné
knihovníctvo a modernú bibliografiu
je charakteristické, že informatizačné
tendencie a internet, ako aj globalizačné trendy v oblasti
komunikácie informácií sa zásadným spôsobom dotýkajú všetkých prvkov a zložiek bibliografickej komunikácie
- tvorby a získavania dokumentov, ich spracovania,
uchovávania a sprístupňovania bibliografických
počítačových záznamov.
Je potrebné
pochopiť, že základné metódy, štandardy, pravidlá v knižničnom
a informačnom odbore sa týkajú bibliografie. Ide jednak o pravidlá,
ktoré sa týkajú dokumentov pre informačné inštitúcie (RDA, AACR2, ISBD) a
jednak štandardov a nástrojov, ktoré slúžia na zaznamenanie a zápis informácií
o dokumentoch do digitálnej formy v ILS (MARC 21 a i.)
V porovnaní
s uplynulými desaťročiami došlo v nebývalej miere k prudkému rozvoju v univerze dokumentov.
Predmetom bibliografie už nie sú len knihy a časopisy a tlačené texty.
Univerzum dokumentov sa značne diverzifikuje,
pokiaľ ide o druhy dokumentov a nosiče informácií. Moderná bibliografia,
na túto skutočnosť reaguje rozvojom organizačných a metodických nástrojov.
Ďalšie znaky modernej bibliografie sú spojené s jej formou.
Moderná
bibliografia je postpapierová bibliografia. Štandardom sa stal počítačový
bibliografický záznam.
Moderná
bibliografia - to nie je už len činnosť zameraná na formálny identifikačný popis dokumentu. Počítačové záznamy
v štruktúre formátov MARC umožňujú hĺbkové
spracovanie dokumentov a umožňujú vykonávať veľmi dôkladný bibliograficko-informačný prieskum.
Sofistikované
softvéry umožňujú spájať bibliografický popis s úplnými textami dokumentov
alebo s multimédiami, využívať súbory autorít, pracovať v integrovanom a
používateľsky komfortnom prostredí, využívať nástroje Word Wide Webu a pod.
Ďalším štandardným znakom modernej bibliografie je využívanie štruktúry
formátov MARC v bibliografickom spracovaní, v tvorbe a využívaní heslárov
(autorít) a prácu s vlastníckymi údajmi (holdingy).
Vo vzťahu k bibliografickému textu a textu dokumentu sa rozvíjajú dve hlavné
konvergujúce tendencie: štrukturálna a
hypertextová. Prvá - štrukturálna
- je evolučná, vnútrobibliografická. Jej dokladom je sústavne zdokonaľovaný
systém formátu MARC, najmä formátu MARC 21.
Druhá - hypertextová - je mimobibliografickej
proveniencie. Viaže sa na informačné technológie, počítačovú lingvistiku a
elektronické publikovanie. Zdá sa, že pre modernú bibliografiu nie sú zatvorené
dvere, ktoré vedú od manažmentu záznamov
o dokumentoch k manažmentu údajov a
znalostí. Profesia bibliografa si
vyžaduje zvládnutie informačnej
technológie. Produkovanie množstva čiastkových papierových bibliografických
súborov sa stalo neefektívnym z ekonomického, ako aj z informačného
hľadiska. Počítačové bibliografické záznamy sa uchovávajú v moderných databázových systémoch a sú dostupné cez
globálne počítačové siete (World Wide
Web). Technologická infraštruktúra Internetu
a WWW otvára pre moderné bibliografické služby úplne nové horizonty.
Dokonca sa zdá, že Internet je pre vývoj bibliografie natoľko významný, že bude
možné hovoriť o bibliografii pred
Internetom a o bibliografii
s Internetom alebo o digitálnej
bibliografii. Rovnako sa to týka
aj verejne online prístupných katalógov
knižníc (OPAC) a sprístupňovania digitálneho obsahu cez digitálne
repozitáre.
Knižničná a
informačná veda vo svojich disciplínach, bibliografiu nevynímajúc, neprešla v
niektorých krajinách, ako niektoré iné humanitné vedy, zreteľnou fázou
vyčlenenia a interpretácie svojich vlastných špecifických štruktúr. Zostáva, na
vlastnú škodu, na vonkajšej, javovej úrovni skúmania dokumentov, bez hľadania a
teoretických analýz hĺbkových, semiotických a medzitextových vzťahov medzi dokumentmi a informatickými textami, ktoré sa profesionálne produkujú v oblasti
knihovníctva, bibliografie a dokumentácie.
Z toho vyplývajú aj
určité metodologické ťažkosti definovania vlastného predmetu, špecifických
faktov, koncepcií a metód a v konečnom dôsledku je potom nevyhnutné zdôrazňovať
interdisciplinaritu a vypožičiavanie
si terminológie a argumentácie z iných odborov a disciplín (jazykoveda,
sociológia, psychológia a pod.).
V našej odbornej
literatúre je na druhej strane dostatok dôkazov o tom, že naši odborníci z
odboru knižničnej a informačnej vedy zaznamenávajú vývoj teoretického myslenia
v iných krajinách. Spravidla však ide viac o metateoretickú registráciu poznatkov, ku ktorým sa dospelo inde,
než o konfrontáciu koncepcií, porovnávanie výsledkov vlastného výskumu a
praktických skúseností s výsledkami a skúsenosťami iných.
