Týden 2
Knihoveda
Knihoveda je
veda o knihe. Je to viacvýznamový pojem. Pojem
knihoveda označuje:
a)
disciplínu knižničnej a informačnej
vedy a
b)
biblistiku.
Knihoveda (bibliológia) patrí do
jadra akreditovaných vzdelávacích programov a predmetov v rámci
štúdií v odbore knižničná
a informačná veda (resp. knižničné a informačné štúdiá), a to ako
súčasť histórie kultúry, bibliografie, štúdií písma, konzervovania papiera,
výskumu dejín knižnej kultúry, výskumu dejín kníhtlače a tlačiarní.
V odbore
teológia vo význame biblistika rozumie najmä výklad biblie,
biblická kritika, biblická teológia. Centrami výskumu, vzdelávania
a organizovania vedeckých, odborných a popularizačných aktivít
v knihovede (bibliológie, bibliografii a biblistike) sú národné
a medzinárodné profesijné organizácie, spolky a združenia
s bohatou publikačnou aktivitou.
Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy
Knihoveda
ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa komplexne zaoberá výskumom knihy v historickom vývoji, najmä
vznikom, vývojom, výrobou, uchovávaním, fyzickou materiálovou formou, šírením
knihy, ako aj jej čítaním a kultúrnym pôsobením.
V medzinárodnej
odbornej komunikácii sa používa pojem bibliológia.
Synonymom pojmu knihoveda
(bibliológia) je pojem bibliografia,
ktorá sa zaoberá výskumom, získavaním, spracovaním a sprístupňovaním
bibliografických informácií a súpismi kníh pre potreby knihovedy
a bibliografického informačného prieskumu.
Od
vynálezu kníhtlače je kniha ako
predmet výskumu knihovedy kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného
dedičstva a je kultúrno-historicky najdôležitejším fenoménom sociálnej
komunikácie.
Knihoveda
využíva vo výskume všeobecno-vedecké metódy ako aj metódy iných vedných
disciplín a odborov, najmä histórie, jazykovedy, literárnej vedy, polygrafie,
vied o umení, sociológie, chémie, biológie a pod.
Knihoveda ako biblistika
Biblistika – sa
v medzinárodnej komunikácii rozumie komplexný vedný odbor, ktorý sa
zaoberá výskumom, výkladom a doktríne Biblie.
Adaptácia knihovníctva
v informačnej ére
Od
polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných
a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov
informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych
dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania
informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa
súčasne globalizuje a aktívne
podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré
sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.
Informatizácia knižničných procesov a služieb
umožňuje kooperáciu knižníc
a informačných inštitúcií, zdieľanie
knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu
služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb
prostredníctvom mobilných osobných
zariadení.
Vzdelávanie
v odbore knihovníctvo má
v rôznych krajinách určité špecifiká.
Spojenie knižničnej vedy
s informačnou vedou
Knižničná
a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje
ako vedomá synkritika (spojenie) knižničnej vedy a informačnej vedy[1].
Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60.
rokoch 20. storočia v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných
technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali
postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na
knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej
a informačnej vedy.
Informačná veda
Snaha o vymedzenie pojmu informačná veda je aktuálne okrem iného aj z toho
dôvodu, že vo všeobecne dostupnej wikipédii sa nachádzajú rozličné výklady
pojmu informačná veda, a preto je vymedzenie pojmu stále aktuálne a potrebné.
Pre zaujímavosť uvedieme, ako sa pojem informačné veda vykladá vo wikipédii
v češtine, angličtine a slovenčine. Ten rozptyl výkladov je skutočne dosť veľký
a otázka akéhosi zjednocujúceho výkladu najmä pre vzdelávacie účely je
aktuálna, aby študenti a odborníci mali k dispozícii nejaký výklad, ktorý bude
jasný a zrozumiteľný všetkým.
