Propedeutika knihovnictví (Kompendium 1)

Knihovna jako paměťová instituce

Knihovníctvo

Knihovníctvo je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na knižnice ako kultúrne, informačné a vzdelávacie inštitúcie. Knihovníctvo je profesia, ktorú vykonávajú knihovníci, ako odborní zamestnanci knižníc. Knihovnícka profesia zahŕňa vedomosti, zručnosti a kompetencie knihovníkov vo všetkých odborných činnostiach, operáciách a úkonoch v knižniciach.

Knihovníctvo zahŕňa pracovné činnosti s prevahou duševnej práce. Knihovnícku profesiu získavajú knihovníci prostredníctvom odborného stredoškolského alebo vysokoškolského vzdelávania rôznych stupňov, a to buď priamo v študijnom odbore knihovníctvo alebo v študijnom odbore knižničná veda, knižničné a informačné štúdiá, knižnično-informačná veda.- História knihovníctva je spojená s históriou knižníc.

Vývoj knihovníctva

Za začiatok existencie odborníkov, ktorí boli cielene pripravení na spravovanie zbierok dokumentov sa všeobecne považuje obdobie Sumerov a starej sumerskej civilizácie v historickom regióne Mezopotámie (dnešný Irak) trvajúcej približne v rokoch 5300-1940 pred n. l. Sumeri boli prví, ktorí odborne pripravovali svojich úradníkov, ktorých povinnosťou bolo starať sa o účtovné záznamy na tabuľkách. Neskôr, približne v 7. st. pred n. l. založil asýrsky kráľ Ašurbanipal knižnicu vo svojom paláci v Ninive. Bolo v nej okolo 20 000 tabuliek usporiadaných podľa obsahu v rôznych miestnostiach. Ašurbanipal sa považuje za prvú historickú osobnosť, ktorá ovplyvnila vznik knihovníctva ako profesie. – Významnou etapou rozvoja knihovníctva bolo obdobie existencie veľkej  Alexandrijskej knižnice, ktorú založil Ptolemaios I. Soter. V nej pôsobili vzdelanci Zenodotus z Efezu, Demetrius, Eratosthenes, Apollonius, Aristopfanes, Eristarchus a Kallimachos,  ktorí boli súčasne aj knihovníkmi a ktorí sa významne zaslúžili o rozširovanie a spracovanie zbierok knižnice.

Z odborného hľadiska sa považuje za významný počin Kallimachosa, ktorý zaviedol tzv. pinakes (gr. Πίνακες "tabuľky"), ako prvé bibliografické diela a knižničný katalóg, v ktorom boli dokumenty usporiadané abecedne a podľa obsahu už okolo r. 245 pred n.l.  – V období stredoveku a kláštorných knižníc, pergamenových kódexov a skriptórií bol mních Anastasias označovaný ako bibliothecarius (doslova "knihovník").

V 14.st. nastal v Európe rozmach kráľovských a šľachtických knižníc, v ktorých boli zamestnávaní knihovníci. V období renesancie rástol záujem aristokracie o budovanie vlastných privátnych knižníc, ktoré spravovali knihovníci a ktoré bývali aj verejne dostupné. S týmto obdobím je spojený vznik prvého knižničného katalógu v r. 1595 a snaha o vytvorenie bibliografických zoznamov. Švajčiarsky vedec Conrad Gesner, ktorý sa považuje za otca bibliografie, vytvoril v rokoch 1545-1549 štvorzväzkové dielo Bibliotheca universalis. Je to vyčerpávajúca univerzálna bibliografia tlačí v latinčine, gréčtine a hebrejčine za prvé storočie od vynálezu kníhtlače Guttenbergom a vytlačenia Biblie v roku 1454-1455.

Medzi významných predstaviteľov európskeho knihovníctva okrem Gessnera patrili Gabriel Audé, John Dury, Gottfried Leibnitz, Thomas Bodley, Hubert-Pascal Ameilhon a Joseph Van Praet. - Francúzska revolúcia spôsobila revolučnú zmenu aj v knihovníctve. Knižnice sa otvorili pre všetkých občanov bez rozdielu a otvorené knihovníctvo sa stalo sprievodnou službou a jedným z pilierov a atribútov demokracie.

Odborné vzdelávanie knihovníkov

Knihovníci nadobúdajú knihovnícku profesiu absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania. Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach. Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných, verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.

Od polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa súčasne globalizuje a aktívne podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.

Informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, zdieľanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom mobilných osobných zariadení.

Vzdelávanie v odbore knihovníctvo má v rôznych krajinách určité špecifiká.

Najvšeobecnejším celosvetovým základom pre koncept vzdelávania v odbore LIS obsahujú Pravidlá IFLA pre profesionálne knižnično-informačné vzdelávacie programy (LIS, 2012)^[1].

