Terézia Harčaríková



—Somatopédia je vedným odborom, ktorý skúma edukáciu telesne postihnutých, chorých a zdravotne
oslabených.
—Utvorila sa ako integrovaný odbor, ktorého  subsystémami sú: pedagogika telesne postihnutých,
pedagogika chorých a pedagogika zdravotne oslabených.
—

—začleňuje do systému špeciálnej pedagogiky ako vedy o edukácii postihnutých a narušených, ktorá
predstavuje jeden zo špeciálnych vedných odborov pedagogiky
—Historiografia somatopédie je z vertikálneho pohľadu súčasťou somatopédie a skúma vznik a vývoj
praxe a teórie edukácie telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených.
—Z horizontálneho pohľadu je súčasťou historiografie špeciálnej pedagogiky, do ktorej patria
historiografie všetkých jej odborov (t.j. psychopédie, etopédie, tyflopédie, surdopédie
a logopédie) a majú v nej spoločný základ.
—
—

—Obsah historiografie špeciálnej pedagogiky tvorí sústava poznatkov:
—o vzniku a vývoji starostlivosti o postihnutých a narušených v oblasti špeciálnej edukácie ako
praktickej činnosti v špeciálnych školách a iných zariadeniach, v ktorých sa uskutočňovala
samostatne alebo ako súčasť komplexnej starostlivosti,
—o vzniku a vývoji špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru, t.j. o histórii teórií o špeciálnej
edukácii, ktoré sa tvorili jednak na základe výsledkov empirických skúmaní v procese špeciálnej
edukácie a jednak na základe výsledkov získaných teoretickými metódami skúmania.
—

—Edukačná starostlivosť o postihnutých a narušených má dlhšiu tradíciu než špeciálna pedagogiky ako
vedný odbor, ktorá sa formovala nadväzne.
—V priebehu edukačnej činnosti sa postupne zhromažďovali poznatky o jej zvláštnostiach pri istých
druhoch  postihnutia, alebo narušenia, tieto poznatky sa systematizovali a súčasne sa nachádzali
súvislosti s poznatkami iných vedných odborov dotýkajúcich sa problematiky postihnutých
a narušených.
—Rozvoj špeciálnopedagogickej teórie spätne pôsobil na špeciálnopedagogickú prax, zvyšoval jej
úroveň, ktorá podmieňovala ďalší rozvoj špeciálnopedagogickej teórie.
—

—Písomné pramene predstavujú právne normy (zákony, vyhlášky, smernice, úpravy, pokyny), obežníky,
správy, štatistiky, záznamy o činnosti ústavov a iných inštitúcií a organizácií, školská
dokumentácia (triedne knihy, triedne výkazy, pedagogické denníky, hodnotenia žiakov), učebné plány,
učebné osnovy, špeciálne učebnice, metodické príučky, kroniky m výročné správy, jubilejné
publikácie, memoáre, monografie, zborníky, encyklopédie, vysokoškolské učebnice, časopisecké
a novinové články, korešpondencie a iné písomné materiály, alebo aj umelecké literárne diela
zobrazujúce postavenie postihnutých a narušených v spoločnosti.
—

—Vecné pramene tvoria pomôcky používané v starostlivosti o postihnutých a narušených, výtvory
jednotlivcov (žiacke práce- zošity, výtvarné práce, slohové práce, ručné výrobky).
—Obrazové pramene tvoria filmové záznamy, obrazy či fotografie – osôb, budov, interiérov, nábytku,
pomôcok, činností a iných produktov.
—Ústne pramene predstavujú výpovede žijúcich pracovníkov na úseku starostlivosti o postihnutých
a narušených ako aj výpovede samotných jednotlivcov, na ktorých bola táto starostlivosť zameraná.
—