Pojem bibliografia
sa v súčasnosti používa naďalej jednak vo význame popis a súpis dokumentov a jednak ako pomenovanie disciplíny, ktorá je zameraná na bibliografickú
komunikáciu a praktické riešenie problémov výmeny bibliografických
údajov.
Vzhľadom na
spojenie bibliografie s informačnými technológiami sa postupne mení chápanie
bibliografie ako popisu a súpisu. Popis sa transformuje na pomerne
sofistikovaný proces a produkt uplatnenia analýzy komplexnej štruktúry
dokumentov, s využitím iných informačných zdrojov. Súpis, respektíve súpisové znaky bibliografického záznamu strácajú
v elektronickej forme v databázach svoj niekdajší úzky význam vzhľadom na
množinové, spravidla papierové, bibliografické súpisy a kartotéky. Paleta
bibliografických údajov sa mimoriadne prehĺbila, precizovala jednak v zmysle
časť-celok, jednak v zmysle diverzifikácie technik zaznamenania vzťahov
diachronických a hierarchických, ako aj vzťahov medzi univerzom dokumentov a bibliografickým
univerzom.
V každom prípade
patrí bibliografia medzi základné pojmy knižničnej
a informačnej vedy a knižnej kultúry.
Napriek značnému rozšíreniu sa však nepoužíva bezvýhradne a rovnako vo všetkých
krajinách, čo súvisí s rôznymi
kultúrnymi a profesionálnymi tradíciami niektorých krajín. V
anglo-saských krajinách sa napr. používa termín bibliografia „bibliography“ na označenie celej knihovedy (Beaudiguez, 1989)[5].
V Encyklopédii
Britannica z r. 1989 sa pojem bibliografia vysvetľuje ako systematické štúdium a popis kníh (Bibliography, 1989, s. 195-196).[6]
Výklad pojmu
bibliografia
Termín bibliografia
sa používa najmä v týchto troch významoch.
(1) Bibliografia
ako veda, ktorá skúma zákonitosti bibliografickej komunikácie, bibliografickej
praxe, vytvára systém poznatkov v disciplínach teórie bibliografie, dejín
bibliografie a riadenia bibliografie. (2) Bibliografia ako činnosť, ktorá je
zameraná na získavanie, spracovanie, uchovávanie a sprístupňovanie
bibliografických informácií. (3) Bibliografia ako výsledok bibliografickej
činnosti. Popri týchto troch základných významoch termínu bibliografia -
bibliografická veda, bibliografická činnosť, bibliografická produkcia -
niektorí autori uvádzajú aj ďalšie významy a spresňujúce výklady ďalších
atribútov bibliografie. Napr. tvoriť
bibliografiu, používať bibliografiu,
zaoberať sa bibliografiou (Beaudiguez, 1989, s. 23)[7].
Bibliografia sa
považuje za spoločenský jav, ktorého obsahom je komunikácia
bibliografických
informácií. Pojmom bibliografická
informácia sa rozumejú bibliografické
dáta, ktoré charakterizujú bibliografickú jednotku, dokument, napríklad
knihu, seriálovú publikáciu, hudobninu, film, počítačový súbor, audiovizuálny
dokument, článok, kompaktný disk a pod.
Bibliografické informácie
Bibliografické informácie, čiže bibliografické dáta o dokumentoch sú
usporiadané podľa určitých štandardov a noriem v bibliografických záznamoch, ktoré sú zaradené vo väčších celkoch,
napríklad v bibliografických súpisoch
(ako je napríklad národná bibliografia, špeciálna bibliografia a pod.).
Bibliografické dáta sú usporiadané do
súborov buď v tradičnej, papierovej
forme, alebo v digitalizovanej forme v počítačových
súboroch a v bibliografických bázach
údajov. Jadro všetkých bibliografických záznamov, ktoré sa vyskytujú v
rozličných oblastiach komunikácie informácií o dokumentoch ako je knihovníctvo,
knižný obchod a vedecké informácie tvorí
bibliografický popis ako objektívna
časť bibliografického záznamu.
Predmetom
bibliografie ako vedeckej disciplíny
je komplex problémov bibliografickej
komunikácie v kontexte knižničnej a informačnej vedy. Teoretické
zložky bibliografie sú najmä: teória
bibliografickej komunikácie, bibliografická analýza a syntéza, bibliografické
jazyky, teória kondenzačnej deskripcie,
teória spracovania dokumentov, bibliografické služby, bibliografický prieskum, bibliografické
systémy, bibliografický manažment a marketing. Moderná bibliografia sa
realizuje a skúma v kontexte rozvoja informačnej a komunikačnej
technológie.
Bibliografia ako veda a činnosť
Bibliografia ako
veda a činnosť sa spoločensky a
profesionálne realizuje jedine v bibliografickej komunikácii, v procese tvorby
uchovávania a výmeny bibliografických informácií, a to hlavne prostredníctvom
bibliografickej produkcie, ktorá je výsledkom viac alebo menej tvorivej
činnosti bibliografa.
Bibliografia ako produkt
Bibliografia ako produkt predstavuje výsledok
bibliografickej činnosti. Samotné produkty bibliografickej činnosti sú
v praxi rozličné druhy a typy bibliografických diel, bibliografických
súpisov, zoznamov a báz údajov v elektronickej forme.
