Propedeutika knihovnictví (Kompendium 1)

Knihovna jako paměťová instituce

Knihovníctvo

Knihovníctvo je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na knižnice ako kultúrne, informačné a vzdelávacie inštitúcie. Knihovníctvo je profesia, ktorú vykonávajú knihovníci, ako odborní zamestnanci knižníc. Knihovnícka profesia zahŕňa vedomosti, zručnosti a kompetencie knihovníkov vo všetkých odborných činnostiach, operáciách a úkonoch v knižniciach.

Knihovníctvo zahŕňa pracovné činnosti s prevahou duševnej práce. Knihovnícku profesiu získavajú knihovníci prostredníctvom odborného stredoškolského alebo vysokoškolského vzdelávania rôznych stupňov, a to buď priamo v študijnom odbore knihovníctvo alebo v študijnom odbore knižničná veda, knižničné a informačné štúdiá, knižnično-informačná veda.- História knihovníctva je spojená s históriou knižníc.

Vývoj knihovníctva

Za začiatok existencie odborníkov, ktorí boli cielene pripravení na spravovanie zbierok dokumentov sa všeobecne považuje obdobie Sumerov a starej sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak) trvajúcej približne v rokoch 5300-1940 pred n. l. Sumeri boli prví, ktorí odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy na tabuľkách. Neskôr, približne v 7. st. pred n. l. založil asýrsky kráľ Ašurbanipal knižnicu vo svojom paláci v Ninive. Bolo v nej okolo 20 000 tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Ašurbanipal sa považuje za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie. – Významnou etapou rozvoja knihovníctva bolo obdobie existencie veľkej  Alexandrijskej knižnice, ktorú založil Ptolemaios I. Soter. V nej pôsobili vzdelanci Zenodotus z Efezu, Demetrius, Eratosthenes, Apollonius, Aristopfanes, Eristarchus a Kallimachos,  ktorí boli súčasne aj knihovníkmi a ktorí sa významne zaslúžili o rozširovanie a spracovanie zbierok knižnice.

Z odborného hľadiska sa považuje za významný počin Kallimachosa, ktorý zaviedol tzv. pinakes (gr. Πίνακες "tabuľky"), ako prvé bibliografické diela a knižničný katalóg, v ktorom boli dokumenty usporiadané abecedne a podľa obsahu už okolo r. 245 pred n.l.  – V období stredoveku a kláštorných knižníc, pergamenových kódexov a skriptórií bol mních Anastasias označovaný ako bibliothecarius (doslova "knihovník").

V 14.st. nastal v Európe rozmach kráľovských a šľachtických knižníc, v ktorých boli zamestnávaní knihovníci. V období renesancie rástol záujem aristokracie o budovanie vlastných privátnych knižníc, ktoré spravovali knihovníci a ktoré bývali aj verejne dostupné. S týmto obdobím je spojený vznik prvého knižničného katalógu v r. 1595 a snaha o vytvorenie bibliografických zoznamov. Švajčiarsky vedec Conrad Gesner, ktorý sa považuje za otca bibliografie, vytvoril v rokoch 1545-1549 štvorzväzkové dielo Bibliotheca universalis. Je to vyčerpávajúca univerzálna bibliografia tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače Guttenbergom a vytlačenia Biblie v roku 1454-1455.

Medzi významných predstaviteľov európskeho knihovníctva okrem Gessnera patrili Gabriel Audé, John Dury, Gottfried Leibnitz, Thomas Bodley, Hubert-Pascal Ameilhon a Joseph Van Praet. - Francúzska revolúcia spôsobila revolučnú zmenu aj v knihovníctve. Knižnice sa otvorili pre všetkých občanov bez rozdielu a otvorené knihovníctvo sa stalo sprievodnou službou a jedným z pilierov a atribútov demokracie.

Odborné vzdelávanie knihovníkov

Knihovníci nadobúdajú knihovnícku profesiu absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania. Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach. Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných, verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.

Od polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa súčasne globalizuje a aktívne podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.

Informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, zdieľanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom mobilných osobných zariadení.

Vzdelávanie v odbore knihovníctvo má v rôznych krajinách určité špecifiká.

Najvšeobecnejším celosvetovým základom pre koncept vzdelávania v odbore LIS obsahujú Pravidlá IFLA pre profesionálne knižnično-informačné vzdelávacie programy (LIS, 2012)^[1].

Knižničná a informačná veda

Knižničná a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje ako vedomá synkritika knižničnej vedy a informačnej vedy[2]. Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60. rokoch 20. st. v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej a informačnej vedy. – Napríklad na  Slovensku vznikla Katedra knižničnej a informačnej vedy na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1999 a poskytuje vzdelávanie pre bakalárov, magistrov a doktorandov. 

Predmetom knižničnej vedy sú vedomosti a zručnosti týkajúce sa zaznamenaných informácií, ich výberu, získavania, organizácie, uchovávania, spravovania, vyhľadávania a šírenia s cieľom uspokojovania potrieb určitých používateľov knižničných služieb a knižničných systémov. Potrebné vedomosti získavajú knihovníci v knihovníckych stredných a vysokých školách.

Predmetom informačnej vedy je systematické štúdium a analýza informačných zdrojov, tvorba a zhromažďovanie  zbierok, organizácia, šírenie, hodnotenie, využívanie a manažment informácií vo všetkých formách  vrátane formálnych a neformálnych komunikačných kanálov a technológií, ktoré sa používajú na ich komunikáciu.

Spojenie týchto dvoch vied (knižničnej a informačnej) intenzifikuje ich participáciu na kultivácii spoločnosti.

V medzinárodnom kontexte sa pojem knižničná a informačná veda používa v kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science. V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. - Postupne sa stabilizovalo jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria najmä tieto disciplíny: vyhľadávanie a získavanie informácií, manažment knižníc, organizácia znalostí, knihovnícke štúdiá, informačná architektúra, informačné správanie, informačný prieskum, informačné systémy a služby, vedecká komunikácia, digitálna gramotnosť, bibliometria a scientometria, informačná spoločnosť, kultúrne dedičstvo, interakcia človek-počítač, správanie používateľov, digitalizácia.

Procesy v informační instituci

V každé informační instituci můžeme identifikovat řadu procesů, které umožňují její činnost, tj. zpracovávání a zpřístupňování dokumentů a informací v nich obsažených.

Informační institucí se rozumí jakákoli právnická nebo fyzická osoba, která získává, zpracovává, ukládá, chrání a zpřístupňuje informace a znalosti v oblasti ekonomiky, vědy, výzkumu, podnikání, vzdělávání, služeb, zábavy atd.

Pojem informační instituce zahrnuje také všechny paměťové instituce, jako jsou knihovny, archivy, muzea, galerie atd.

Knihovna je druh informační instituce. Knihovna má specifické funkce: klíčové, informační, vzdělávací a sociální.

Pro všechny informační instituce, včetně knihoven, jsou běžné základní informační procesy: získávání, zpracování, ukládání, zveřejňování dokumentů, informací, znalostí.

Zakladni procesy v knihovnach a informacnich institucich

Obr. 1. Základní procesy v knihovnách a informačních institucích

Jednotlivé procesy v knihovně provádějí profesionální zaměstnanci, kteří využívají automatizované integrované informační systémy (ILS).

Integrované knižničné systémy (ILS)

Od poloviny 60. let poskytují integrované knihovnické systémy (ILS) základní procesy v knihovnách.

Některé ILS jsou komerční.

1.     Aleph

2.     Alma,

3.     Millennium,

4.     Polaris

5.     Sierra

6.     Virtua

7.     Voyager

Jedná se o sofistikované systémy, za jejichž vývojem stojí velké týmy vývojářů. 

Přibližně od roku 2006 se používají také ILS, které jsou založeny na softwaru s otevřeným zdrojovým kódem. Jsou to open source ILS.

