Knihoveda

Knihoveda je veda o knihe. Je to viacvýznamový pojem. Pojem knihoveda označuje:

a) disciplínu knižničnej a informačnej vedy a 

b) biblistiku.

Knihoveda (bibliológia) patrí do jadra akreditovaných vzdelávacích programov a predmetov v rámci štúdií v odbore knižničná a informačná veda (resp. knižničné a informačné štúdiá), a to ako súčasť histórie kultúry, bibliografie, štúdií písma, konzervovania papiera, výskumu dejín knižnej kultúry, výskumu dejín kníhtlače a tlačiarní.

V odbore teológia vo význame biblistika rozumie najmä výklad biblie, biblická kritika, biblická teológia. Centrami výskumu, vzdelávania a organizovania vedeckých, odborných a popularizačných aktivít v knihovede (bibliológie, bibliografii a biblistike) sú národné a medzinárodné profesijné organizácie, spolky a združenia s bohatou publikačnou aktivitou.

Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy 

Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa komplexne zaoberá výskumom knihy v historickom vývoji, najmä vznikom, vývojom, výrobou, uchovávaním, fyzickou materiálovou formou, šírením knihy, ako aj jej čítaním a kultúrnym pôsobením.

V medzinárodnej odbornej komunikácii sa používa pojem bibliológia. Synonymom pojmu knihoveda (bibliológia) je pojem bibliografia, ktorá sa zaoberá výskumom, získavaním, spracovaním a sprístupňovaním bibliografických informácií a súpismi kníh pre potreby knihovedy a bibliografického informačného prieskumu.

Od vynálezu kníhtlače je kniha ako predmet výskumu knihovedy kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva a je kultúrno-historicky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie.

Knihoveda využíva vo výskume všeobecno-vedecké metódy ako aj metódy iných vedných disciplín a odborov, najmä histórie, jazykovedy, literárnej vedy, polygrafie, vied o umení, sociológie, chémie, biológie a pod.

Knihoveda ako biblistika

Biblistika – sa v medzinárodnej komunikácii rozumie komplexný vedný odbor, ktorý sa zaoberá výskumom, výkladom a doktríne Biblie.

Adaptácia knihovníctva v informačnej ére

Od polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa súčasne globalizuje a aktívne podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.

Informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, zdieľanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom mobilných osobných zariadení.

Vzdelávanie v odbore knihovníctvo má v rôznych krajinách určité špecifiká.

Spojenie knižničnej vedy s informačnou vedou

Knižničná a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje ako vedomá synkritika (spojenie) knižničnej vedy a informačnej vedy[1]. Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60. rokoch 20. storočia v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej a informačnej vedy.

Informačná veda

Snaha o vymedzenie pojmu informačná veda je aktuálne okrem iného aj z toho dôvodu, že vo všeobecne dostupnej wikipédii sa nachádzajú rozličné výklady pojmu informačná veda, a preto je vymedzenie pojmu stále aktuálne a potrebné.

Pre zaujímavosť uvedieme, ako sa pojem informačné veda vykladá vo wikipédii v češtine, angličtine a slovenčine. Ten rozptyl výkladov je skutočne dosť veľký a otázka akéhosi zjednocujúceho výkladu najmä pre vzdelávacie účely je aktuálna, aby študenti a odborníci mali k dispozícii nejaký výklad, ktorý bude jasný a zrozumiteľný všetkým.   

Cze wiki: „Informační věda ... je v nejširším pojetí chápána jako obecná věda o informaci (fyzikální, biologické, kulturní), v užším významu pak jako věda interdisciplinárního charakteru zabývající se zákonitostmi procesů vzniku, zpracování, měření, kódování, ukládání, transformace, distribuce a recepce informací ve společnosti. Jejím cílem je zabezpečit a racionalizovat sociální informační a komunikační procesy.“