Bibliografia ako disciplína
knižničnej a informačnej vedy
Bibliografia ako disciplína knižničnej a informačnej vedy
sa zo špecifických hľadísk zaoberá jednotlivými prvkami a zložkami systému
bibliografickej komunikácie, ako je dokument
(bibliografická jednotka), bibliograf (tvorca
bibliografického záznamu alebo diela), bibliografický
text (bibliografický záznam, bibliografický popis, bibliografický súpis,
báza bibliografických údajov atď.), príjemca
bibliografie. Predmetom pozornosti bibliografie sú tiež jednotlivé procesy kódovania a dekódovania, ktoré súvisia s
bibliografickým spracovaním dokumentov,
s tvorbou a využívaním
bibliografických textov. Organizovaná množina prvkov bibliografickej
komunikácie spolu s inštitucionálnou základňou bibliografie tvorí bibliografický systém, ktorý sa navonok
prejavuje cez bibliografické služby.
Bibliografia ako disciplína reaguje na zmeny sociálnej
komunikačnej situácie, technologický pokrok, objavovanie nových druhov
dokumentov a so zreteľom na vonkajšie faktory primerane koriguje metódy a
celkový charakter bibliografickej komunikácie tak, aby bibliografická činnosť v
zmenených podmienkach primeraným a efektívnym spôsobom umožňovala ľuďom
orientáciu vo svete literatúry a dokumentov.
Bibliografická činnosť
Bibliografická činnosť je závislá na
dokumentoch, na množine akýchkoľvek dokumentov, napr. na systéme vedeckej a
technickej literatúry, umeleckej literatúry a pod. Kým pre tvorcov primárnych
dokumentov, teda vedcov, spisovateľov, hudobných skladateľov, filmových tvorcov
a pod. je zdrojom inšpirácie, poznávania a interpretácie svet ako taký, teda mimotextová ontológia, univerzum,
komunikovateľná realita, ktorú odrážajú v dokumentoch ako výsledkoch svojej
tvorivej činnosti, pre tvorcov bibliografického záznamu alebo bibliografického
súpisu či iného bibliografického diela je zásadne zdrojom popisu a inej
činnosti dokument - textová ontológia.
Vznik bibliografie
je podmienený dvoma hlavnými faktormi. Na jednej strane je to vznik literatúry
(písomníctva), teda vznik dokumentov. Na druhej strane je to potreba vzdelancov
mať informácie o svete literatúry, o svete dokumentov, ktoré sú nositeľmi informácií
a poznatkov, teda potreba ľudí poznávať svet.
Medzinárodná spolupráca
v dokumentácii, bibliografii
V medzinárodnom
meradle sa najmä od sedemdesiatych rokov 20. st. efektívne rozvinul
medzinárodný program IFLA s názvom UBC (Universal
Bibliographic Control), čiže Univerzálna bibliografická registrácia. Pre
bibliografiu má v tejto etape vývoja rozhodujúcu úlohu aj národné a
medzinárodné úsilie IFLA a UNESCO o budovanie národných sietí MARC (National MARC Network), čiže národných
strojom čitateľných katalógov, resp. súborných katalógov vytváraných a
využívaných v rámci národných kooperačných združení knižníc a bibliografických
agentúr. Dochádza k výraznejšej špecializácii bibliografov, z ktorých niektorí
sa zameriavajú na bibliografický popis, iní na klasifikáciu a indexovanie,
ďalší na technickú infraštruktúru bibliografických systémov, poskytovanie
bibliografických služieb z vlastných a vonkajších bibliografických zdrojov,
komercionalizáciu bibliografickej produkcie a pod.
Pre bibliografickú
činnosť je i napriek nástupu počítačov a automatickej výrobe bibliografií stále
potrebný tvorivý regulujúci vplyv človeka vo fázach vstupného spracovania
dokumentov a vo fáze výstupnej intelektuálnej modifikácie bibliografických
produktov pre používateľov. Aj v telematických službách je nezastupiteľná úloha
bibliografa ako navigátora a sprostredkovateľa, ktorý analyzuje, spresňuje a
usmerňuje požiadavku používateľa na určitú bázu informácií, pomáha mu
orientovať sa v literatúre a vybrať taký zdroj, ktorý jeho požiadavku čo
najlepšie uspokojí.
Národné
bibliografické služby
Národné
bibliografické služby sa definujú ako súbor činností, ktoré sú zamerané
na prípravu a sprístupňovanie bibliografických záznamov v krajine (Vitiello,
1996, s. 97)[8]. Patria k tým druhom knižničných služieb,
ktoré používateľská komunita prijíma ako stabilnú a solídne etablovanú službu.
Významnou zložkou
národných bibliografických služieb bola od prvopočiatkov novšej bibliografie ústredná katalogizácia. Knihovníci a
bibliografi sa z ekonomických a praktických dôvodov venovali rozpracúvaniu a
implementácii ústrednej katalogizácie. Včasná a úplná ústredná katalogizácia
znamená prípravu a poskytovanie
bibliografických záznamov a patrí medzi kľúčové otázky v rámci knižničného
systému. Fungujúca ústredná katalogizácia umožňuje presúvať knižničné zdroje a
zamestnancov z interných katalogizačných činností na externé služby knižnice
orientované na verejnosť.