Cze wiki: „Informační věda ... je v nejširším pojetí chápána
jako obecná věda o informaci (fyzikální, biologické, kulturní), v užším významu
pak jako věda interdisciplinárního charakteru zabývající se zákonitostmi
procesů vzniku, zpracování, měření, kódování, ukládání, transformace,
distribuce a recepce informací ve společnosti. Jejím cílem je zabezpečit a
racionalizovat sociální informační a komunikační procesy.“
Eng wiki: „Informačná veda (tiež známa ako informačné
štúdiá) je akademická oblasť, ktorá sa primárne zaoberá analýzou,
zhromažďovaním, klasifikáciou, manipuláciou, ukladaním, vyhľadávaním, pohybom,
šírením a ochranou informácií. Odborníci v odbore i mimo neho študujú aplikáciu
a využitie poznatkov v organizáciách spolu s interakciou medzi ľuďmi,
organizáciami a akýmikoľvek existujúcimi informačnými systémami s cieľom
vytvoriť, nahradiť, vylepšiť alebo porozumieť informačným systémom. Historicky
je informačná veda spojená s počítačovou vedou, psychológiou, technológiou a
spravodajskými agentúrami. Informačná veda však zahŕňa aj aspekty rôznych
oblastí, ako sú archívna veda, kognitívne vedy, obchod, právo, lingvistika,
muzeológia, manažment, matematika, filozofia, verejná politika a spoločenské
vedy.“
Slo wiki: „Informačná veda je v najširšom ponímaní
veda o informácií (napríklad fyzikálnej, biologickej, kultúrnej). V užšom
ponímaní ide o vedu interdisciplinárneho charakteru, ktorá sa zaoberá
zákonitosťami procesov vzniku, spracovania, merania, kódovania, ukladania,
transformácie, distribúcie a recepcie informácií v spoločnosti.“
Ukazuje sa, že o výklady pojmu informačná veda nie je núdza. Ale, asi to
tak má byť. Výkladov máme mnoho, problém jednotného výkladu však zostáva a môže
byť predmetom ďalších akademických úvah a prístupov. V skutočnosti však ani v
uvedených výkladoch ani v slovníku nejde ani tak o informačnú vedu ale o knižnično-informačnú
vedu respektíve dokumentáciu.
V medzinárodnom rámci sa pojem knižničná a informačná veda používa v
kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science.
V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. Postupne sa stabilizovalo
jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria konkrétne disciplíny, subdisciplíny
a oblasti praxe.
Podstata odboru LIS
Podstatu odboru
LIS tvoria zaznamenané informácie a poznatky a ich komunikácia,
pričom informáciou možno rozumieť spojenie signálu (nosiča) a znaku.
Teda nejaký znak (písmo, obraz, zvuk, bit, genetická informácia) je
nesený nejakým signálom, je zaznamenaný na nejakom nosiči
(papier, plast, kov, sklo, drevo, DNA a pod.).
Často sa zabúda
na tento podstatný fakt, že jedinečnou podstatou odboru LIS sú v dokumentoch
zaznamenané informácie a poznatky, že odbor má za sebou stáročný vývoj,
státisíce špecialistov, knihovníkov, bibliografov, vedcov a hlavne obrovskú
inštitucionálnu základňu (informačné inštitúcie, knižnice, archívy, múzeá,
dokumentačné centrá atd.).
Ľudia v odbore
o zaznamenaných informáciách a poznatkoch, o dokumentoch, ich tvorbe,
získavaní, ochrane, sprístupňovaní atd. vedia všetko, sú najkompetentnejší a nemôžu
očakávať, že niekto z iného odboru im o dokumentoch a zaznamenaných
informáciách a poznatkoch povie viac.