Mnoho knihoven se chce osvobodit od "uzamčení" a licenčních poplatků u jediného dodavatele a snaží se snížit náklady na provoz knihovny. Využívají online databáze a pracují také v cloudech. V současné době jsou k dispozici ILS s otevřeným zdrojovým kódem online:

1.    Koha

2.    Evergreen

3.    OPALS

4.    OpenBiblio

5.    Invenio

6.    PMB

7.    NewGenLib

8.    CodeAchi

9.    Librarian

10.BiblioQ

Pokročilý ILS zpravidla používá relační databázu, jako je databáze Oracle, která byla zpřístupněna v roce 1979.  Jedno rozhraní slouží ke komunikaci zaměstnanců s databází (např. tzv. zaměstnanecký klient) a jedno, webové rozhraní (např. tzv. webový klient) slouží ke komunikaci uživatelů s databází.  Pracují v režimu klient-server. Většina ILS poskytuje softwarové funkce v diskrétních aplikacích nazývaných moduly, z nichž každá je integrována s jednotným rozhraním. Příklady modulů mohou zahrnovat:

1.     akvizice (objednávání, příjem a fakturace)

2.     katalogizace (klasifikace a indexování materiálů)

3.     výpůjčky (půjčování a vracení materiálů patronům)

4.     seriály (sledujte časopisy, časopisy a zpravodajství)

5.     OPAC (veřejné uživatelské rozhraní)

Každý používateľ a exemplár titulu dokumentu má v databáze jedinečné ID, ktoré umožňuje ILS sledovať jej aktivitu.

Knižnica

Knižnica (lat. Bibliotheca, gr. Bibliothēkē (βιβλιοθήκη)). Všeobecne sa akceptuje definícia, podľa ktorej je knižnica predovšetkým kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uchováva, ochraňuje a sprístupňuje knižničné zbierky pre určitú komunitu prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižničných služieb. K. poskytuje fyzický alebo digitálny prístup ku knižničným materiálom priamo v priestoroch knižnice alebo vo virtuálnom digitálnom priestore s využitím digitálnych informačných a komunikačných technológií.

Pojem knižnica je viacvýznamový pojem, ktorý sa najčastejšie používa na pomenovanie organizovanej zbierky kníh. Knižnica však znamená aj druh nábytku na ukladanie kníh, miestnosť v budove alebo inštitúcii, slúžiaca na uloženie zbierok kníh a iných dokumentov. V informatike označuje k. zbierku podprogramov používaných na vývoj softvéru.

Termín knižnica v molekulárnej biológii je zbierka fragmentov DNA uchovávaná a využívaná v procese molekulárneho klonovania.

Knižničný systém  (en library system)

Knižničný systém je pojem, ktorý sa vzťahuje na abstraktný homomorfný model jednej knižnice alebo určitého súboru knižníc ako reálnych objektov, pričom ich dominantným globálnym cieľom je poskytovanie knižničných služieb viazaných na tlačené dokumenty – najmä písomné dedičstvo ( monografie, seriály, hudobniny, špeciálne dokumenty ap.) alebo iné médiá.

Mediatéka

Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách, než je tradičný papier, vznikajú pomerne rýchlo tzv.  médiatéky a ich zoskupenia.  Pojem mediatéka možno z funkčného hľadiska považovať za synonymum knižnice informačného typu a za prvok knižničného systému.

Názov „Mediatéka“

Mediatéka je pomenovanie nového typu modernej virtuálnej knižnice alebo znalostného centra. Tradičná akademická knižnica je vo vedomí generácií spojená s papierovými nosičmi (knihy, noviny, časopisy, zborníky, katalógy a pod.).

Avšak, aj tradičná knižnica aj mediatéka je, informačným, vzdelávacím a kultúrnym zariadením. To majú spoločné. Mediatéka ako moderná virtuálna knižnica však obsahuje a aktívne prezentuje všetky druhy a typy knižničných a archívnych papierových a nepapierových nosičov, nielen knihy.