—Význam špeciálnopedagogickej historiografie spočíva v tom, že výsledky historického skúmania nie
sú iba istou sumou poznatkov o minulých skutočnostiach, ale majú prispievať aj k riešeniu
aktuálnych otázok v špeciálnej pedagogike. Poskytujú historické pozadie výskumných problémov (ako
vstupný krok k skúmaniu daného problému), podnecujú k preverovaniu platnosti starších poznatkov
v aktuálnych podmienkach špeciálnej edukácie. Mnohé staršie poznatky platia aj súčasnosti a nemožno
ich prezentovať ako novoobjavené (čo by sa mohlo stať pri nedostatočnej znalosti histórie danej
problematiky).
—

—Starostlivosť o postihnutých a narušených v danej dobe a v danom geografickom a spoločenskom
prostredí závisí od pôsobenia viacerých činiteľov, kombináciou ktorých sa vytvárajú konkrétne
podmienky pre jej vznik a rozvoj.
—Hodnotenie úrovne tejto starostlivosti je preto možné len v relácii k týmto činiteľom.
—Medzi základné činitele možno uviesť: stupeň ekonomického rozvoja spoločnosti, stupeň rozvoja
prírodných a spoločenských vied, stupeň technického rozvoja, stupeň rozvoja humánnych vzťahov
v spoločnosti a stupeň rozvoja legislatívy.
—

—Prejavuje sa v úrovni, akú daná spoločnosť dosahuje pri vytváraní hmotných podmienok pre život
svojich členov. Dôležité je, v akej miere sa dá zabezpečiť, aby sa mohli uživiť takí členovia
spoločnosti, ktorí nie sú produktívni, koľko môže spoločnosť vynakladať na starostlivosť o tých,
ktorí ju pre nepriaznivý zdravotný stav potrebujú.
—

—Bezprostredný vplyv na úroveň starostlivosti o postihnutých a narušených malo zhromažďovanie
poznatkov o organizme človeka a jeho vývoji v zdraví a chorobe, o príčinách patologických stavov
a možnostiach ich nápravy a liečby.
—Pokroky v medicínskom bádaní sa odrážali v rozvoji medicínskych odborov a na tom základe sa
rozvíjala zdravotnícka báza starostlivosti o postihnutých a narušených.
—Na úroveň starostlivosti v oblasti edukačnej, pracovnej a sociálnej významne vplýval rozvoj
filozofie, psychológie, pedagogiky, sociológie a etiky.
—

—Odráža sa v zabezpečovaní a využívaní prístrojov a pomôcok uľahčujúcich telesne či senzoricky
znevýhodneným jednotlivcom vykonávať bežné denné činnosti, vzdelávacie činnosti, pracovné
a záujmové činnosti ako aj spoločenskú komunikáciu.
—Technické pokroky v ostatných desaťročiach umožnili uspôsobiť týchto jednotlivcov aj k takým
výkonom, ktoré boli v dávnejšej minulosti neuskutočniteľné.

—Prejavuje sa v tom, aká je akceptácia tých členov spoločnosti, ktorí sú pre svoj zdravotný
a sociálny stav znevýhodnení a z toho dôvodu potrebujú isté formy a rozsah pomoci.
—Pozitívne humánne vzťahy charakterizuje tendencia uznávať týchto členov spoločnosti ako bytosti,
ktorí majú dostávať potrebnú ochranu či podporu, ako aj možnosti primeranie sa v spoločnosti
uplatniť.
—Protipólom týchto vzťahov je tendencia odmietania ba až odstraňovania.