Eng wiki: „Informačná veda (tiež známa ako informačné štúdiá) je akademická oblasť, ktorá sa primárne zaoberá analýzou, zhromažďovaním, klasifikáciou, manipuláciou, ukladaním, vyhľadávaním, pohybom, šírením a ochranou informácií. Odborníci v odbore i mimo neho študujú aplikáciu a využitie poznatkov v organizáciách spolu s interakciou medzi ľuďmi, organizáciami a akýmikoľvek existujúcimi informačnými systémami s cieľom vytvoriť, nahradiť, vylepšiť alebo porozumieť informačným systémom. Historicky je informačná veda spojená s počítačovou vedou, psychológiou, technológiou a spravodajskými agentúrami. Informačná veda však zahŕňa aj aspekty rôznych oblastí, ako sú archívna veda, kognitívne vedy, obchod, právo, lingvistika, muzeológia, manažment, matematika, filozofia, verejná politika a spoločenské vedy.“

Slo wiki: „Informačná veda je v najširšom ponímaní veda o informácií (napríklad fyzikálnej, biologickej, kultúrnej). V užšom ponímaní ide o vedu interdisciplinárneho charakteru, ktorá sa zaoberá zákonitosťami procesov vzniku, spracovania, merania, kódovania, ukladania, transformácie, distribúcie a recepcie informácií v spoločnosti.“

Ukazuje sa, že o výklady pojmu informačná veda nie je núdza. Ale, asi to tak má byť. Výkladov máme mnoho, problém jednotného výkladu však zostáva a môže byť predmetom ďalších akademických úvah a prístupov. V skutočnosti však ani v uvedených výkladoch ani v slovníku nejde ani tak o informačnú vedu ale o knižnično-informačnú vedu respektíve dokumentáciu.

V medzinárodnom rámci sa pojem knižničná a informačná veda používa v kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science. V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. Postupne sa stabilizovalo jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria konkrétne disciplíny, subdisciplíny a oblasti praxe.

Podstata odboru LIS

Podstatu odboru LIS tvoria zaznamenané informácie a poznatky a ich komunikácia, pričom informáciou možno rozumieť spojenie signálu (nosiča) a znaku. Teda nejaký znak (písmo, obraz, zvuk, bit, genetická informácia) je nesený nejakým signálom, je zaznamenaný na nejakom nosiči (papier, plast, kov, sklo, drevo, DNA a pod.).   

Často sa zabúda na tento podstatný fakt, že jedinečnou podstatou odboru LIS sú v dokumentoch zaznamenané informácie a poznatky, že odbor má za sebou stáročný vývoj, státisíce špecialistov, knihovníkov, bibliografov, vedcov a hlavne obrovskú inštitucionálnu základňu (informačné inštitúcie, knižnice, archívy, múzeá, dokumentačné centrá atd.).

Ľudia v odbore o zaznamenaných informáciách a poznatkoch, o dokumentoch, ich tvorbe, získavaní, ochrane, sprístupňovaní atd. vedia všetko, sú najkompetentnejší a nemôžu očakávať, že niekto z iného odboru im o dokumentoch a zaznamenaných informáciách a poznatkoch povie viac.

Koncipovať teórie pre LIS mimo jadra odboru je neakceptovateľné. Určite netreba vylúčiť spoluprácu s inými odbormi a odborníkmi. Práve naopak. Ibaže v tomto vzťahu musia mať hlavné slovo ľudia z odboru LIS. Niekedy sa možno „pretlak“ iných disciplín a nedostatok sebavedomia špecialistov z odboru LIS prejavuje v tom, že sa hovorí o „informačnej vede“ a nie o „knižničnej a informačnej vede“. Toto ukrývanie „knižničnej“ zložky nášho odboru pravdepodobne súvisí so snahou vyzerať dôležitejšie a azda aj zvýšiť akceptovateľnosť odboru v kontexte iných študijných a vedných odborov a študijných programov.

Namiesto toho, aby sme pojmu „knižničná a informačná veda/štúdiá“ resp. „knižničná, informačná veda a dokumentácia“ dávali nový obsah a význam zodpovedajúci rozvoju spoločnosti a technológiám, redukujeme ho na „informačnú vedu“, v ktorej sa náš odbor stráca.

Nazdávame sa, že napríklad systémovú analýzu pre dokumentový informačný systém, knižničný systém, digitálnu knižnicu apod. musí riadiť a definovať človek s kompetenciami LIS a nie informatik, ktorý je v tomto vzťahu len podriadený partner a nie naopak. A tu má nastúpiť veda a akademický sektor odboru.