Medzi prvé krajiny,
v ktorých sa knihovníci usilovali o ústrednú katalogizáciu a jednotné
katalogizačné pravidlá patrí Veľká Británia. V roku 1877, na prvej konferencii
britskej knihovníckej asociácie zazneli hlasy, ktoré nastoľovali požiadavku
tvorby národného resp. medzinárodného katalógu. Prvý praktický krok však v roku
1901 ukutočnila Kongresová knižnica v USA, ktorá začala distribuovať abonentom
katalogizačné lístky. V roku 1926 využívalo služby ústrednej katalogizácie asi
4000 knižníc a úspory na katalogizácii predstavovali sumu asi 500 000 dolárov
(Stephensen, 1989, s. 8-26)[9].
Ďalšou formou
poskytovania bibliografických služieb v rámci národných knižničných systémov je
tlačená národná bibliografia,
prostredníctvom ktorej sa bibliografické informácie dostávajú širšiemu okruhu
používateľov a nie len knižniciam.
V dôsledku
uplatňovania informačnej technológie v knižniciach však tradičná lístková
ústredná katalogizácia a tlačené národné bibliografie ustupujú šíreniu
bibliografických záznamov v elektronickej
forme.
Základom národných bibliografických
služieb sa stala akvizícia dokumentov,
ktoré sa podľa určitých zásad uchovávajú v národnej knižnici. Cieľom týchto
služieb sa stala príprava bibliografických záznamov a ich distribúcia v
národnom knižničnom systéme. Takéto poslanie bolo zreteľne artikulované na
medzinárodnej konferencii národných bibliografií a národných bibliografických
agentúr v Paríži v roku 1977 ( Bell, 1993, s. 29-33)[10], (Bourne, 1994, s. 64-67)[11]. Konferencia zdôraznila okrem iného potrebu
výmeny bibliografických údajov na národnej úrovni. Táto tradičná paradigma bibliografických služieb v mnohých krajinách
doznieva, napriek tomu, že nie vždy sa ju podarilo naplniť k spokojnosti
samotných bibliografov a používateľov, medziiným aj knižníc, ktoré boli
adresátmi týchto služieb. Nastupuje paradigma nová.
Modernú paradigmu moderných bibliografických
služieb výstižne sformuloval v roku 1990 P. Lewis, generálny riaditeľ
Odboru bibliografických služieb Britskej knižnice (European, 1991, s. 11-19)[12]. Podľa neho je úlohou bibliografických
služieb „zostavovanie a distribúcia súbežnej národnej bibliografie a iných
služieb spojených s používaním súborov a databáz národných bibliografických
záznamov popri ďalších autoritatívnych bibliografických údajoch a
katalogizačných záznamoch“. Táto definícia zahŕňa základné črty moderných
bibliografických služieb. Ktoré sú to:
a) tvorba
národnej bibliografie,
b) možnosť výberu údajov z národnej bibliografie a príprava bibliografických
produktov; “špecializovaných výstupov“
pre skupiny klientov (deti, profesionálne skupiny...),
c) práca v sieti, pričom národná
bibliografická agentúra funguje ako host
vzhľadom k iným klientom -systémom,
databázam a súborom, a to buď v „internom“
rámci systému katalogizácie v knižnici, alebo v „externom“ rámci, ktorý
predstavuje napríklad súborný katalóg.
G. Vitiello
sa domnieva, že vyššie uvedenú definíciu je vhodné doplniť o vzťah systému
národných bibliografických služieb o ďalšie dva susedné systémy: vydavateľský
sektor a knižnice, s ktorými národné bibliografické služby fungujú v totálnej
synergii.(1996, s. 98)[13].
Komplexný model systému národných bibliografických služieb znázorňuje obrázok.
(Lewis, 1991)
Univerzum dokumentov a bibliografické univerzum
Základnými prvkami bibliografickej komunikácie sú:
univerzum dokumentov a bibliografické univerzum. Schéma (Obrázok 1)
znázorňuje tieto dva základné javy a všeobecné vzťahy medzi nimi. Je to
jednak univerzum dokumentov (prototextov) a jednak bibliografické
univerzum (univerzum metatextov).
Univerzum dokumentov je v podstate veľmi
zložitý objekt z hľadiska vzniku, rozmanitosti foriem a obsahu.
Tvorcami dokumentov sú autori a korporatívni autori (korporácie). Produkujú
monografie, seriály, články, súbory. Tieto objekty sú ďalej štruktúrované a
môžu existovať v rôznych fyzických formách. Napríklad monografia môže mať formu
tlačeného textu alebo počítačového súboru. Monografie môžu vytvárať väčšie
súbory (edície), alebo sa môžu členiť na menšie časti (články) a pod.
Bibliografické univerzum je odrazom a modelom
univerza dokumentov. Usiluje sa zaznamenať vzťahy medzi dokumentami v
diachronickom a synchronickom priereze a reprezentovať tieto fakty a vzťahy ako
usporiadanejšie a systematizované v tvare, ktorý je vhodnejší na komunikáciu
informácií o univerze dokumentov. Schéma tiež ukazuje, že bibliografické
univerzum je závislé na univerze dokumentov. Vyjadruje to
široká šipka, ktorá znázorňuje proces, prostredníctvom ktorého
bibliografické univerzum vzniká; je to kondenzačná deskripcia alebo
modelovanie bibliografických vzťahov chronologických, vertikálnych a
derivovaných.