V Mediátéke sú kvalifikovaní konzultanti a informační špecialisti schopní navigovať akademickú obec vo svete informácií, informačných zdrojov, licencovaných zdrojov nakupovaných rôznymi subjektami, manažovať agendu prístupu a podmienky sprístupňovania ku komerčným a nekomerčným zdrojom a databázam.

Vo vzťahu k akademickému a vzdelávaciemu sektoru môžu byť v Mediatéke koncentrované knižničné a informačné služby. Zatiaľ žiadna univerzita nemá modernú univerzitnú knižnicu, ako ich poznáme napr. z amerických alebo európskych univerzitných kampusov.

Mediatéka je logickým pokračovaním úsilia nejakej univerzitnej knižnice o skvalitňovanie knižničných a informačných služieb a reagovať tak na meniace sa požiadavky kladené na vzdelávacie a vedecko-výskumné úlohy university.

Preto univerzitná Mediatéka môže slúžiť napr. ako Virtuálna akademická knižnica, Univerzitný digitálny repozit a Archív univerzity.

V Mediatéke bude vhodné umiestniť prístupové miesta do najvýznamnejších inštitúcií a systémov, ktoré zabezpečia prístup ku zbierkam akademických a vedeckých inštitúcií a systémov (knižníc, archívov, múzeí, galérií, vzdelávacích inštitúcií a i.), ako aj vysunuté pracoviská iných verejných, národných a štátnych inštitúcií, pracovisko digitálnych služieb, pracovisko print on demand, pracovisko na tvorbu, uchovávanie a distribúciu elektronických publikácií autorov z univerzity a kooperujúcich pracovísk a pod.

Otvorené a „zatvorené“ knižnice

Moderné knižnice 20. a 21. st. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov. V praxi to znamená, že niektoré knižnice časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky z knižničného fondu (napr. verejné základné knižnice, školské knižnice) iné sú konzervačné knižnice, ktoré zodpovedajú za dlhodobé uchovávanie knižničných jednotiek a nemajú právo vyraďovať ich zo svojho fondu (národné knižnice.). Dlhodobým uchovávaním sa rozumie doba viac ako 100 rokov. Od polovice 20. st a najmä od začiatku 21. st. začali knižnice vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií, najmä internetu, nasadenie počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov a pod.

Knižnice pomáhajú ľuďom, ktorí majú rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy. Žiadna jednotlivá knižnica nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto existuje niekoľko druhov knižníc, ktoré sa  rozdeľujú podľa toho, komu a ako slúžia a aké zbierky obsahujú.

Medzi základné druhy knižníc patria knižnice slúžiace pre vzdelávacie a vedecké účely (výskumné, akademické, vzdelávacie knižnice), iné slúžia širokej všeobecnej verejnosti (verejné knižnice) a plnia prevažne kultúrne funkcie v rámci určitej lokality alebo regiónu. Napokon je to druh špeciálnych knižníc slúžiacich špeciálnym odborným, vedeckým, administratívnym, potrebám fyzických alebo právnických osôb. Konkrétne typy knižníc definuje knižničný zákon.

Knižničné zbierky

Knižničné zbierky zahŕňaju rôzne druhy knižničných jednotiek, ako sú:

a)    knihy, tlače, rukopisy, mikroformy a digitálne formy textových materiálov monografickej povahy,

b)    seriály (t.j. zdroje na pokračovanie) čiže tlače, rukopisy, mikroformy a digitálne formy textových materiálov vydávaných po častiach s periodickou schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky),

c)    počítačové súbory, t.j.  počítačový softvér, číselné údaje, počítačovo orientované multimédiá monografickej alebo seriálovej povahy ako aj on-line systémy a služby,

d)    mapy, t.j. všetky typy tlačí, rukopisov, mikroforiem a digitálnych foriem kartografických materiálov vrátane atlasov, listových máp a glóbusov monografickej alebo seriálovej povahy,

e)    hudobniny, t.j. tlače, rukopisy a mikroformy hudobnín ako aj hudobné zvukové záznamy a nehudobné zvukové záznamy monografickej alebo seriálovej povahy v písomnej alebo digitálnej forme,

f)      vizuálne materiály, t.j. premietateľné médiá, nepremietateľné médiá, dvojrozmernú grafiku, trojrozmerné artefakty alebo prirodzene sa vyskytujúce objekty a stavebnice monografickej alebo seriálovej povahy v analógovej alebo digitálnej forme,

g)    zmiešané materiály, t.j. archívne a rukopisné zbierky, materiály zmiešanej formy monografickej alebo seriálovej povahy v analógovej alebo digitálnej forme.