Knižničná a informačná veda

Knižničná a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje ako vedomá synkritika knižničnej vedy a informačnej vedy[2]. Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60. rokoch 20. st. v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej a informačnej vedy. – Napríklad na  Slovensku vznikla Katedra knižničnej a informačnej vedy na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1999 a poskytuje vzdelávanie pre bakalárov, magistrov a doktorandov. 

Predmetom knižničnej vedy sú vedomosti a zručnosti týkajúce sa zaznamenaných informácií, ich výberu, získavania, organizácie, uchovávania, spravovania, vyhľadávania a šírenia s cieľom uspokojovania potrieb určitých používateľov knižničných služieb a knižničných systémov. Potrebné vedomosti získavajú knihovníci v knihovníckych stredných a vysokých školách.

Predmetom informačnej vedy je systematické štúdium a analýza informačných zdrojov, tvorba a zhromažďovanie  zbierok, organizácia, šírenie, hodnotenie, využívanie a manažment informácií vo všetkých formách  vrátane formálnych a neformálnych komunikačných kanálov a technológií, ktoré sa používajú na ich komunikáciu.

Spojenie týchto dvoch vied (knižničnej a informačnej) intenzifikuje ich participáciu na kultivácii spoločnosti.

V medzinárodnom kontexte sa pojem knižničná a informačná veda používa v kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science. V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. - Postupne sa stabilizovalo jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria najmä tieto disciplíny: vyhľadávanie a získavanie informácií, manažment knižníc, organizácia znalostí, knihovnícke štúdiá, informačná architektúra, informačné správanie, informačný prieskum, informačné systémy a služby, vedecká komunikácia, digitálna gramotnosť, bibliometria a scientometria, informačná spoločnosť, kultúrne dedičstvo, interakcia človek-počítač, správanie používateľov, digitalizácia.

Procesy v informační instituci

V každé informační instituci můžeme identifikovat řadu procesů, které umožňují její činnost, tj. zpracovávání a zpřístupňování dokumentů a informací v nich obsažených.

Informační institucí se rozumí jakákoli právnická nebo fyzická osoba, která získává, zpracovává, ukládá, chrání a zpřístupňuje informace a znalosti v oblasti ekonomiky, vědy, výzkumu, podnikání, vzdělávání, služeb, zábavy atd.

Pojem informační instituce zahrnuje také všechny paměťové instituce, jako jsou knihovny, archivy, muzea, galerie atd.

Knihovna je druh informační instituce. Knihovna má specifické funkce: klíčové, informační, vzdělávací a sociální.

Pro všechny informační instituce, včetně knihoven, jsou běžné základní informační procesy: získávání, zpracování, ukládání, zveřejňování dokumentů, informací, znalostí.

Zakladni procesy v knihovnach a informacnich institucich

Obr. 1. Základní procesy v knihovnách a informačních institucích

Jednotlivé procesy v knihovně provádějí profesionální zaměstnanci, kteří využívají automatizované integrované informační systémy (ILS).

Integrované knižničné systémy (ILS)

Od poloviny 60. let poskytují integrované knihovnické systémy (ILS) základní procesy v knihovnách.

Některé ILS jsou komerční.

1.     Aleph

2.     Alma,

3.     Millennium,

4.     Polaris

5.     Sierra

6.     Virtua

7.     Voyager

Jedná se o sofistikované systémy, za jejichž vývojem stojí velké týmy vývojářů. 

Přibližně od roku 2006 se používají také ILS, které jsou založeny na softwaru s otevřeným zdrojovým kódem. Jsou to open source ILS.

Mnoho knihoven se chce osvobodit od "uzamčení" a licenčních poplatků u jediného dodavatele a snaží se snížit náklady na provoz knihovny. Využívají online databáze a pracují také v cloudech. V současné době jsou k dispozici ILS s otevřeným zdrojovým kódem online:

1.    Koha

2.    Evergreen

3.    OPALS

4.    OpenBiblio

5.    Invenio

6.    PMB

7.    NewGenLib

8.    CodeAchi

9.    Librarian

10.BiblioQ

Pokročilý ILS zpravidla používá relační databázu, jako je databáze Oracle, která byla zpřístupněna v roce 1979.  Jedno rozhraní slouží ke komunikaci zaměstnanců s databází (např. tzv. zaměstnanecký klient) a jedno, webové rozhraní (např. tzv. webový klient) slouží ke komunikaci uživatelů s databází.  Pracují v režimu klient-server. Většina ILS poskytuje softwarové funkce v diskrétních aplikacích nazývaných moduly, z nichž každá je integrována s jednotným rozhraním. Příklady modulů mohou zahrnovat:

1.     akvizice (objednávání, příjem a fakturace)

2.     katalogizace (klasifikace a indexování materiálů)

3.     výpůjčky (půjčování a vracení materiálů patronům)

4.     seriály (sledujte časopisy, časopisy a zpravodajství)

5.     OPAC (veřejné uživatelské rozhraní)

Každý používateľ a exemplár titulu dokumentu má v databáze jedinečné ID, ktoré umožňuje ILS sledovať jej aktivitu.