Obrázok 1 Schéma
vzťahov univerza prototextov a univerza metatextov
Model dokumentovej komunikácie
Naša schéma
umožňuje vidieť model so základnými prvkami a procesmi dokumentovej
komunikácie. Je to dynamická otvorená štruktúra bibliografického systému. Z
nášho pohľadu je bibliografia veda o bibliografickej komunikácii.(Katuščák,
1981, s. 93-136).[14]
V schéme
komunikácie sú tieto prvky a procesy:
1.
Expedient, vysielač (EX)
2.
Kódovanie
(K)
3.
PROTOTEXT
(PT)
4.
Dekódovanie
(DK)
5.
percipient+expedient,
bibliograf (PC1+EX1)
6.
Kódovanie
v procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie (K1)
7.
METATEXT,
bibliografický text, bibliografický záznam (MT)
8.
Dekódovanie
(DK1)
9.
Percipient, prijímač, používateľ (PC)
Prvky a procesy bibliografickej komunikácie
V modeli
bibliografickej komunikácie vidíme všetky podstatné štrukturálne prvky a zložky
a vzťahy medzi nimi. Je to otvorená materiálna štruktúra, bibliografického
informačného procesu a univerzálny funkčný model akéhokoľvek dokumentového
informačného systému, predstavujúci dynamický pohľad na bibliografický systém. Je
rozšírením statického pohľadu na bibliografiu ako objekt. Vytvára
nocionálny základ pre entitno-relačné modelovanie alebo objektovo
orientované modelovanie bibliografie. Metódy štruktúrovanej analýzy pre
účely vývoja softvérov sú však mimo témy našej práce.
Čo vlastne znázorňuje model bibliografickej komunikácie?
Objektívna
realita, svet, univerzum (UX) sú východiskom i cieľom bibliografickej
komunikácie. Daný komunikačný proces sa
začína a relatívne končí realitou. Je to proces otvorený,
neukončený, dynamický, rekurzívny, podmienený pohybom a rozvojom poznania,
zaznamenaného v univerze dokumentov.
Obrázok 2 Model dokumentovej (bibliografickej) komunikácie
Priebeh bibliografickej komunikácie
Expedient (EX)
je prvok bibliografickej komunikácie, ktorý vyberá zamýšľanú správu z množiny
možných správ, ktorých zdrojom je univerzum (UX). Výsledkom tvorivej činnosti
tohto subjektu (EX) je dokument, ktorý je v bibliografickej komunikácii
prototextom (PT).
Východiskovým
prvkom bibliografickej komunikácie je text dokumentu (PT). V procese
dekódovania (DK1), čiže v procese informačnej analýzy sa dokumentu zmocňuje
bibliograf, ktorý je súčasne percipientom (PC1) a expedientom (EX1) v jednej
osobe. Môže to byť bibliograf, katalogizátor, dokumentarista, informačný
pracovník, vydavateľ, autor a pod. Subjekt (PC1+EX1) vytvára na základe
dokumentu bibliografický (informatický) text a uplatňuje pritom špecifické
pravidlá kódovania (MARC, ISBD, HTML, SGML ...).
Výsledkom
činnosti kódovania subjektom (PC+EX1) je bibliografický (informatický) text,
čiže metatext (MT). Nasleduje proces dekódovania (DK1), ktorého agensom je
percipient (PC), používateľ a ktorý sa uskutočňuje v procese bibliografického
prieskumu. Percipient (PC) ako výsledky prieskumu získa najprv metatexty (MT) a
cez ne prototexty (PT), dokumenty, cez ktoré sa dostáva k tomu výseku
objektívnej reality, univerza (UX), ktoré v dokumente (PT) zobrazil autor
dokumentu (EX).
Dynamickosť bibliografickej komunikácie je daná
dialektickým napätím medzi medzi prototextom (PT) a používateľom (PC).
Ide o napätie, vyvolané komunikačnou asymetriou, komunikačnou nerovnováhou.
Prototext má to, čo nemá používateľ, ktorý sa k tomu
dostane cez bibliografický text (MT). Prototext sa môže považovať za východiskový
objek bibliografickej komunikácie a používateľ za cieľový objekt
komunikácie.
Bibliografický popis
Bibliografický
popis je základným stavebným prvkom bibliografického záznamu. Niekedy sa
nesprávne stotožňuje s bibliografickým záznamom alebo sa zvýrazňuje len jeho
identifikačná funkcia (identifikačný popis).
Podľa výkladu v ISBD sa pod pojmom bibliografický
popis rozumie súbor bibliografických
údajov, ktoré popisujú a identifikujú dokument. ISBD odporúča, aby
bibliografické údaje boli v bibliografickom popise usporiadané do oblastí
(area), ktoré sa niekedy nazývajú aj polia. (V STN 01 0195 sa tento pojem, žiaľ, nepoužíva).
Oblasti sú vlastne skupiny príbuzných údajov bibliografického popisu.
Bibliografické údaje v týchto oblastiach predstavujú vlastný obsah
bibliografického popisu a hlavnú časť bibliografického záznamu.