Pokiaľ ide o metódy informačnej vedy, treba asi rozlišovať metódy knižnično-informačnej vedy, ktoré umožňujú plniť jej poznávaciu funkciu, ak takú má, alebo súhrn postupov, ktoré sa v nej používajú. Knižničná a informačná veda používa v rôznej miere rovnaké všeobecno-vedecké metódy ako iné vedy (indukcia, dedukcia, analýza, syntéza a pod.). Používa tiež svoje špeciálne aplikované metódy, ako kvantitatiívna metóda, kvalitatívna metóda, deskriptívna metóda, komparatívna metóda, empirická metóda, informačná analýza, bibliometrická analýza, bibliografická analýza, informačný prieskum, dotazníkový prieskum, analýza používateľov knižničných a informačných systémov, štatistika výpožičiek, prehľad a pod.

Jadro knihovníckej profesie

Za posledných 15-20 rokov sa podstata knihovníckej práce a knihovníckeho stavu mení v tom zmysle, že sa akoby oslabuje väzba knihovníckej profesie na knižnice.

Do popredia sa dostávajú také aktivity, ako je komunitne zameraná kultúrna a osvetová práca a práca s verejnosťou, sprostredkovanie informácií a poznatkov, manažment knižníc, reklama, tvorba fondov. Tradičné odborné kompetencie knihovníkov sa rozširujú o kompetencie vedecké, sociálne, kultúrne, ekonomické a technologické. V knižniciach a tiež v iných informačných inštitúciách sú potrební jednak ľudia so širokým rozsahom kompetencií – tzv. generalisti ale aj tzv. špecialisti

Knihovnícku profesiu získavajú študenti absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania. Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach. Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných, verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.

Vzhľadom na globálnu sociálnu povahu predmetu činnosti a potrebu medzinárodnej odbornej kooperácie a výmeny informácií a poznatkov existuje podľa svetovej knihovníckej a informačnej organizácie (IFLA – International Federation of Library Associations) jadro knihovníckej profesie, ktoré tvoria nasledujúce tematické okruhy: základy profesie, etika a hodnoty profesie, dejiny a teórie knihovníctva a informatizácie, kultúrna história, vývoj informačných zdrojov a nosičov (dokumentológia, bibliografia, bibliológia, mediológia), organizácia (klasifikácia, indexovanie) objektov a zaznamenaných poznatkov a informácií, technologické znalosti a zručnosti, referenčné služby, knižničné služby, informačný prieskum, výskum, ďalšie vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie, administrácia a riadenie, informačný priestor, sociálne dopady informatizácie spoločnosti, informačná politika a etika, história dokumentácie a informatizácie, informačná generácia, komunikácia a využívanie informácií, analýza informačných potrieb a návrh zodpovedajúcich služieb, procesy prenosu informácií a poznatkov, manažment informačných zdrojov, získavanie, organizácia, spracovanie, vyhľadávanie, ochrana a konzervovanie informácií a ich rozličných prezentačných foriem a formátov, analýza a interpretácia informácií, aplikácia informačných a komunikačných technológií vo všetkých knižnično-informačných procesoch a službách, manažment znalostí, manažment informačných inštitúcií a pracovísk, kvantitatívne a kvalitatívne hodnotenie prínosov knižnično-informačných služieb, služby pre národné a lokálne komunity.

Vzdelávanie v odbore knižničné a informačné štúdiá (LIS)

V Európe neexistuje žiadny de iure štandard vzdelávania v LIS, hoci sú snahy o určité usmerňovanie v tejto oblasti (napr. EUCLID).

Pri formovaní nových programov v rámci vzdelávania v odbore LIS nie je možné a ani potrebné mechanicky komplexne prebrať nejaký zahraničný model vzdelávania, hoci je potrebné poznať a inšpirovať sa prístupmi iných európskych a zahraničných univerzít.

Považujeme však za užitočné akceptovať pokyny IFLA ktoré stanovujú rámec a základné ciele pre knihovnícke a informačné vzdelávacie programy: požiadavky jadra a užitočné prvky osnov, ktoré majú byť zahrnuté do vzdelávacích programov, požiadavky týkajúce sa fakulty, zamestnancov a študentov týchto programov požiadavky pre zabezpečenie a podporu týchto programov dostatkom informácií a iných zdrojov.