Knižnica

Knižnica (lat. Bibliotheca, gr. Bibliothēkē (βιβλιοθήκη)). Všeobecne sa akceptuje definícia, podľa ktorej je knižnica predovšetkým kultúrna, informačná a vzdelávacia inštitúcia, ktorá získava, spracúva, uchováva, ochraňuje a sprístupňuje knižničné zbierky pre určitú komunitu prostredníctvom výpožičiek alebo poskytovaním iných štandardných alebo nadštandardných knižničných služieb. K. poskytuje fyzický alebo digitálny prístup ku knižničným materiálom priamo v priestoroch knižnice alebo vo virtuálnom digitálnom priestore s využitím digitálnych informačných a komunikačných technológií.

Pojem knižnica je viacvýznamový pojem, ktorý sa najčastejšie používa na pomenovanie organizovanej zbierky kníh. Knižnica však znamená aj druh nábytku na ukladanie kníh, miestnosť v budove alebo inštitúcii, slúžiaca na uloženie zbierok kníh a iných dokumentov. V informatike označuje k. zbierku podprogramov používaných na vývoj softvéru.

Termín knižnica v molekulárnej biológii je zbierka fragmentov DNA uchovávaná a využívaná v procese molekulárneho klonovania.

Knižničný systém  (en library system)

Knižničný systém je pojem, ktorý sa vzťahuje na abstraktný homomorfný model jednej knižnice alebo určitého súboru knižníc ako reálnych objektov, pričom ich dominantným globálnym cieľom je poskytovanie knižničných služieb viazaných na tlačené dokumenty – najmä písomné dedičstvo ( monografie, seriály, hudobniny, špeciálne dokumenty ap.) alebo iné médiá.

Mediatéka

Vzhľadom na rastúci počet dokumentov fixovaných na iných médiách, než je tradičný papier, vznikajú pomerne rýchlo tzv.  médiatéky a ich zoskupenia.  Pojem mediatéka možno z funkčného hľadiska považovať za synonymum knižnice informačného typu a za prvok knižničného systému.

Názov „Mediatéka“

Mediatéka je pomenovanie nového typu modernej virtuálnej knižnice alebo znalostného centra. Tradičná akademická knižnica je vo vedomí generácií spojená s papierovými nosičmi (knihy, noviny, časopisy, zborníky, katalógy a pod.).

Avšak, aj tradičná knižnica aj mediatéka je, informačným, vzdelávacím a kultúrnym zariadením. To majú spoločné. Mediatéka ako moderná virtuálna knižnica však obsahuje a aktívne prezentuje všetky druhy a typy knižničných a archívnych papierových a nepapierových nosičov, nielen knihy.

V Mediátéke sú kvalifikovaní konzultanti a informační špecialisti schopní navigovať akademickú obec vo svete informácií, informačných zdrojov, licencovaných zdrojov nakupovaných rôznymi subjektami, manažovať agendu prístupu a podmienky sprístupňovania ku komerčným a nekomerčným zdrojom a databázam.

Vo vzťahu k akademickému a vzdelávaciemu sektoru môžu byť v Mediatéke koncentrované knižničné a informačné služby. Zatiaľ žiadna univerzita nemá modernú univerzitnú knižnicu, ako ich poznáme napr. z amerických alebo európskych univerzitných kampusov.

Mediatéka je logickým pokračovaním úsilia nejakej univerzitnej knižnice o skvalitňovanie knižničných a informačných služieb a reagovať tak na meniace sa požiadavky kladené na vzdelávacie a vedecko-výskumné úlohy university.

Preto univerzitná Mediatéka môže slúžiť napr. ako Virtuálna akademická knižnica, Univerzitný digitálny repozit a Archív univerzity.

V Mediatéke bude vhodné umiestniť prístupové miesta do najvýznamnejších inštitúcií a systémov, ktoré zabezpečia prístup ku zbierkam akademických a vedeckých inštitúcií a systémov (knižníc, archívov, múzeí, galérií, vzdelávacích inštitúcií a i.), ako aj vysunuté pracoviská iných verejných, národných a štátnych inštitúcií, pracovisko digitálnych služieb, pracovisko print on demand, pracovisko na tvorbu, uchovávanie a distribúciu elektronických publikácií autorov z univerzity a kooperujúcich pracovísk a pod.