Koncipovať
teórie pre LIS mimo jadra odboru je neakceptovateľné. Určite netreba vylúčiť
spoluprácu s inými odbormi a odborníkmi. Práve naopak. Ibaže v tomto vzťahu
musia mať hlavné slovo ľudia z odboru LIS. Niekedy sa možno „pretlak“ iných
disciplín a nedostatok sebavedomia špecialistov z odboru LIS prejavuje v tom,
že sa hovorí o „informačnej vede“ a nie o „knižničnej a informačnej vede“. Toto
ukrývanie „knižničnej“ zložky nášho odboru pravdepodobne súvisí so snahou
vyzerať dôležitejšie a azda aj zvýšiť akceptovateľnosť odboru v kontexte iných
študijných a vedných odborov a študijných programov.
Namiesto toho,
aby sme pojmu „knižničná a informačná veda/štúdiá“ resp. „knižničná, informačná
veda a dokumentácia“ dávali nový obsah a význam zodpovedajúci rozvoju
spoločnosti a technológiám, redukujeme ho na „informačnú vedu“, v ktorej sa náš
odbor stráca.
Nazdávame sa,
že napríklad systémovú analýzu pre dokumentový informačný systém,
knižničný systém, digitálnu knižnicu apod. musí riadiť a definovať človek s
kompetenciami LIS a nie informatik, ktorý je v tomto vzťahu len podriadený
partner a nie naopak. A tu má nastúpiť veda a akademický sektor odboru.
Pokiaľ ide o
metódy informačnej vedy, treba asi rozlišovať metódy
knižnično-informačnej vedy, ktoré umožňujú plniť jej poznávaciu funkciu, ak
takú má, alebo súhrn postupov, ktoré sa v nej používajú. Knižničná a
informačná veda používa v rôznej miere rovnaké všeobecno-vedecké metódy ako iné
vedy (indukcia, dedukcia, analýza, syntéza a pod.). Používa tiež svoje špeciálne
aplikované metódy, ako kvantitatiívna metóda, kvalitatívna metóda, deskriptívna
metóda, komparatívna metóda, empirická metóda, informačná analýza,
bibliometrická analýza, bibliografická analýza, informačný prieskum,
dotazníkový prieskum, analýza používateľov knižničných a informačných systémov,
štatistika výpožičiek, prehľad a pod.
Jadro knihovníckej profesie
Za posledných
15-20 rokov sa podstata knihovníckej práce a knihovníckeho stavu mení v tom
zmysle, že sa akoby oslabuje väzba knihovníckej profesie na knižnice.
Do popredia sa
dostávajú také aktivity, ako je komunitne zameraná kultúrna a osvetová práca a
práca s verejnosťou, sprostredkovanie informácií a poznatkov, manažment
knižníc, reklama, tvorba fondov. Tradičné odborné kompetencie knihovníkov sa
rozširujú o kompetencie vedecké, sociálne, kultúrne, ekonomické a
technologické. V knižniciach a tiež v iných informačných inštitúciách sú
potrební jednak ľudia so širokým rozsahom kompetencií – tzv. generalisti ale aj
tzv. špecialisti
Knihovnícku
profesiu získavajú študenti absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania.
Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v
rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach.
Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v
rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných,
verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.