Uvedené pravidlá môžu tvoriť aj vecný základ pre interné kritériá hodnotenia kvality študijných programov LIS.

Úroveň kompetencií

Vzdelávanie v LIS je organizované podľa zásad Bolonskej deklarácie na troch úrovniach

Bakalárske štúdium LIS, kde prvoradým cieľom prípravy bakalárov je zamestnateľnosť v odbore. Termín odbor však nezahŕňa len tradičné inštitúcie, ako archívy, knižníce a múzeá, ale všetky inštitúcie, organizácie a systémy, v ktorých ide o spracovanie dokumentov a informačných zdrojov. 

Trvanie bakalárskeho štúdia je tri roky. Časť LIS by mala pokrývať minimálne dve oblasti  LIS a študentom by sa malo umožniť, aby si vybrali ďalšie predmety podporujúce LIS štúdiá.

Magisterské štúdium LIS. Aj pre tento stupeň je stále dôležitá zamestnateľnosť, a to najmä pre vyššie pozície, ale tento cieľ by mal byť dosiahnutý zdieľaním so štúdiom predmetov, v ktorých sa študenti pripravujú na úlohu v oblasti vzdelávania a výskumu. Trvanie magisterského štúdia je dva roky a by mal zahŕňať prípravu diplomovej práce dotovanú  25 až 50% prideleného času.

Akademická inštitúcia bez programov na bakalárskej úrovni, môže ustanoviť osobitné programy pre študentov so širokým alebo špecializovaným akademickým backgroundom.

Štúdium PhD v LIS by malo pripraviť doktorandov  pre výučbu a výskumu na vysokej úrovni, ale rozhodne  by sa malo zohľadňovať hľadisko zamestnateľnosti v odbore. Dĺžka by mala byť stanovená na tri roky. Väčšina času sa má venovať príprave dizertácie a vzdelávacie aktivity by to mali podporovať.

Plávajúca identita a fragmentácia odboru LIS

Odbor knižničných a informačných štúdií a knižnično-informačnej vedy má, takpovediac, flexibilnú, plávajúcu identitu. Hranice, ako aj vedecké a vzdelávacie rámce nie sú také ostré a výrazné, ako ich poznáme v lekárskych, prírodných a technických vedách, odboroch a študijných programoch.

Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS v Európe má, na jednej strane, svoje historické príčiny a súvisí s rozdielnym vývojom kultúr, vedy, vzdelania, hospodárstva  jednotlivých európskych krajín a národných štátov. Na druhej strane, napriek rozdielom, existujú vo vzdelávaní LIS črty podobnosti, predsa však v jednotlivých európskych krajinách prevládajú odlišné  smery vzdelávania, čo súvisí s veľkosťou krajín a možnosťami zamestnania určitých počtov absolventov.

Väčšie krajiny, ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, Veľká Británia a Francúzsko, USA ai. majú vzdelávanie v odbore LIS diverzifikované, pokiaľ ide o potrebné programy, špecializácie a disciplíny LIS, ktoré musia študenti absolvovať, aby sa uplatnili čo najlepšie na trhu práce. Menšie krajiny, medzi ktoré patrí aj Slovensko, majú spravidla len jeden-dva akreditované programy, ktoré musia byť jednak univerzálne,  ale aj dostatočne špecializované, aby dokázali na potrebnej úrovni reagovať na meniace sa potreby spoločnosti a zamestnateľnosť absolventov. Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS

Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS je v danom prípade historicky, spoločensky, civilizačne a profesionálne prirodzená a akceptovateľná ako alternatíva umelej unifikácie a globalizácie a nie je dôvodom na znepokojenie.  Dá sa však očakávať, že spoločenské a hospodárske zmeny v Európe si vynútia väčšiu pozornosť, pokiaľ ide o zbližovanie a štandardizáciu vzdelávania v odbore LIS, pretože princípy komunikácie zaznamenaných vedeckých, technických, obchodných a iných informácií a poznatkov sú rovnaké. Napokon, bez istej úrovne štandardnosti vzdelávania v tomto odbore LIS by nebol možný voľný pohyb osôb a zamestnateľnosť  absolventov v európskych krajinách navzájom. 