—Prejavuje sa vo vytvorení právnych noriem zabezpečujúcich a upravujúcich jednak postavenie osôb
vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť a podporu spoločnosti a jednak potrebné služby pre tieto osoby
(predovšetkým zdravotnícke, sociálne a školské služby).
—Právne normy jestvujú v podobe zákonov, vyhlášok, smerníc či pokynov, ktoré sú v danom štáte
platné a činnosť na istých úsekoch starostlivosti o postihnutých a narušených má v nich oporu.
—
—

—Postavenie postihnutých a narušených jednotlivcov sa v histórii ľudskej spoločnosti nachádzalo
v rozličných polohách a podobách a v súvislosti s tým sa líšila aj starostlivosť o týchto členov
spoločnosti.
—V špeciálnopedagogických prameňoch, dotýkajúcich sa starostlivosti o postihnutých a narušených
vidno snahy členiť celý systém tejto starostlivosti z chronologického hľadiska, t.j. podľa po sebe
idúcich období, ktorým sa dáva istá charakteristika.
—Hovorí sa tu o tzv. periodizácii vývoja starostlivosti.
—
Periodizácia vývoja starostlivosti o postihnutých a narušených

—L. Edelsberger, A. Pajdlhauser a L. Štejgerle  (1964) uvádzajú tri základné stupne vo vývoji
starostlivosti: represívna, rehabilitačná a preventívna starostlivosť. F. Kábele a J. Kracík (1982)
rozlišujú obdobie represívnej, charitatívnej, humanitnej, rehabilitačnej a preventívnej
starostlivosti.
—Pomerne širokú akceptovanosť získala podrobnejšia periodizácia autora M. Sováka (1972), v ktorej
nachádzame sedem štádií, a to štádium represívne, zotročovania, charitatívne, renesančnej humanity,
rehabilitačné, socializačné a prevenčné.
—Od citovaného autora pochádza ešte aj triedenie v inej podobe: primitívne spoločenské formácie,
otrokárska spoločnosť, feudalizmus, renesančný humanizmus, kapitalistická a socialistická
spoločnosť

—Relatívne novší pohľad na otázku periodizácie predstavuje R. Koher – Raz (1991), ktorý vo vzťahu
k postihnutému a narušenému dieťaťu uvádza schému štyroch epoch: epocha predmonoteistická,
monoteistická, vedeckého uchopenia problému a existenciálnej autonómie.
—V tejto periodizácii nachádzame na začiatku – v 1.epoche tvrdú represiu, s postihnutým sa
manipuluje, v 2.epoche je objektom súcitu, v 3.epoche je objektom odborného záujmu.
—Osobnosť postihnutého sa rešpektuje až vo 4.epoche, keď je svojbytným, spolurozhodujúcim o sebe,
aj keď potrebuje špeciálnu podporu.

—B. Titzl   pokladá za vhodné rozlišovať vo vývoji v starostlivosti o postihnutých:
—Predinštitucionálne štádium
—Inštitucionálne štádium a v rámci neho:
—stupeň, keď inštitúcie ešte nie sú rozčlenené podľa cieľových skupín a majú azylový charakter
—stupeň, keď sú už členené podľa cieľových skupín a majú výchovný, prípadne aj liečebný charakter
—
—K tomu autor ešte pripája stupeň, v ktorom sú tendencie odklonu od špeciálnych inštitúcií
a podpory života postihnutých v neústavnom prostredí.
—
—Kritériá, ktoré sa uplatňujú pri vytváraní obrazu o periodizácii vývoja starostlivosti
o postihnutých a narušených, sú rôzne.  Ako to vidíme v predstavených periodizáciách, sú to
spoločenské formácie, teizmus, stupeň rozvoja humanity, stupeň rozvoja vedeckého poznania či
inštitucionalizácia starostlivosti.
—

—Doc. Titzl upozorňuje na to, že na pozadí periodizácie vzťahu spoločnosti k postihnutým ľuďom
vidno názor, že tento vzťah sa vyvíja smerom k lepšiemu.
—V nadväznosti na toto konštatovanie má význam stanovisko citovaného autora, že vo vzájomných
vzťahoch postihnutých a nepostihnutých členov spoločnosti sa prejavuje istá miera altruizmu
a egoizmu a že spor medzi altruistickým a egoistickým variantom sa prejavuje jednak vnútri každého
jednotlivca a jednak vnútri spoločnosti v každej etape jej vývoj a obe varianty jestvujú vedľa
seba.
—

—Vo svetle historických poznatkov možno usudzovať, že sa nedá presnejšie hovoriť o obdobiach istého
typu postojov spoločnosti k postihnutým a narušeným, lebo sa v tom istom období môžu prejavovať
odlišne.
—Skôr by sa mohlo hovoriť o prevládajúcich postojoch. Priblížime si to pri charakteristike
protichodných postojov – represivita a starostlivosť.
—Poukážeme aj na rozporné hodnotenie prevencie.