Medzinárodné štandardy pre bibliografický popis
špecifikujú pravidlá pre popis a identifikáciu dokumentov všeobecne (ISBD(G)),
monografií (ISBD(M)), seriálových publikácií (ISBD(S)), starých tlačí
(ISBD(A)), hudobnín (ISBD(PM)), počítačových súborov (ISBD(CF)),
kartografických materiálov (ISBD(CM)), článkov (ISBD(CP))
Normy ISBD
(a)určujú bibliografické údaje, (b) určujú
poradie bibliografických údajov v
bibliografickom popise a (c) špecifikujú
systém interpunkcie v
bibliografickom popise.
Ustanovenia noriem ISBD sa v prvom rade týkajú
záznamov v tlačených katalógoch, záznamov v bibliografiách a bibliografických
záznamov vo všetkých druhoch bibliografických príručiek. Pre účely počítačového
spracovania sú údaje bibliografického popisu zahrnuté do formátu typu MARC,
ktorý sa používa v knihovníctve a bibliografii. Štandardy ISBD a napr. formát
MARC21, UNIMARC tvoria prepojený systém, pričom MARC21 či UNIMARC umožňuje
vstup a ISBD určujú tvoria logickú štruktúru formátu a upravujú výstup z počítačového
spracovania.
Každá čiastková norma ISBD obsahuje pravidlá popisu
určitého typu dokumentu alebo kategórií dokumentov. Žiadna z nich by sa nemala
používať iba izolovane. Napríklad katalogizátor spracúvajúci monografiu podľa
ISBD(M) môže pri popise použiť aj iné normy ISBD. Normy ISBD sa vzťahujú na
súčasné dokumenty. Pre staré tlače existuje norma ISBD(A).
Hlavným poslaním
noriem ISBD je uľahčiť medzinárodnú výmenu bibliografických informácií.
Tento zámer predpokladá:
· urobiť záznamy z
rôznych prameňov tak, aby ich bolo možné vymieňať, aby záznamy vytvorené v
jednej krajine bolo možné zaradiť do knižničných katalógov alebo bibliografií v
inej krajine;
· napomôcť
porozumeniu záznamov vzhľadom na jazykové bariéry tak, aby záznamy, ktoré boli
vytvorené pre používateľov v ich jazyku, mohli byť zrozumiteľné pre
používateľov v inom jazyku;
· uľahčiť konverziu
bibliografických údajov do strojom čitateľnej formy.
Normy ISBD poskytujú dostatok možností na dôkladný
bibliografický popis.
Bibliografické údaje, holdingy, exempláre
V praxi
knižníc je dôležitou otázkou úroveň podrobnosti bibliografického popisu.
(Lambrecht, 1992)[15]. V
tomto smere sa uplatňujú tieto všeobecné zásady:
Knižnica
popisuje dokument podľa svojich potrieb. Môže vytvoriť veľmi stručný, stredný
alebo vyčerpávajúci bibliografický popis dokumentu. Neexistujú záväzné národné
alebo medzinárodné pravidlá, ktoré by striktne vyžadovali určitú jednotnú
úroveň podrobnosti bibliografického popisu v praxi.
V praxi
sa spravidla rešpektuje odporúčanie Medzinárodného štandardného
bibliografického popisu (ISBD), podľa ktorého národné bibliografické agentúry
vytvárajú úplný (vyčerpávajúci, autoritatívny) bibliografický popis. Pri
počítačovom spracovaní to znamená, že na vstupe sa zaznamenajú a do príslušných
polí a podpolí napr. podľa UNIMARCu sa zapíšu všetky bibliografické údaje,
ktoré sa vyskytujú v dokumente na predpísaných miestach (predpísaný zdroje
bibliografického popisu) alebo na iných miestach dokumentu, prípadne mimo
dokumentu.
Pokiaľ
knižnica (vedecká, špeciálna, verejná a pod.) kooperuje s národnou
bibliografickou agentúrou (s národnou knižnicou) pri vytváraní záznamov pre
národnú bibliografiu alebo pre súborný katalóg, odporúča sa, aby podobne ako
národná bibliografická agentúra, vyhotovila úplný (vyčerpávajúci,
autoritatívny) bibliografický popis.
Ostatné
knižnice vytvárajú bibliografický popis podľa svojich potrieb v súlade s ISBD,
resp. podľa národných katalogizačných pravidiel.
Podľa
podrobnosti sa vyhotovuje bibliografický popis na troch úrovniach:
1.
prvá úroveň - minimálny bibliografický popis
2.
druhá úroveň
- stredný bibliografický popis
3.
tretia úroveň - maximálny bibliografický popis
Schéma minimálneho bibliografického popisu podľa ISBD:
Poznámky: Hviezdička označuje opakovateľné údaje.
Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje. Poradie údajov a predpísaná interpunkcia
pred údajmi sú záväzné.
Hlavný
názov = *Súbežný názov : *Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. -
Údaj o vydaní, *Ďalšie údaje o vydaní. - Miesto vydania, distribúcie, atď. :
*Meno vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah.