História knižníc

Doložená história knižníc siaha do obdobia ca 2600 rokov pred našim letopočtom, a to v starej sumerskej civilizácii v historickom stredovýchodnom regióne Mezopotámie (približne územie dnešného Iraku, Sýrie, Turecka).

Knižnice sa historicky vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali písomné obchodné záznamy a zoznamy na rôznych nosičoch na hlinených tabuľkách. V 5.st. pred našim letopočtom sa objavovali v starom Grécku súkromné k. zbierky písomných materiálov. V oblasti Stredomoria, na konci 6. st. pred našim letopočtom vznikali knižnice v Alexandrii a Konštantinopole. V starom Egypte existovali knižnice uchovávajúce vládne a chrámové záznamy na papyruse. Najstaršie objavené súkromné archívy boli zaznamenané v Ugarite so záznamami korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty.

Doložená je aj existencia knižnice v Nippure (ca 1900 pred n.l.) a v Ninive (ca 700 pred n.l.), kde boli objavené hlinené tabuľky svedčiace o existencii vedomého usporiadania záznamov prostredníctvom knižničného klasifikačného systému. V Ninive bolo v Ašurbanipalovej k. objavených viac ako 30 000 hlinených tabuliek obsahujúcich mezopotámske literárne, náboženské a administratívne zápisy (o.i. tzv Epos Stvorenia, Epos o Gilgamešovi ai.). V Číne existovala knižnica už v čase dynastie Zhou (1046–256 pred n.l.).

Najväčšou a najvýznamnejšou starovekou knižnicou bola Alexandrijská knižnica. Medzi významné staroveké patrili Knižnica Celsusa v Efeze (Anatolia, Turecko), dokončená v r. 135 n.l., ktorá slúžila na uloženie ca 12 000 zvitkov. V staroveku a rannom stredoveku dominovali súkromné ​​a osobné knižnice s písomnosťami v helénskom období v Grécku. Štátne archívy ríše boli na svahu medzi Forum Romanum a Kapitole. Prvé verejné knižnice boli založené Rímskou ríšou, pretože išlo o prestíž cisárov. Prvá verejná knižnica v Ríme bola založená k. Asinius Pollio, tiež k. Anla Libertatis, v átriu Libertatis, v blízkosti Forum Romanum. Priestory a budovy k. začali nadobúdať špeciálnu architektonickú podobu. Augustus vytvoril dve verejné knižnice. Prvá z nich bola knižnica Apollonov chrám na Palatine, nazývaný k. Palatine, a druhá bola k. Porticus z Octaviae. Dve ďalšie k. vznikli za cisára Tiberia na Palatine a jedna - Vespasian po r. 70 n.l. na Fóre Vespasiano, ako jedna z hlavných rímskych knižníc. Bibliotheca Pacis už mala dve veľké sály s miestnosťami pre grécke a latinské k. obsahujúce diela Galena a Lucia Aeliusa. Jedna z najlepšie zachovaných bola knižnica Ulpiano knižnica postavená cisárom Trajanom.

Na rozdiel od gréckych knižníc čitatelia mali priamy prístup ku zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných do stien veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá a ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály.