Otvorené a „zatvorené“ knižnice

Moderné knižnice 20. a 21. st. sú spravidla kombináciou týchto dvoch princípov. V praxi to znamená, že niektoré knižnice časť zbierok požičiavajú absenčne a časť zbierok sprístupňujú len za určitých podmienok. Niektoré knižnice majú právo vyraďovať knižničné jednotky z knižničného fondu (napr. verejné základné knižnice, školské knižnice) iné sú konzervačné knižnice, ktoré zodpovedajú za dlhodobé uchovávanie knižničných jednotiek a nemajú právo vyraďovať ich zo svojho fondu (národné knižnice.). Dlhodobým uchovávaním sa rozumie doba viac ako 100 rokov. Od polovice 20. st a najmä od začiatku 21. st. začali knižnice vo veľkej miere využívať možnosti informačných a komunikačných technológií, najmä internetu, nasadenie počítačov, skenerov, špeciálnych softvérov a pod.

Knižnice pomáhajú ľuďom, ktorí majú rôzne informačné, kultúrne a vzdelávacie potreby a záujmy. Žiadna jednotlivá knižnica nie je schopná uspokojiť potreby všetkých. Preto existuje niekoľko druhov knižníc, ktoré sa  rozdeľujú podľa toho, komu a ako slúžia a aké zbierky obsahujú.

Medzi základné druhy knižníc patria knižnice slúžiace pre vzdelávacie a vedecké účely (výskumné, akademické, vzdelávacie knižnice), iné slúžia širokej všeobecnej verejnosti (verejné knižnice) a plnia prevažne kultúrne funkcie v rámci určitej lokality alebo regiónu. Napokon je to druh špeciálnych knižníc slúžiacich špeciálnym odborným, vedeckým, administratívnym, potrebám fyzických alebo právnických osôb. Konkrétne typy knižníc definuje knižničný zákon.

Knižničné zbierky

Knižničné zbierky zahŕňaju rôzne druhy knižničných jednotiek, ako sú:

a)    knihy, tlače, rukopisy, mikroformy a digitálne formy textových materiálov monografickej povahy,

b)    seriály (t.j. zdroje na pokračovanie) čiže tlače, rukopisy, mikroformy a digitálne formy textových materiálov vydávaných po častiach s periodickou schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky),

c)    počítačové súbory, t.j.  počítačový softvér, číselné údaje, počítačovo orientované multimédiá monografickej alebo seriálovej povahy ako aj on-line systémy a služby,

d)    mapy, t.j. všetky typy tlačí, rukopisov, mikroforiem a digitálnych foriem kartografických materiálov vrátane atlasov, listových máp a glóbusov monografickej alebo seriálovej povahy,

e)    hudobniny, t.j. tlače, rukopisy a mikroformy hudobnín ako aj hudobné zvukové záznamy a nehudobné zvukové záznamy monografickej alebo seriálovej povahy v písomnej alebo digitálnej forme,

f)      vizuálne materiály, t.j. premietateľné médiá, nepremietateľné médiá, dvojrozmernú grafiku, trojrozmerné artefakty alebo prirodzene sa vyskytujúce objekty a stavebnice monografickej alebo seriálovej povahy v analógovej alebo digitálnej forme,

g)    zmiešané materiály, t.j. archívne a rukopisné zbierky, materiály zmiešanej formy monografickej alebo seriálovej povahy v analógovej alebo digitálnej forme.

História knižníc

Doložená história knižníc siaha do obdobia ca 2600 rokov pred našim letopočtom, a to v starej sumerskej civilizácii v historickom stredovýchodnom regióne Mezopotámie (približne územie dnešného Iraku, Sýrie, Turecka).

Knižnice sa historicky vyvinuli zo zbierok, v ktorých sa archivovali písomné obchodné záznamy a zoznamy na rôznych nosičoch na hlinených tabuľkách. V 5.st. pred našim letopočtom sa objavovali v starom Grécku súkromné k. zbierky písomných materiálov. V oblasti Stredomoria, na konci 6. st. pred našim letopočtom vznikali knižnice v Alexandrii a Konštantinopole. V starom Egypte existovali knižnice uchovávajúce vládne a chrámové záznamy na papyruse. Najstaršie objavené súkromné archívy boli zaznamenané v Ugarite so záznamami korešpondencie, súpisov skladov, texty mýtov a vzdelávacie texty.

Doložená je aj existencia knižnice v Nippure (ca 1900 pred n.l.) a v Ninive (ca 700 pred n.l.), kde boli objavené hlinené tabuľky svedčiace o existencii vedomého usporiadania záznamov prostredníctvom knižničného klasifikačného systému. V Ninive bolo v Ašurbanipalovej k. objavených viac ako 30 000 hlinených tabuliek obsahujúcich mezopotámske literárne, náboženské a administratívne zápisy (o.i. tzv Epos Stvorenia, Epos o Gilgamešovi ai.). V Číne existovala knižnica už v čase dynastie Zhou (1046–256 pred n.l.).