- (Názov edície ; Číslovanie zväzku). - Medzinárodné štandardné číslo
V schéme sú len
údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné pre minimálnu úroveň
bibliografického popisu. Údaje sa zaznamenávajú vtedy, ak sa nachádzajú v
predpísanom zdroji popisu v dokumente alebo ak ich spracovateľ zistí z iných
zdrojov. V dokumente sa napríklad nemusí nachádzať Podnázov. Ďalšie údaje o
vydaní, údaje o edícii alebo Medzinárodné štandardné číslo. Ak informácie
chýbajú v dokumente, alebo nie sú inak zistiteľné, nebudú ani v bibliografickom
popise.
Schéma stredného bibliografického popisu podľa ISBD
Poznámky: Poradie údajov a predpísaná interpunkcia
sú záväzné. V schéme sú údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné a voliteľné
pre minimálnu úroveň bibliografického popisu.
Hlavný názov =
Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. - Údaj o vydaní / Údaj o zodpovednosti za
vydanie, Ďalšie údaje o vydaní /
Ďalší údaj zodpovednosti za vydanie. - Miesto vydania, distribúcie, atď. : Meno
vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah :
Ilustrácie ; Rozmery. - (Názov edície = Súbežný názov edície / Údaje o zodpovednosti,
ISSN edície ; Číslovanie zväzku). - Poznámky. - Medzinárodné štandardné číslo
Schéma maximálneho bibliografického popisu podľa ISBD
Poznámky: Hviezdička
(*) označuje opakovateľné údaje. Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje. Poradie
údajov a predpísaná interpunkcia pred údajmi sú záväzné.
Hlavný názov [Všeobecné označenie typu dokumentu] =
Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o zodpovednosti ; *Ďalší
údaj o zodpovednosti. - Údaj o vydaní = *Súbežný
údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti za vydanie ; *Ďalší údaj o
zodpovednosti za vydanie, *Ďalší údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti vo
vzťahu k ďalším údajom o vydaní ; *Ďalší údaj o zodpovednosti vo vzťahu k
ďalším údajom o vydaní. - Pole pre určité typy dokumentov. - Prvé miesto
vydania, distribúcie atď. ; *Ďalšie
miesto vydania, distribúcie atď. :
*Meno vydavateľa, distribútora atď. [*Údaj
o funkcii vydavateľa, distribútora atď.)],
Dátum vydania, distribúcie atď. (*Miesto
výroby : *Meno výrobcu,) Dátum tlače. - Rozsah : Údaj o
ilustráciách ; Rozmery + *Sprievodný
materiál. - (Hlavný názov edície alebo podedície = *Súbežný názov edície
alebo podedície : Doplnky k názvu edície
alebo podedície / Prvý údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii ; *Ďalší
údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii, ISSN edície alebo podedície ;
Číslovanie vo vnútri edície alebo podedície). - Poznámky. - Štandardné číslo :
Dostupnosť a/alebo cena
[1]
ISO 5127/1:1983 : Documentation and
information - Vocabulary - Part 1: Basic and framework terms. Termín
1.2-11. (Revízia 1996-06-27). Tiež: STN ISO 5127-1 (predtým ČSN 0167).
[2]
ISO 5127/1:1983 : Documentation and
information - Vocabulary - Part 1: Basic concepts. Termín 1.2-12.
[3]
ISO 5127/2-1983 : Documentation and
information - Vocabulary - Part 2: Traditional documents. Termín 2.1.3-05. (Revízia 1997).
[4]
Malclès,
Louis-Noelle. 1985. Manuel de
bibliographie. - 4ieme éd. rev. et augm. par Andrée Lhéritier. - Paris :
Presses universitaires de France, 1985.
[5]Beaudiguez,
Marcelle. 1989. Guide de bibliographie
générale : Méthodologie et pratique. - Nouvelle éd. - Müenchen, London, New
York, Paris : K.G.Saur, 1989.
[6]Bibliography.
1989. In: The New Encyclopaedia
Britannica. Vol.2. : Micropaedia. - 15th ed. - Chicago : The University of
Chicago, 1989.
[7]Beaudiguez,
Marcelle. 1989. Guide de bibliographie
générale : Méthodologie et pratique. - Nouvelle éd. - Müenchen, London, New
York, Paris : K.G.Saur, 1989.
[8] Vitiello, Giuseppe: The
Production and Marketing of National Bibliographic Services in Europe. Alexandria, 8(2), 1996.
[9] Stephensen, Andy: The
establishment of the British National Bibliography. In Eating the menus. Essays in honour of Peter Lewis. Edited by Ross
Bourne. London : British National Bibliographic Service, 1989, pp. 8-26.
Podľa: Vitiello, Giuseppe. The Production and Marketing of National
Bibliographic Services in Europe.
Alexandria, 8(2), 1996, s. 97.
[10] Bell, Barbara: Reviewing
recommendation from the International Congress on National bibliographies,
Paris, 1977. International Cataloguing
and Bibliographic Control, 22(2), April/June 1993, s. 29-33.
[11] Bourne, Ross: The role of
the national bibliographic agency. International
Cataloguing and Bibliographic Control, 23(4), October/December 1994, s.
64-67.
[12] European Communities. Commission. National bibliographic services in
the European Community : roles and perspectives. Report of a workshop held
in Luxemburg, 12 February 1990. Ed. P. Lewis. [Luxemburg] : EC
Directorate-General Telecommmunication, Information Industries and Innovation,
1991, s. 11-19. (EUR 13284).
[13] Vitiello, Giuseppe: The
Production and Marketing of National Bibliographic Services in Europe. Alexandria, 8(2), 1996, s. 98.