Vzhľadom na
globálnu sociálnu povahu predmetu činnosti a potrebu medzinárodnej
odbornej kooperácie a výmeny informácií a poznatkov existuje podľa
svetovej knihovníckej a informačnej organizácie (IFLA – International
Federation of Library Associations) jadro
knihovníckej profesie, ktoré tvoria nasledujúce tematické okruhy: základy profesie, etika a hodnoty
profesie, dejiny a teórie knihovníctva a informatizácie, kultúrna
história, vývoj informačných zdrojov a nosičov (dokumentológia,
bibliografia, bibliológia, mediológia), organizácia (klasifikácia, indexovanie)
objektov a zaznamenaných poznatkov a informácií, technologické znalosti
a zručnosti, referenčné služby, knižničné služby, informačný prieskum,
výskum, ďalšie vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie, administrácia
a riadenie, informačný priestor, sociálne dopady informatizácie
spoločnosti, informačná politika a etika, história dokumentácie
a informatizácie, informačná generácia, komunikácia a využívanie
informácií, analýza informačných potrieb a návrh zodpovedajúcich služieb,
procesy prenosu informácií a poznatkov, manažment informačných zdrojov,
získavanie, organizácia, spracovanie, vyhľadávanie, ochrana
a konzervovanie informácií a ich rozličných prezentačných foriem
a formátov, analýza a interpretácia informácií, aplikácia
informačných a komunikačných technológií vo všetkých
knižnično-informačných procesoch a službách, manažment znalostí, manažment
informačných inštitúcií a pracovísk, kvantitatívne a kvalitatívne
hodnotenie prínosov knižnično-informačných služieb, služby pre národné a
lokálne komunity.
Vzdelávanie v odbore knižničné a informačné štúdiá (LIS)
V Európe
neexistuje žiadny de iure štandard vzdelávania v LIS, hoci sú snahy
o určité usmerňovanie v tejto oblasti (napr. EUCLID).
Pri
formovaní nových programov v rámci vzdelávania v odbore LIS nie je
možné a ani potrebné mechanicky komplexne prebrať nejaký zahraničný model
vzdelávania, hoci je potrebné poznať a inšpirovať sa prístupmi iných
európskych a zahraničných univerzít.
Považujeme
však za užitočné akceptovať pokyny IFLA ktoré stanovujú rámec a základné ciele
pre knihovnícke a informačné vzdelávacie programy: požiadavky jadra a užitočné
prvky osnov, ktoré majú byť zahrnuté do vzdelávacích programov, požiadavky
týkajúce sa fakulty, zamestnancov a študentov týchto programov požiadavky pre
zabezpečenie a podporu týchto programov dostatkom informácií a iných zdrojov.
Uvedené
pravidlá môžu tvoriť aj vecný základ pre interné kritériá hodnotenia kvality študijných programov LIS.
Úroveň kompetencií
Vzdelávanie
v LIS je organizované podľa zásad Bolonskej deklarácie na troch
úrovniach
Bakalárske štúdium LIS, kde prvoradým cieľom prípravy bakalárov je
zamestnateľnosť v odbore. Termín odbor však nezahŕňa len
tradičné inštitúcie, ako archívy, knižníce a múzeá, ale všetky inštitúcie,
organizácie a systémy, v ktorých ide o spracovanie dokumentov
a informačných zdrojov.
Trvanie
bakalárskeho štúdia je tri roky. Časť LIS by mala pokrývať minimálne dve
oblasti LIS a študentom by sa malo
umožniť, aby si vybrali ďalšie predmety podporujúce LIS štúdiá.
Magisterské
štúdium LIS.
Aj pre tento stupeň je stále dôležitá zamestnateľnosť, a to najmä pre
vyššie pozície, ale tento cieľ by mal byť dosiahnutý zdieľaním so
štúdiom predmetov, v ktorých sa študenti pripravujú na úlohu v oblasti
vzdelávania a výskumu. Trvanie magisterského štúdia je dva roky a by mal
zahŕňať prípravu diplomovej práce dotovanú
25 až 50% prideleného času.
Akademická
inštitúcia bez programov na bakalárskej úrovni, môže ustanoviť osobitné
programy pre študentov so širokým alebo špecializovaným akademickým
backgroundom.
Štúdium
PhD v LIS
by malo pripraviť doktorandov pre výučbu
a výskumu na vysokej úrovni, ale rozhodne
by sa malo zohľadňovať hľadisko zamestnateľnosti v odbore. Dĺžka by mala
byť stanovená na tri roky. Väčšina času sa má venovať príprave dizertácie
a vzdelávacie aktivity by to mali podporovať.