Najväčšou a najvýznamnejšou starovekou knižnicou bola Alexandrijská knižnica. Medzi významné staroveké patrili Knižnica Celsusa v Efeze (Anatolia, Turecko), dokončená v r. 135 n.l., ktorá slúžila na uloženie ca 12 000 zvitkov. V staroveku a rannom stredoveku dominovali súkromné ​​a osobné knižnice s písomnosťami v helénskom období v Grécku. Štátne archívy ríše boli na svahu medzi Forum Romanum a Kapitole. Prvé verejné knižnice boli založené Rímskou ríšou, pretože išlo o prestíž cisárov. Prvá verejná knižnica v Ríme bola založená k. Asinius Pollio, tiež k. Anla Libertatis, v átriu Libertatis, v blízkosti Forum Romanum. Priestory a budovy k. začali nadobúdať špeciálnu architektonickú podobu. Augustus vytvoril dve verejné knižnice. Prvá z nich bola knižnica Apollonov chrám na Palatine, nazývaný k. Palatine, a druhá bola k. Porticus z Octaviae. Dve ďalšie k. vznikli za cisára Tiberia na Palatine a jedna - Vespasian po r. 70 n.l. na Fóre Vespasiano, ako jedna z hlavných rímskych knižníc. Bibliotheca Pacis už mala dve veľké sály s miestnosťami pre grécke a latinské k. obsahujúce diela Galena a Lucia Aeliusa. Jedna z najlepšie zachovaných bola knižnica Ulpiano knižnica postavená cisárom Trajanom.

Na rozdiel od gréckych knižníc čitatelia mali priamy prístup ku zvitkom, ktoré boli uložené na policiach zabudovaných do stien veľkej miestnosti. Veľké rímske kúpele boli aj kultúrne centrá a ich súčasťou boli miestnosti osobitne pre grécke a latinské pergamenové a papyrusové materiály.

V Číne počas dynastie Han založil učenec Liu Xiang prvý knižničný klasifikačný a notačný systém. Knižničný katalóg, teda súpis materiálu, ktorý knižnica obsahovala, bol písaný na jemných hodvábnych zvitkoch a uchovávaný v hodvábnych vreckách. V čase neskorého staroveku a raného stredoveku Rím ovplyvňoval kultúru v oblasti Stredozemného mora a v celom impériu. V pôsobnosti Ríma vzniklo 28 verejných knižníc. Konštantín Veľký premiestnil v r. 330 n.l. hlavné mesto do byzantského mesta nazvaného Konštantinopol. Tam vznikli štyri typy knižníc: cisárska, patriarchálne, kláštorné a súkromné. Najvýznamnejšia bola Cisárska konštantinopolská knižnica, ktorá bola depozitárom prastarých znalostí najmä v rokoch vlády cisára Konštantína II. V 5. st., pred zničujúcim požiarom v roku 477 n.l. mala 120.000 zväzkov a bola najväčšou knižnicou v Európe.

Kresťanstvo považovalo grécku helenistickú kultúru za pohanskú a nechalo zaniknúť mnoho klasických gréckych diel, napísaných na zvitkoch. Preferovali sa kresťanské rukopisy, kódexy, predchodcovia modernej knihy. V Byzancii sa však naďalej konzervovali diela helenistického myslenia, vyhotovovali sa odpisy diel v skriptóriách, ktoré existovali na Východe i Západe. Mnísi, pracujúci písaním a prepisovaním textov tvorili materiál pre vznik veľkých knižníc slúžiacich najmä vzdelávaniu mníchov a ich duchovný rozvoj.

V 8. st. n. l. malo pre vznik a rozvoj k. kľúčový význam zvládnutie výroby papiera. Iránci a Arabi doviezli remeslo výroby papiera z Číny.

Papierne boli v Bagdade už v roku 794. Od 9. storočia boli verejné knižnice v mnohých islamských mestách. Slúžili islamským sektám, ako aj šíreniu svetských znalostí.  V 9. st. vznikla v Iraku knižnica "Zawiyat Qurra" („čitáreň“). Po mongolských nájazdoch, ktoré zničili mnohé islamské knižnice nastal úpadok islamského učenia a kultúry. Niektoré knižnice však zostali neporušené a relatívne bez zmeny, napr. knižnica Chinguetti v západnej Afrike. Ďalšia starobylá knižnica z tohto obdobia, ktorá je stále v prevádzke je Ústredná knižnica Astan Quds Razavi v iránskom Mašhade, ktorá pôsobí viac ako šesť storočí. V stredoveku v kresťanskej Európe nastal rozmach dominantných  kláštorných knižníc. Tieto vlastnili množstvo veľmi vzácnych rukopisov, ktoré boli výsledkami namáhavej práce skriptorov, ktorí  ručne prepisovali knihy, ktoré mali často aj krásnu výzdobu. Medzi najvýznamnejšie patrila knižnica v benediktínskom kláštore v Opátstve Montecassino v Taliansku. Bohaté zbierky rukopisov sa nachádzali aj v kláštoroch východných kresťanov napr. na hore Athos pre ortodoxnú cirkev, tiež v Kláštore sv. Kataríny na Sinajskom poloostrove pre koptickú cirkev.