—Represivita. Prejavovala sa v rôznych podobách a stupňoch. Bolo to zosmiešňovanie, verejné
ponižovanie, vykorisťovanie, vylučovanie, vyhosťovanie, či trestanie.
— Vo vyostrenej, krajnej podobe to bola ich typická likvidácia.
—Na primitívnom stupni vývoja spoločnosti ťažké životné podmienky viedli, okrem prirodzenej
regulácie počtu chybných jednotlivcov, aj k ich zámernému usmrcovaniu.
—Aj neskôr, v tých starovekých štátoch, v ktorých sa vyžadovala zdatnosť občana (čo súviselo
s dobyvateľským charakterom štátu) sa nedostatočne vyvinutým a slabým nedávala šanca na život.
—A v stredoveku sa postihnutí usmrcovali pod vplyvom poverčivosti a strachu pred temnými silami.
—K tejto problematike sa vrátime v súvislosti s históriou telesne postihnutých.
—

—Avšak typická likvidácia postihnutých sa vykonávala nielen starovekými, či stredovekými spôsobmi.
Realizovala sa aj v období rozvoja medicíny a vedecké poznatky sa využívali aj pre účely eutanázie
postihnutých.
—
—Eutanázia (z gréckeho eu = dobre, thanatos = smrť) znamená bezbolestné ukončenie života
nevyliečiteľne chorého človeka.
—

—Ako sa potvrdilo v histórii, nevyskytovalo sa len usmrcovanie jednotlivcov, ale aj celých
populačných skupín a nešlo len o bezbolestné usmrcovanie.  Novodobá eutanázia postihnutých
nachádzala zástancov v rôznych štátoch a uskutočňovala sa vo viac či menej skrytých formách..
názory podporujúce eutanáziu postihnutých mali ekonomické, aj ideologické podhubie.
—Jej odôvodňovanie sa argumentovalo nákladmi spoločnosti na starostlivosť o osoby, ktoré boli
relatívne, alebo vôbec neproduktívne.
—Významnou oporou pre uskutočňovanie eutanázie sa však stalo eugenické hnutie, ktorého začiatky
spadajú do 19. storočia.
—
—Eugenika (z gréckeho eu = dobre, genikos = rodový) predstavuje učenie o možnostiach zlepšenia
fyzických a mentálnych vlastností budúcich generácií ľudstva.
—

—Zakladateľom eugeniky bol britský antropológ a genetik E. Francis Galton (1822 – 1911). Ako vedná
disciplína sa rozšírila na prelome 19. a 20. storočia. Mala dvojaké zameranie:
— 1. ako tzv. negatívna eugenika – zabraňovať reprodukcii osôb nevhodných z genetického hľadiska,
—2. ako tzv. pozitívna eugenika – podporovať reprodukciu osôb vhodných z genetického hľadiska
—Práve zabraňovanie perspektív plodenia detí u osôb s dedičným postihnutím bolo významným dôvodom
pre ich eutanáziu, ktorá predstavovala najradikálnejšiu verziu negatívnej eugeniky.
— Vhodné podmienky pre jej široké uplatnenie vznikli v Nemecku.
—Bol tu súlad s pestovaním tzv. čistej „rasy“.
—Pritom významnú rolu mali filozofické názory, ktorých popredným predstaviteľom bol Friedrich
Wilhelm Nietzche (1844 – 1900). Pokladá sa za tvorcu tzv. „filozofie života“, ktorý mal rad
nasledovníkov.
—J Legowitz (1973) v charakteristike tohto filozofa okrem iného uvádza aj tie jeho názory, že
hodnoty aj morálka sú len subjektívne, závisia od charakteru človeka.