Plávajúca identita a fragmentácia
odboru LIS
Odbor knižničných a informačných
štúdií a knižnično-informačnej vedy má, takpovediac, flexibilnú,
plávajúcu identitu. Hranice, ako aj vedecké a vzdelávacie rámce nie sú
také ostré a výrazné, ako ich poznáme v lekárskych, prírodných
a technických vedách,
odboroch a študijných
programoch.
Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS
v Európe má, na jednej strane, svoje historické príčiny a súvisí
s rozdielnym vývojom kultúr, vedy, vzdelania, hospodárstva jednotlivých európskych krajín a národných štátov.
Na druhej strane, napriek rozdielom, existujú vo vzdelávaní LIS črty podobnosti, predsa
však v jednotlivých európskych krajinách prevládajú odlišné smery vzdelávania, čo súvisí s veľkosťou
krajín a možnosťami zamestnania určitých počtov absolventov.
Väčšie
krajiny, ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, Veľká Británia a Francúzsko,
USA ai. majú vzdelávanie v odbore LIS diverzifikované, pokiaľ ide
o potrebné programy, špecializácie a disciplíny LIS, ktoré
musia študenti absolvovať, aby
sa uplatnili čo najlepšie na trhu práce. Menšie krajiny, medzi ktoré patrí aj
Slovensko, majú spravidla len jeden-dva akreditované programy, ktoré musia byť
jednak univerzálne, ale aj
dostatočne špecializované, aby dokázali na potrebnej úrovni reagovať na
meniace sa potreby spoločnosti a zamestnateľnosť absolventov. Fragmentácia
vzdelávania v odbore LIS
Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS je
v danom prípade historicky, spoločensky, civilizačne a profesionálne
prirodzená a akceptovateľná ako alternatíva umelej unifikácie
a globalizácie a nie je dôvodom na znepokojenie. Dá sa však očakávať, že spoločenské
a hospodárske zmeny v Európe si vynútia väčšiu pozornosť, pokiaľ ide
o zbližovanie a štandardizáciu
vzdelávania v odbore LIS, pretože princípy komunikácie zaznamenaných vedeckých, technických, obchodných
a iných informácií a poznatkov sú rovnaké. Napokon, bez istej
úrovne štandardnosti vzdelávania v tomto odbore LIS by nebol možný voľný
pohyb osôb a zamestnateľnosť
absolventov v európskych krajinách navzájom.
Potreba vedy a výskumu v LIS
Vo vede, teda
aj v LIS, podobne ako v iných oblastiach je nevyhnutná kontinuita
poznania. Za inovácie je potom vhodné označovať prístupy, ktoré vychádzajú z
dôkladného poznania odboru a danej vedy a praxe vôbec, a to nie len v rámci
jednej krajiny. Veda a vedecké poznanie totiž nemajú hranice ani národné farby,
a tak je potrebné pristupovať aj k inováciám. Takže je dôležité uvedomiť si, a v praxi
kriticky rozlišovať či je niečo nové a inovatívne len pre autora alebo
či ide skutočne o novosť a inováciu z hľadiska vedy ako takej v
nadnárodnom zmysle. V danom prípade knižničnej a informačnej vedy. Nadobúdame
presvedčenie, že naša akademická knižničná a informačná veda zaostáva za
knižničnou a informačnou praxou a za technologickou úrovňou dosahovanou v
praxi. Praktické uplatňovanie digitálnych technológií v informačných
systémoch a službách informačných inštitúcií (digital humanities) predbieha
akademickú knižničnú a informačnú vedu a posúva vedu samotnú do pozície
dodatočného, následného glosátora, komentátora a interpréta vecí a javov, ktoré
už v praxi fungujú.
Knižnica
ako súčasť verejných informačných služieb
Z
hľadiska informatizácie spoločnosti patria k. s. do oblasti (verejných)
informačných služieb. — Ak sa pojem knižničný systém vzťahuje na systém
knižnice, týka sa spravidla viac jej vnútornej organizačnej a funkčnej
štruktúry (knižničné fondy, knižničné katalógy, knižničné služby, organizácia a
riadenie knižnice, bibliografická činnosť) ako jej spoločenských funkcií
(kultúrna, osvetová a informačná funkcia).