Potreba vedy a výskumu v LIS

Vo vede, teda aj v LIS, podobne ako v iných oblastiach je nevyhnutná kontinuita poznania. Za inovácie je potom vhodné označovať prístupy, ktoré vychádzajú z dôkladného poznania odboru a danej vedy a praxe vôbec, a to nie len v rámci jednej krajiny. Veda a vedecké poznanie totiž nemajú hranice ani národné farby, a tak je potrebné pristupovať aj k inováciám. Takže je dôležité uvedomiť si, a v praxi kriticky rozlišovať či je niečo nové a inovatívne len pre autora alebo či ide skutočne o novosť a inováciu z hľadiska vedy ako takej v nadnárodnom zmysle. V danom prípade knižničnej a informačnej vedy. Nadobúdame presvedčenie, že naša akademická knižničná a informačná veda zaostáva za knižničnou a informačnou praxou a za technologickou úrovňou dosahovanou v praxi. Praktické uplatňovanie digitálnych technológií v informačných systémoch a službách informačných inštitúcií (digital humanities) predbieha akademickú knižničnú a informačnú vedu a posúva vedu samotnú do pozície dodatočného, následného glosátora, komentátora a interpréta vecí a javov, ktoré už v praxi fungujú.    

Knižnica ako súčasť verejných informačných služieb

Z hľadiska informatizácie spoločnosti patria k. s. do oblasti (verejných) informačných služieb. — Ak sa pojem knižničný systém vzťahuje na systém knižnice, týka sa spravidla viac jej vnútornej organizačnej a funkčnej štruktúry (knižničné fondy, knižničné katalógy, knižničné služby, organizácia a riadenie knižnice, bibliografická činnosť) ako jej spoločenských funkcií (kultúrna, osvetová a informačná funkcia).

V procese poznávania a modelovania knižnice ako objektu možno jednotlivé prvky štruktúry knižnice interpretovať pri zvolení príslušnej rozlišovacej úrovne ako relatívne samostatné subjekty al. subsystémy. 

Potom možno hovoriť o systéme knižničných fondov, systéme knižničných katalógov, systéme knižničných služieb, systéme riadenia knižnice, bibliografickom systéme ap.

Ak sa pojem knižničný systém týka systému knižníc, rozumie sa ním určitá množina knižníc, kt. má spoločné hlavné úlohy a princípy činnosti a kt. fungujú ako jeden viacstupňový celok v rámci krajiny, regiónu al. oblasti ľudskej činnosti. V tomto význame je pojem knižničný systém v knihovníctve najrozšírenejší. 

V našej knihovníckej literatúre bol zaužívaný na pomenovanie množiny knižníc na národnej úrovni pojem knižničná sústava.  Rozumel sa ním súhrn knižničných objektov ako častí (zložiek), kt. sú v určitých vzájomných vzťahoch.

V odbornom kontexte je pojem knižničná sústava prekonaný a nepresný a vhodné je nahradiť ho pojmom knižničný systém. Používanie pojmu "sústava" je intuitívne pomenovanie istého, len veľmi rámcovo určeného súboru objektov, neopiera sa o žiadnu teóriu a je preložiteľný do iných jazykov vlastne len ako systém.

Právne predpisy upravujúce riadenie a pôsobnosť  knižníc

Knižnice sa až do začiatku 20.  stor.  vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok.  Prvky premysleného systému riadenia knižníc sa objavujú najprv v Čechách.  Tieto snahy vyjadroval knižničný zákon z r.  1919, ktorý platil s oneskorením aj na Slovensku.  Začali sa formovať špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, RTJ, kočovné, nemocničné väzenské a i. ).  Vykonávacími predpismi (z 30.  jan. 1925) ku knižničnému zákonu z r.  1919 boli stanovené spoločenské ciele systému (šírenie osvety, poznania).  Začal sa tvoriť knižničný systém a od roku 1959 Jednotná sústava knižníc.