V Číne počas dynastie Han založil učenec Liu Xiang prvý knižničný klasifikačný a notačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, bol písaný na jemných hodvábnych zvitkoch a uchovávaný v hodvábnych vreckách. V čase neskorého staroveku a raného stredoveku Rím ovplyvňoval kultúru v oblasti Stredozemného mora a v celom impériu. V pôsobnosti Ríma vzniklo 28 verejných knižníc. Konštantín Veľký premiestnil v r. 330 n.l. hlavné mesto do byzantského mesta nazvaného Konštantinopol. Tam vznikli štyri typy knižníc: cisárska, patriarchálne, kláštorné a súkromné. Najvýznamnejšia bola Cisárska konštantinopolská knižnica, ktorá bola depozitárom prastarých znalostí najmä v rokoch vlády cisára Konštantína II. V 5. st., pred zničujúcim požiarom v roku 477 n.l. mala 120.000 zväzkov a bola najväčšou knižnicou v Európe.

Kresťanstvo považovalo grécku helenistickú kultúru za pohanskú a nechalo zaniknúť mnoho klasických gréckych diel, napísaných na zvitkoch. Preferovali sa kresťanské rukopisy, kódexy, predchodcovia modernej knihy. V Byzancii sa však naďalej konzervovali diela helenistického myslenia, vyhotovovali sa odpisy diel v skriptóriách, ktoré existovali na Východe i Západe. Mnísi, pracujúci písaním a prepisovaním textov tvorili materiál pre vznik veľkých knižníc slúžiacich najmä vzdelávaniu mníchov a ich duchovný rozvoj.

V 8. st. n. l. malo pre vznik a rozvoj k. kľúčový význam zvládnutie výroby papiera. Iránci a Arabi doviezli remeslo výroby papiera z Číny.

Papierne boli v Bagdade už v roku 794. Od 9. storočia boli verejné knižnice v mnohých islamských mestách. Slúžili islamským sektám, ako aj šíreniu svetských znalostí.  V 9. st. vznikla v Iraku knižnica "Zawiyat Qurra" („čitáreň“). Po mongolských nájazdoch, ktoré zničili mnohé islamské knižnice nastal úpadok islamského učenia a kultúry. Niektoré knižnice však zostali neporušené a relatívne bez zmeny, napr. knižnica Chinguetti v západnej Afrike. Ďalšia starobylá knižnica z tohto obdobia, ktorá je stále v prevádzke je Ústredná knižnica Astan Quds Razavi v iránskom Mašhade, ktorá pôsobí viac ako šesť storočí. V stredoveku v kresťanskej Európe nastal rozmach dominantných  kláštorných knižníc. Tieto vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré boli výsledkami namáhavej práce skriptorov, ktorí  ručne prepisovali knihy, ktoré mali často aj krásnu výzdobu. Medzi najvýznamnejšie patrila knižnica v benediktínskom kláštore v Opátstve Montecassino v Taliansku. Bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných kresťanov napr. na hore Athos pre ortodoxnú cirkev, tiež v Kláštore sv. Kataríny na Sinajskom poloostrove pre koptickú cirkev.

Od 15. st. v období humanizmu a renesancie nastal rozmach knižníc najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov najmä v Taliansku, ako kolíske renesancie. Vznikla napr. Knižnica malatestiana, Laurentinska knižnica, Vatikánska apoštolská knižnica. V 16. st.  knižnica Vallicelliana, Biblioteca Angelika, Biblioteca Alessandrino, Biblioteca Casanatense, Biblioteca Corsiniana,  Biblioteca Marciana a Biblioteca Ambrosiano. Mimo Talianska vznikla Bibliotheca Palatina v Heidelbergu. Tieto knižnice nemajú toľko zväzkov ako moderné knižnice. Vlastnia však mnoho cenných rukopisov gréckych, latinských a biblických prác. 17. a 18. st. sa považuje za zlatý vek kknižníc, kedy vzniklo mnoho knižnícta kmer vo všetkých európskych krajinách, impériách a kráľovstvách. – České a slovenské knižnice prešli v priebehu svojho vývoja prirodzeným procesom diferenciácie a integrácie.  Vznik knižníc na území Čiech a Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry, spätých s christianizáciou územia, základom staroslovanského písomníctva v 9.  stor.  a do obdobia latinskej kultúry v 13.  a 14.  stor. , kedy sa knižná kultúra a knižnice začali formovať pri cirkevných inštitúciách.