Katuščák, Dušan. 1981. Informatika v systéme
literárneho vzdelania. In: Bibliografický zborník 1979-1980. Zost. Tomáš
Trancygier a Gabriela Tyukosová. Martin : Matica slovenská, 1981.
[15] Lambrecht, Jay H. Minimal Level Cataloging by National
Bibliographic Agencies. München, London, New York, Paris : Saur, 1992.
VIII, 73 p. ISBN 3-598-11102-9
Týden 5
Systém pilierov novej bibliografie a knihovníctva
Prvkami štruktúry nového systému knihovníctva sú:
- Katalogizačné principy IFLA (Statement of International Cataloguing Principles (ICP)).
- Popis a prístup ku zdrojom (Resource Description and Acces (RDA)).
- Funkčné požiadavky na bibliografické záznamy (Functional Requirements for Bibliographic Records (FRBR)).
- Funkčné požadavky na autoritatívne dáta (Functional Requirements for Authority Data (FRAD)).
- Funkčné požadavky na vecné autoritatívne dáta (predmetové autority) (Functional Requirements for Subject Authority Data (FRSAD)).
- Referenčný model pre knižnice (Library Reference Model (LRM)).
- FRBRoo konceptuálny model v objektovo orientovanom formalizme (FRBRoo : a conceptual model for bibliographic information in object oriented formalism).
- PRESSoo : rozšírenie CIDOC CRM na modelovanie bibliografických informácií o pokračujúcich zdrojoch (PRESSoo : extension of CIDOC CRM and FRBRoo for the modelling of bibliographic information pertaining to continuing resources).
- BIBFRAME rámec iniciatívneho vývoja novej bibliografie (BIBFRAME Bibliographic Framework Initiative).10
- MARC21. Bibliografický formát. Formát MARC 21 pre Autority a Holdingy.
Formát MARC 21 predstavuje najstabilnejšiu a najpodrobnejšiu sadu dát (dataset, metadata), ktorá sa naďalej používa v bibliografii a katalogizácii a ešte sa dlho bude používať v praxi a ILS. Popri tom sa budú postupne rozvíjať a nasadzovať aplikácie, ktoré umožnia konvertibilitu s dátami MARC21, avšak budú založené na značkovacích jazykoch štandardu SGML a aplikáciách XML, HTML, TEI a pod., a koncepte entitno-relačných modelov rodiny FRBR a objektovo-orientovaných modelov FRBRoo.
3.9.1 Nové katalogizačné pravidlá
Navrhovanie dát pre knižničné systémy a služby novej generácie v najbližšom desaťročí budú ovplyvnené viacerými novými požiadavkami, princípmi, modelmi a definíciami dát.
Na začiatku 21. storočia IFLA vyhlásila nové princípy katalogizácie najprv v roku 2009 a najnovšie v roku 2016 (Galeffi et al 2017)11, vydané v roku 2017. Katalogizačné princípy IFLA významne rozširujú a nahrádzajú staršie Parížske princípy. Princípy IFLA:
pokrývajú všetky typy zdrojov bez ohľadu na ich formu (nie len texty),
sú zamerané na prístup ku všetkým aspektom bibliografických údajov používaných v katalógoch knižníc,
zahŕňajú nielen ciele, ale aj hlavné pravidlá, ktoré by mali byť zahrnuté v medzinárodných katalogizačných predpisoch, ako aj usmernenia o možnostiach vyhľadávania a získania,
10 Overview of the BIBFRAME 2.0 Model (BIBFRAME - Bibliographic Framework Initiative, Library of Congress) [online]. Library of Congres [cit. 2021- 12-5]. Dostupné z: https://www.loc.gov/bibframe/
11 IFLA Cataloguing Section and IFLA Meetings of Experts on an International Cataloguing Code; Approved by IFLA Cataloguing Standing Committee and IFLA Committee of Standards Endorsed by IFLA Professional Committee. (2017) IFLA Statement of International Cataloguing Principles (ICP). Dostupné z: https://www.ifla.org/wp-content/uploads/2019/05/assets/cataloguing/ icp/icp_2016-en.pdf54
zohľadňujú nové kategórie používateľov, prostredia s otvoreným prístupom, interoperabilitu a dostupnosť údajov, potrebu nových nástrojov na vyhľadávanie a všeobecnú výraznú zmenu správania používateľov.
Základom novej paradigmy v bibliografii a katalogizácii sú koncepčné modely v rodine funkčných požiadaviek IFLA12.
Nová paradigma IFLA pracuje s novým nosným systémom pojmov (entitno-relačný model, tzv. E-R model), ktoré by mala katalogizácia (bibliografia) akceptovať: entity, atribúty, vzťahy. Výkladový slovník pojmov (tezaurus) je súčasťou poblikovaných princípov IFLA.
Pokiaľ ide o entity, ktoré môžu byť reprezentované bibliografickými a autoritatívnymi údajmi, sú to predovšetkým tieto:
Tab. 5: Bibliografické entity a entity pre autority
Work |
Dielo |
Expression |
Výraz |
Manifestation |
Prejav |
Item |
Jednotka |
Person |
Osoba |
Family |
Rodina |
Corporate Body |
Korporácia |
Thema |
Téma |
Nomen |
Meno |