Verejné knižnice sa mali zriadiť po roku 1919 vo všetkých obciach štátu.  Bol teda určený rozsah a pôsobnosť systému.  Začala sa organizovaná regulácia doplňovania knižničných fondov (Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní; Příručka pro správu knihoven venkovských; Výpravňa kníh v Matici slovenskej; Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc,). — Jednota či kompaktnosť systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov so zreteľom na mnoho knižníc rovnakého typu.  Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu, výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady.  - Vznikli knižničné rady, knižničné odbory, knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami.  Uvedené iniciatívy a vlastnosti knižníc po r.  1919 a najmä po r.  1925 nás oprávňujú hovoriť o vzniku knižníc organizovaných do knižničného systému na národnej úrovni, i keď v tom čase neboli k dispozícii systémové teórie, ktoré by dovoľovali exaktné modelovanie daného sociálneho objektu a javu.

Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové snahy o formovanie systému knižníc pozorujeme koncom 50. rokov.  Vtedy sa objavuje pojem Jednotná sústava knižníc vyjadrujúca snahu o dovŕšenie formovania súboru inštitúcií do relatívne uzavretého celku s vnútorným funkčným usporiadaním.

Právnou normou o jednotnej sústave knižníc je Knižničný zákon č.  53 z r.  1959, kt. kodifikoval systém knižníc na štátnej resp.  národnej úrovni.  JSK sa považuje aj za systém systémov. - Na dnešnom území Čiech a Slovenska vznikli a pôsobili už v novoveku cirkevné (farské, kapitulské, kláštorné, biskupské), šľachtické, školské, osobné a spolkové knižnice.

Aktuálna legislatíva

Zákon č. 257/2001 Sb. Knihovní zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2001-257

Zákon č. 20/1987 Sb. Zákon o státní památkové péči
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1987-20
Zákon č. 37/1995 Sb. Zákon o neperodických publikacích
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1995-37/zneni-20170701#p1
Zákon č. 46/2000 Sb. Tiskový zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-46
Zákon č. 121/2000 Sb. Autorský zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-121
Zákon č. 262/2006 Sb. Zákoník práce
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2006-262
Ministerstvo kultury ČR
https://www.mkcr.cz/

Odporúčaná literatura k Propedeutike knihovníctva

CEJPEK, Jiří. 1992 Knihovnická a informační studia: Úvod do oboru "knihovnictví a informační věda" a jeho perspektivy. 1. vyd. Opava: Filozofická fakulta Slezské univ., 1992. 75 s.

CEJPEK, Jiří – ČINČERA, Jan – HLAVÁČEK, Ivan – KNEIDL, Pravoslav. 2002. Dějiny knihoven a knihovnictví. Praha : Univerzita  Karlova v Praze; Nakladatelství Karolinum, 2002. – 248 s. – ISBN 80-246-0323-3

DROBÍKOVÁ, BARBORA - ŘÍMANOVÁ, RADKA - SOUČEK, JIŘÍ – SOUČEK, MARTIN. 2018. Teoretická východiska informační vědy : Využití konceptuálního modelování v informační vědě. Praha : Univerzita Karlova, 2018. 136 s.

FOBEROVÁ, Libuše. 2016. Kniha ve 21. století : Redefinovaní role knihoven ve 21. století. – Brno : Moravská zemská knihovna, 2016. – ISBN 978-80-7051-220-3

KATUŠČÁK, DUŠAN, MATTHAEIDESOVÁ, MARTA A NOVÁKOVÁ, MARTa a kol.  1998. Informačná výchova: terminologický a výkladový slovník: odbor knižničná a informačná veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1998. 375 s. Edícia terminologických a výkladových slovníkov, Zv. 6. ISBN 80-08-02818-1

KUBÍČEK, Jaromír. 2019. Dějiny veřejných lidových knihoven v českých zemích. Brno : Moravská zemská knihovna, 2019. – 328 s. – ISBN 978-80-7051-250-0

NÁRODNÍ KNIHOVNA PRAHA. KNIHOVNICKÝ INSTITUT. [Zdroje. Databáze] Knihovna knihovnické literatury — IPK - informace pro knihovny (nkp.cz)

STEINEROVÁ, JELA - ONDRIŠOVÁ, MIRIAM A KOL. 2020. Informačná veda : Výkladový slovník. - Bratislava : Univerzita Komenského, 2020. 278 s. ISBN 978-80-223-4866-9)

ZÁKON Č. 257/2001 SB.Zákon o knihovnách a podmínkách provozování veřejných knihovnických a informačních služeb (knihovní zákon). Dostupné: 257/2001 Sb. Knihovní zákon (zakonyprolidi.cz)