V
procese poznávania a modelovania knižnice ako objektu možno jednotlivé prvky
štruktúry knižnice interpretovať pri zvolení príslušnej rozlišovacej úrovne ako
relatívne samostatné subjekty al. subsystémy.
Potom
možno hovoriť o systéme knižničných fondov, systéme knižničných katalógov,
systéme knižničných služieb, systéme riadenia knižnice, bibliografickom systéme
ap.
Ak
sa pojem knižničný systém týka systému knižníc, rozumie sa ním určitá množina
knižníc, kt. má spoločné hlavné úlohy a princípy činnosti a kt. fungujú ako
jeden viacstupňový celok v rámci krajiny, regiónu al. oblasti ľudskej činnosti.
V tomto význame je pojem knižničný systém v knihovníctve najrozšírenejší.
V
našej knihovníckej literatúre bol zaužívaný na pomenovanie množiny knižníc na
národnej úrovni pojem knižničná sústava.
Rozumel sa ním súhrn knižničných objektov ako častí (zložiek), kt. sú v
určitých vzájomných vzťahoch.
V
odbornom kontexte je pojem knižničná sústava prekonaný a nepresný a
vhodné je nahradiť ho pojmom knižničný systém. Používanie pojmu
"sústava" je intuitívne pomenovanie istého, len veľmi rámcovo
určeného súboru objektov, neopiera sa o žiadnu teóriu a je preložiteľný do
iných jazykov vlastne len ako systém.
Právne
predpisy upravujúce riadenie a pôsobnosť
knižníc
Knižnice
sa až do začiatku 20. stor. vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa
konkrétnych podmienok. Prvky
premysleného systému riadenia knižníc sa objavujú najprv v Čechách. Tieto snahy vyjadroval knižničný zákon z
r. 1919, ktorý platil s oneskorením
aj na Slovensku. Začali sa formovať
špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, roľníckych besied,
Sokola, Matice slovenskej, RTJ, kočovné, nemocničné väzenské a i. ). Vykonávacími predpismi (z 30. jan. 1925) ku knižničnému zákonu z r. 1919 boli stanovené spoločenské ciele systému
(šírenie osvety, poznania). Začal sa
tvoriť knižničný systém a od roku 1959 Jednotná sústava knižníc.
Verejné
knižnice sa mali zriadiť po roku 1919 vo všetkých obciach štátu. Bol teda určený rozsah a pôsobnosť
systému. Začala sa organizovaná
regulácia doplňovania knižničných fondov (Seznam knih, vhodných do veřejné
knihovny obecní; Příručka pro správu knihoven venkovských; Výpravňa kníh v
Matici slovenskej; Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc,). —
Jednota či kompaktnosť systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou
činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov so zreteľom na
mnoho knižníc rovnakého typu. Knižnice
boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam,
pokladničnú knihu, výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické
prehľady. - Vznikli knižničné rady,
knižničné odbory, knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad
knižnicami. Uvedené iniciatívy a
vlastnosti knižníc po r. 1919 a najmä po
r. 1925 nás oprávňujú hovoriť o vzniku
knižníc organizovaných do knižničného systému na národnej úrovni, i keď v tom
čase neboli k dispozícii systémové teórie, ktoré by dovoľovali exaktné
modelovanie daného sociálneho objektu a javu.
Uvedomelejšie
a profesionálne prepracovanejšie systémové snahy o formovanie systému knižníc
pozorujeme koncom 50. rokov. Vtedy sa
objavuje pojem Jednotná sústava knižníc vyjadrujúca snahu o dovŕšenie
formovania súboru inštitúcií do relatívne uzavretého celku s vnútorným funkčným
usporiadaním.