—Silné charaktery majú byť riadené morálkou a slabé morálkou otrokov.
—A pravou je morálka pánov ako nezávislá, silná, rozhodná a bezohľadná.
— Má potláčať všetko, čo ju oslabuje a obmedzuje. A tam patrí aj láska, súcit, altruizmus,
spravodlivosť, duševné dobro, výchova, šťastie.
—Silný nepotrebuje žiadne ideály, nepozná nijaké hranice, lebo má všetko v sebe.
—Pozná len boj o život a všetko mu podriaďuje.
—Súhrou všetkého, čo môže obsahovať život, ideálom je „nadčlovek“, vzor samovlády, disponujúci
mocou a potláčajúci všetko, čo by ho nadčlovečenstva pozbavovalo.
—Eutanázia postihnutých sa legálne uskutočňovala v 30. a 40. rokoch 20. storočia v Nemecku, ktoré
na druhej strane  dovtedy patrilo medzi najvyspelejšie krajiny v dosahovaní úrovne špeciálnej
ústavnej starostlivosti o postihnutých.

—V rokoch 1938 – 1939 sa začal uplatňovať program detskej eutanázie – fyzickej likvidácie
postihnutých novorodencov.
—Bola zavedená ohlasovacia povinnosť narodenia duševne alebo fyzických postihnutých detí.
— Malo ísť o deti s podozrením na idiociu, mongolizmus, mikrocefáliu, výraznejší hydrocefalus,
o deti s deformitami – najmä s chýbaním končatín, rázštepmi chrbtovej kosti a obrnami.
—Deti označené ako nevhodné života sa umiestňovali do špeciálnych zariadení, nazvaných ako
opatrovateľské ústavy, kde sa plánovite usmrcovali.
—Táto činnosť trvala do konca druhej svetovej vojny, do r. 1945 a odhaduje sa, že takto prišlo
o život takmer
— 5 000 detí.
—

—Od r. 1939 sa v Nemecku vykonávala aj eutanázia dospelých, ktorí trpeli duševnými chorobami.
—Systematicky sa zachytávali a selektovali chovanci ústavov sociálnej starostlivosti.
—Osoby, ktoré sa nepovažovali za upotrebiteľné, sa umiestňovali do takých ústavov, v ktorých sa
eutanázia vykonávala.
—Rozhodnutia o nej navrhovali traja lekári a konečný rozsudok vydal hlavný posudkový lekár.
—Aj táto činnosť trvala do r. 1945.
—

—
—
—
—Starostlivosť o postihnutých a narušených bola protipólom represivity.
—Traduje sa od starších dôb a jestvovala v predinštitucionálnej a inštitucionálne forme.
—Podľa kritéria jej úrovne a rozsahu možno rozlišovať charitatívnu a rehabilitačnú starostlivosť.
—

—sa rozvíjala v európskych krajinách najmä po upevnení kresťanského učenia.
—Bola praktickým prejavom snáh pomáhať postihnutým udržať sa pri živote.
— Mala jednak podobu príležitostného almužníctva ako výrazu milosrdnosti k postihnutým
jednotlivcom, ktorí súčasne patrili do vrstvy biednych a svoju obživu hľadali žobraním a jednak
podobu organizovanej starostlivosti v útulkoch, kde a postihnutí odkázaní na pomoc zhromažďovali.
—Charitatívna starostlivosť v kresťanskom ponímaní sa zakladala na láske k blížnemu a tiež na snahe
získať vykonávaním dobrých skutkov aj posmrtné zásluhy.
—Starostlivosť charitatívneho charakteru sa udržiavala v istej miere aj neskôr, paralelne so
starostlivosťou rehabilitačného charakteru.
—