Od 15. st. v období humanizmu a renesancie nastal rozmach knižníc najmä zásluhou vzdelancov, humanistov a ich osvietených mecenášov najmä v Taliansku, ako kolíske renesancie. Vznikla napr. Knižnica malatestiana, Laurentinska knižnica, Vatikánska apoštolská knižnica. V 16. st.  knižnica Vallicelliana, Biblioteca Angelika, Biblioteca Alessandrino, Biblioteca Casanatense, Biblioteca Corsiniana,  Biblioteca Marciana a Biblioteca Ambrosiano. Mimo Talianska vznikla Bibliotheca Palatina v Heidelbergu. Tieto knižnice nemajú toľko zväzkov ako moderné knižnice. Vlastnia však mnoho cenných rukopisov gréckych, latinských a biblických prác. 17. a 18. st. sa považuje za zlatý vek kknižníc, kedy vzniklo mnoho knižnícta kmer vo všetkých európskych krajinách, impériách a kráľovstvách. – České a slovenské knižnice prešli v priebehu svojho vývoja prirodzeným procesom diferenciácie a integrácie.  Vznik knižníc na území Čiech a Slovenska siaha do obdobia začiatkov knižnej kultúry, spätých s christianizáciou územia, základom staroslovanského písomníctva v 9.  stor.  a do obdobia latinskej kultúry v 13.  a 14.  stor. , kedy sa knižná kultúra a knižnice začali formovať pri cirkevných inštitúciách. 

Knihoveda

Knihoveda je veda o knihe. Je to viacvýznamový pojem. Pojem knihoveda označuje:

a) disciplínu knižničnej a informačnej vedy a 

b) biblistiku.

Knihoveda (bibliológia) patrí do jadra akreditovaných vzdelávacích programov a predmetov v rámci štúdií v odbore knižničná a informačná veda (resp. knižničné a informačné štúdiá), a to ako súčasť histórie kultúry, bibliografie, štúdií písma, konzervovania papiera, výskumu dejín knižnej kultúry, výskumu dejín kníhtlače a tlačiarní.

V odbore teológia vo význame biblistika rozumie najmä výklad biblie, biblická kritika, biblická teológia. Centrami výskumu, vzdelávania a organizovania vedeckých, odborných a popularizačných aktivít v knihovede (bibliológie, bibliografii a biblistike) sú národné a medzinárodné profesijné organizácie, spolky a združenia s bohatou publikačnou aktivitou.

Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy 

Knihoveda ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa komplexne zaoberá výskumom knihy v historickom vývoji, najmä vznikom, vývojom, výrobou, uchovávaním, fyzickou materiálovou formou, šírením knihy, ako aj jej čítaním a kultúrnym pôsobením.

V medzinárodnej odbornej komunikácii sa používa pojem bibliológia. Synonymom pojmu knihoveda (bibliológia) je pojem bibliografia, ktorá sa zaoberá výskumom, získavaním, spracovaním a sprístupňovaním bibliografických informácií a súpismi kníh pre potreby knihovedy a bibliografického informačného prieskumu.

Od vynálezu kníhtlače je kniha ako predmet výskumu knihovedy kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva a je kultúrno-historicky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie.

Knihoveda využíva vo výskume všeobecno-vedecké metódy ako aj metódy iných vedných disciplín a odborov, najmä histórie, jazykovedy, literárnej vedy, polygrafie, vied o umení, sociológie, chémie, biológie a pod.

Knihoveda ako biblistika

Biblistika – sa v medzinárodnej komunikácii rozumie komplexný vedný odbor, ktorý sa zaoberá výskumom, výkladom a doktríne Biblie.

Adaptácia knihovníctva v informačnej ére

Od polovice 20. st. sa knihovníctvo adaptuje na informačnú éru a na všeobecné uplatňovanie informačných a komunikačných technológií, digitalizáciu, vznik nových nosičov informácií, nových druhov a typov analógových a digitálnych dokumentov, nových médií, ako aj na nové spôsoby šírenia a využívania informácií prostredníctvom internetu, sociálnych sietí ap. Knihovníctvo sa súčasne globalizuje a aktívne podporuje globálnu výmenu a využívanie informácií a poznatkov, ktoré sú aj zásluhou knihovníctva dostupné čoraz širšiemu okruhu používateľov cez knižničné služby.