Právnou
normou o jednotnej sústave knižníc je Knižničný zákon č. 53 z r.
1959, kt. kodifikoval systém knižníc na štátnej resp. národnej úrovni. JSK sa považuje aj za systém systémov. - Na
dnešnom území Čiech a Slovenska vznikli a pôsobili už v novoveku cirkevné
(farské, kapitulské, kláštorné, biskupské),
šľachtické, školské, osobné a spolkové knižnice.
Aktuálna legislatíva
Zákon č. 257/2001 Sb. Knihovní zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2001-257
Zákon č. 20/1987 Sb. Zákon o státní památkové péči
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1987-20
Zákon č. 37/1995 Sb. Zákon o neperodických publikacích
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1995-37/zneni-20170701#p1
Zákon č. 46/2000 Sb. Tiskový zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-46
Zákon č. 121/2000 Sb. Autorský zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-121
Zákon č. 262/2006 Sb. Zákoník práce
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2006-262
Ministerstvo kultury ČR
https://www.mkcr.cz/
Odporúčaná
literatura k Propedeutike knihovníctva
CEJPEK, Jiří. 1992 Knihovnická a
informační studia: Úvod do oboru "knihovnictví a informační věda" a
jeho perspektivy. 1. vyd. Opava: Filozofická fakulta Slezské univ., 1992. 75 s.
CEJPEK, Jiří – ČINČERA, Jan –
HLAVÁČEK, Ivan – KNEIDL, Pravoslav. 2002. Dějiny knihoven a knihovnictví. Praha
: Univerzita Karlova v Praze;
Nakladatelství Karolinum, 2002. – 248 s. – ISBN 80-246-0323-3
DROBÍKOVÁ, BARBORA - ŘÍMANOVÁ,
RADKA - SOUČEK, JIŘÍ – SOUČEK, MARTIN. 2018. Teoretická východiska informační
vědy : Využití konceptuálního modelování v informační vědě. Praha : Univerzita
Karlova, 2018. 136 s.
FOBEROVÁ, Libuše. 2016. Kniha ve
21. století : Redefinovaní role knihoven ve 21. století. – Brno : Moravská
zemská knihovna, 2016. – ISBN 978-80-7051-220-3
KATUŠČÁK, DUŠAN, MATTHAEIDESOVÁ,
MARTA A NOVÁKOVÁ, MARTa a kol. 1998.
Informačná výchova: terminologický a výkladový slovník: odbor knižničná a
informačná veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1998. 375 s. Edícia terminologických a výkladových slovníkov, Zv. 6. ISBN
80-08-02818-1
KUBÍČEK, Jaromír. 2019. Dějiny
veřejných lidových knihoven v českých zemích. Brno : Moravská zemská knihovna,
2019. – 328 s. – ISBN 978-80-7051-250-0
NÁRODNÍ KNIHOVNA PRAHA.
KNIHOVNICKÝ INSTITUT. [Zdroje. Databáze] Knihovna knihovnické literatury — IPK
- informace pro knihovny (nkp.cz)
STEINEROVÁ, JELA - ONDRIŠOVÁ,
MIRIAM A KOL. 2020. Informačná veda : Výkladový slovník. - Bratislava :
Univerzita Komenského, 2020. 278 s. ISBN 978-80-223-4866-9)
ZÁKON Č. 257/2001 SB.Zákon o
knihovnách a podmínkách provozování veřejných knihovnických a informačních
služeb (knihovní zákon). Dostupné: 257/2001 Sb. Knihovní zákon
(zakonyprolidi.cz)
[1]
Piaček, Jozef. 2013. Veda knižničná a informačná
(synkriticizmus). In: Pomocný slovník
filozofa. Dostupné: http://www.jozefpiacek.info/2013/11/veda-kniznicna-a-informacna-synkriticizmus/