—v širšom poňatí bola výsledkom súčinnosti faktorov ekonomického rozvoja, rozvoja vedeckého
poznania a humanizmu.
—Mala svoje počiatky v ústavných zariadeniach, ktoré vznikali ojedinele koncom 18.storočia, a ktoré
vo svojej činnosti už nepostupovali len opatrovateľským smerom, ale poskytovali komplexnejšiu
starostlivosť.
—Postupne v priebehu 19.storočia a výrazne v 20.storočí sa v obsahu starostlivosti o postihnutých
rozvinuli štyri základné zložky: liečebná, edukačná, pracovná a socilána.
—Tieto v nej boli zastúpené v rôznej miere – podľa toho na akú časť populácie bola zameraná
z hľadiska druhu postihnutia a narušenia a z hľadiska veku.
—

—Výraz rehabilitácia sa začal používať v druhej polovici 20.storočia v užšom i širšom význame.
—Svetová zdravotnícka organizácia v r. 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné a koordinované
využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik, alebo
precvičovanie jednotlivcov do najvyššej možnej miery (Terminology: Special Education, 1977).
—To predstavuje širšie poňatie rehabilitácie, t.j. ako komplexnej rehabilitácie.
— Jednotlivé jej súčasti sa dajú chápať ako jednotlivé rehabilitácie, t.j. s užším významom slova
(liečebná, edukačná, pracovná a sociálna rehabilitácia).
—
—

—Rozvoj rehabilitačnej starostlivosti sa zakladal na využívaní poznatkov rozvíjajúcich sa
prírodných i spoločenských vied ako i efektov technického rozvoja.
—Na stupni rehabilitačnej starostlivosti sa uskutočňovali pozorovania, pokusy, overovanie výsledkov
uspôsobovania jednotlivcov s ťažkosťami v mentálnej, telesnej, senzorickej či komunikačnej sfére,
alebo s poruchami správania.

—V rehabilitačnej starostlivosti sa plnili aj úlohy prevencie.
—Prevencia (z lat. prevenire = predísť) znamená predchádzanie vzniku postihnutia alebo narušenia
jednotlivcov (primárna prevencia), alebo predchádzanie vzniku rozličných druhotných odchýlok, alebo
zhoršovaniu stavu ako aj komplikácií vo vytváraní vzťahov postihnutého, alebo narušeného
jednotlivca k spoločnosti (sekundárna prevencia).
—V rámci primárnej prevencie sa postupne uplatňovali rozličné opatrenia v zdravotníckej i sociálnej
oblasti (očkovanie, ochrana tehotných žien, zdravá životospráva, ochrana pred chorobami a úrazmi,
pred škodlivými vplyvmi fyzikálneho i spoločenského prostredia).
—

—
—
—Osobitnú pozornosť si v tejto súvislosti zasluhuje skutočnosť, že aj pri riešení otázky primárnej
prevencie sa prejavil vplyv eugenického hnutia. Išlo o názory podporujúce sterilizáciu, ktorá sa
dostávala medzi preventívne opatrenia.
—Sterilizácia (z lat. sterilis = neplodný) znamená zákrok na pohlavných orgánoch, ktorým sa
jednotlivcovi znemožní mať potomstvo.
—

—
—Eugenická strelizácia bola založená na poznatkoch o dedičnosti duševných chýb a chorôb.
—V tej súvislosti bola zacielená na zamedzovanie množenia jednotlivcov pokladaných za menejcenných.
—Ak sa osoba, ktorá sa nechce stať nositeľom dedičnej zaťaženosti a sama sa rozhodne pre
sterilizáciu, ide o dobrovoľnú sterilizáciu.
—Na druhej strane, ak sa takýto zákrok vykoná bez vedomia, alebo súhlasu dotknutej osoby, ide
o nedobrovoľnú, násilnú sterilizáciu