Informatizácia knižničných procesov a služieb umožňuje kooperáciu knižníc a informačných inštitúcií, zdieľanie knižničných zdrojov a informácií, personalizáciu služieb a rozvoj poskytovania knižničných a informačných služieb prostredníctvom mobilných osobných zariadení.

Vzdelávanie v odbore knihovníctvo má v rôznych krajinách určité špecifiká.

Spojenie knižničnej vedy s informačnou vedou

Knižničná a informačná veda (tiež: knižnično-informačná veda) sa definuje ako vedomá synkritika (spojenie) knižničnej vedy a informačnej vedy[1]. Ku vedomej synkréze dvoch vied došlo v 60. rokoch 20. storočia v dôsledku rozvoja komunikačných a informačných technológií, čo viedlo k rozšíreniu predmetu a metód výskumu knižničnej vedy (knihovníctva) a ku jej interdisciplinárnemu prepojeniu s informačnou vedou. Odvtedy sa začali postupne premenúvať aj katedry a iné pracoviská, predtým zamerané na knihovnícke vzdelávanie, na pracoviská knižničnej a informačnej vedy.

Informačná veda

Snaha o vymedzenie pojmu informačná veda je aktuálne okrem iného aj z toho dôvodu, že vo všeobecne dostupnej wikipédii sa nachádzajú rozličné výklady pojmu informačná veda, a preto je vymedzenie pojmu stále aktuálne a potrebné.

Pre zaujímavosť uvedieme, ako sa pojem informačné veda vykladá vo wikipédii v češtine, angličtine a slovenčine. Ten rozptyl výkladov je skutočne dosť veľký a otázka akéhosi zjednocujúceho výkladu najmä pre vzdelávacie účely je aktuálna, aby študenti a odborníci mali k dispozícii nejaký výklad, ktorý bude jasný a zrozumiteľný všetkým.   

Cze wiki: „Informační věda ... je v nejširším pojetí chápána jako obecná věda o informaci (fyzikální, biologické, kulturní), v užším významu pak jako věda interdisciplinárního charakteru zabývající se zákonitostmi procesů vzniku, zpracování, měření, kódování, ukládání, transformace, distribuce a recepce informací ve společnosti. Jejím cílem je zabezpečit a racionalizovat sociální informační a komunikační procesy.“

Eng wiki: „Informačná veda (tiež známa ako informačné štúdiá) je akademická oblasť, ktorá sa primárne zaoberá analýzou, zhromažďovaním, klasifikáciou, manipuláciou, ukladaním, vyhľadávaním, pohybom, šírením a ochranou informácií. Odborníci v odbore i mimo neho študujú aplikáciu a využitie poznatkov v organizáciách spolu s interakciou medzi ľuďmi, organizáciami a akýmikoľvek existujúcimi informačnými systémami s cieľom vytvoriť, nahradiť, vylepšiť alebo porozumieť informačným systémom. Historicky je informačná veda spojená s počítačovou vedou, psychológiou, technológiou a spravodajskými agentúrami. Informačná veda však zahŕňa aj aspekty rôznych oblastí, ako sú archívna veda, kognitívne vedy, obchod, právo, lingvistika, muzeológia, manažment, matematika, filozofia, verejná politika a spoločenské vedy.“

Slo wiki: „Informačná veda je v najširšom ponímaní veda o informácií (napríklad fyzikálnej, biologickej, kultúrnej). V užšom ponímaní ide o vedu interdisciplinárneho charakteru, ktorá sa zaoberá zákonitosťami procesov vzniku, spracovania, merania, kódovania, ukladania, transformácie, distribúcie a recepcie informácií v spoločnosti.“

Ukazuje sa, že o výklady pojmu informačná veda nie je núdza. Ale, asi to tak má byť. Výkladov máme mnoho, problém jednotného výkladu však zostáva a môže byť predmetom ďalších akademických úvah a prístupov. V skutočnosti však ani v uvedených výkladoch ani v slovníku nejde ani tak o informačnú vedu ale o knižnično-informačnú vedu respektíve dokumentáciu.

V medzinárodnom rámci sa pojem knižničná a informačná veda používa v kontexte vysokoškolského vzdelávania ako Library and Information Science. V odbornej komunikácii sa označuje skratkou LIS. Postupne sa stabilizovalo jadro knižničnej a informačnej vedy, ktoré tvoria konkrétne disciplíny, subdisciplíny a oblasti praxe.

Podstata odboru LIS

Podstatu odboru LIS tvoria zaznamenané informácie a poznatky a ich komunikácia, pričom informáciou možno rozumieť spojenie signálu (nosiča) a znaku. Teda nejaký znak (písmo, obraz, zvuk, bit, genetická informácia) je nesený nejakým signálom, je zaznamenaný na nejakom nosiči (papier, plast, kov, sklo, drevo, DNA a pod.).   