—Snahy o uplatnenie nedobrovoľnej sterilizácie vyvrcholili v 30.rokoch 20.storoči v Nemecku.
—Tu bol v r. 1933 a od r. 1934 platný sterilizačný zákon – zákon o zabránenie dedične zaťaženému
potomstvu.
—Vzťahoval sa na vrodene slabomyseľných, chorých na schizofréniu, mániodepresivitu, dedičnú
epilepsiu, Huntingtonovu chorobu, na dedične slepých, hluchých, ťažko telesne postihnutých a tiež
na alkoholikov.
—O sterilizácii neodvolateľne rozhodovali súdy na základe posudkov lekárov.
—Vykonávali sa sterilizácie mužov, žien a detí a to do r. 1945.
—Dovtedy jej bolo podrobených približne 350 000 osôb

—
—
—V povojnovom období (50. – 60.roky 20.storočia) sa u nás začala proklamovať ideálna predstava, že
problém zdravotne postihnutých v spoločnosti bude zmenšovať tým, že sa vďaka ekonomickému
a sociálnemu rozvoju bude výrazne znižovať ich počet.
—Ako sa však ukázalo, výskyt rozmanitých poškodení či chorôb je skutočnosťou aj v najvyspelejších
civilizáciách.
—

—Môže sa zmeniť ich zastúpenie v relácii k úspešnosti liečby pri istých diagnózach a súčasne sa
môžu rozširovať iné (ako sú tzv. civilizačné choroby, či toxikománie), alebo sa objavovať predtým
neznáme, resp. vyskytujúce sa len izolovane (napr. AIDS).
—Opatrenia v rámci primárnej prevencie, ktorá sa vzťahuje už na prípady jestvujúcich postihnutí
a narušení, môžeme ju v najširšom poňatí pokladať za predchádzanie poruchám spoločenských vzťahov,
ktoré môžu vzniknúť ako dôsledky týchto postihnutí a narušení. M. Sovák (1977) používal na tieto
stavy označenie defektivita

—
—
—Okrem tohto širšieho ponímania sekundárnej prevencie sú na zreteli aj je užšie významy, t.j.
predchádzať zhoršovaniu zdravotného stavu, alebo nežiaduceho vývinu jednotlivcov z výchovného
aspektu (napr. nedostatočnému, alebo chybnému rozvoju pohybových zručností, alebo psychickej, či
sociálnej deprivácii).
—

—V druhej polovici 20.storočia sa vo vyspelých krajinách začala intenzívnejšie venovať pozornosť
preventívnej starostlivosti v rámci služieb zameraných na zdravotnícke, psychologické, pedagogické
a špeciálnopedagogické, ako aj sociálne poradenstvo.
—Systém poradenských služieb  sa vytváral s cieľom pomoci postihnutým a narušeným v širšej miere –
aj v prirodzenom prostredí jednotlivcov.
—V tej súvislosti sa podporovali aj preventívne opatrenia nasmerované na intaktnú populáciu, na
formovanie jej postojov k jednotlivcom s odlišnosťami v ich vývine.
—

—Hospodárske a spoločenské zmeny od druhej polovice 18.storočia a v 19.storočí sa odrážali aj
v legislatívnej sfére a postupne sa tvorili zákony, na podklade ktorých sa mohli uskutočňovať isté
opatrenia so všeobecnou platnosťou a potom aj také opatrenia, v ktorých sa zohľadňovali aj potreby
istých skupín populácie.
— Výrazný pokrok v tomto smere sa prejavil v 20.storočí.
—Situácia v jednotlivých krajinách bola rozdielna v tom, ako napredovali vo vytváraní právnych
noriem pre zabezpečovanie činností jednotlivých úsekov starostlivosti o postihnutých a narušených,
i v tom, aké právne postavenie mali títo jednotlivci v spoločnosti.
—

—
—
—
—
—Ďakujem Vám za pozornosť