Často sa zabúda na tento podstatný fakt, že jedinečnou podstatou odboru LIS sú v dokumentoch zaznamenané informácie a poznatky, že odbor má za sebou stáročný vývoj, státisíce špecialistov, knihovníkov, bibliografov, vedcov a hlavne obrovskú inštitucionálnu základňu (informačné inštitúcie, knižnice, archívy, múzeá, dokumentačné centrá atd.).

Ľudia v odbore o zaznamenaných informáciách a poznatkoch, o dokumentoch, ich tvorbe, získavaní, ochrane, sprístupňovaní atd. vedia všetko, sú najkompetentnejší a nemôžu očakávať, že niekto z iného odboru im o dokumentoch a zaznamenaných informáciách a poznatkoch povie viac.

Koncipovať teórie pre LIS mimo jadra odboru je neakceptovateľné. Určite netreba vylúčiť spoluprácu s inými odbormi a odborníkmi. Práve naopak. Ibaže v tomto vzťahu musia mať hlavné slovo ľudia z odboru LIS. Niekedy sa možno „pretlak“ iných disciplín a nedostatok sebavedomia špecialistov z odboru LIS prejavuje v tom, že sa hovorí o „informačnej vede“ a nie o „knižničnej a informačnej vede“. Toto ukrývanie „knižničnej“ zložky nášho odboru pravdepodobne súvisí so snahou vyzerať dôležitejšie a azda aj zvýšiť akceptovateľnosť odboru v kontexte iných študijných a vedných odborov a študijných programov.

Namiesto toho, aby sme pojmu „knižničná a informačná veda/štúdiá“ resp. „knižničná, informačná veda a dokumentácia“ dávali nový obsah a význam zodpovedajúci rozvoju spoločnosti a technológiám, redukujeme ho na „informačnú vedu“, v ktorej sa náš odbor stráca.

Nazdávame sa, že napríklad systémovú analýzu pre dokumentový informačný systém, knižničný systém, digitálnu knižnicu apod. musí riadiť a definovať človek s kompetenciami LIS a nie informatik, ktorý je v tomto vzťahu len podriadený partner a nie naopak. A tu má nastúpiť veda a akademický sektor odboru.

Pokiaľ ide o metódy informačnej vedy, treba asi rozlišovať metódy knižnično-informačnej vedy, ktoré umožňujú plniť jej poznávaciu funkciu, ak takú má, alebo súhrn postupov, ktoré sa v nej používajú. Knižničná a informačná veda používa v rôznej miere rovnaké všeobecno-vedecké metódy ako iné vedy (indukcia, dedukcia, analýza, syntéza a pod.). Používa tiež svoje špeciálne aplikované metódy, ako kvantitatiívna metóda, kvalitatívna metóda, deskriptívna metóda, komparatívna metóda, empirická metóda, informačná analýza, bibliometrická analýza, bibliografická analýza, informačný prieskum, dotazníkový prieskum, analýza používateľov knižničných a informačných systémov, štatistika výpožičiek, prehľad a pod.

Jadro knihovníckej profesie

Za posledných 15-20 rokov sa podstata knihovníckej práce a knihovníckeho stavu mení v tom zmysle, že sa akoby oslabuje väzba knihovníckej profesie na knižnice.

Do popredia sa dostávajú také aktivity, ako je komunitne zameraná kultúrna a osvetová práca a práca s verejnosťou, sprostredkovanie informácií a poznatkov, manažment knižníc, reklama, tvorba fondov. Tradičné odborné kompetencie knihovníkov sa rozširujú o kompetencie vedecké, sociálne, kultúrne, ekonomické a technologické. V knižniciach a tiež v iných informačných inštitúciách sú potrební jednak ľudia so širokým rozsahom kompetencií – tzv. generalisti ale aj tzv. špecialisti

Knihovnícku profesiu získavajú študenti absolvovaním odborného knihovníckeho vzdelávania. Na začiatku 20. st. išlo najmä o rôzne kurzy a školenia knihovníkov na prácu v rôznych typoch knižníc, najmä však na prácu vo verejných knižniciach. Absolvovanie vzdelávania v odbore knihovníctvo umožňuje knihovníkom pracovať v rôznych druhoch a typoch knižníc: v národných, akademických, výskumných, verejných, špeciálnych a akademických knižniciach.

Vzhľadom na globálnu sociálnu povahu predmetu činnosti a potrebu medzinárodnej odbornej kooperácie a výmeny informácií a poznatkov existuje podľa svetovej knihovníckej a informačnej organizácie (IFLA – International Federation of Library Associations) jadro knihovníckej profesie, ktoré tvoria nasledujúce tematické okruhy: základy profesie, etika a hodnoty profesie, dejiny a teórie knihovníctva a informatizácie, kultúrna história, vývoj informačných zdrojov a nosičov (dokumentológia, bibliografia, bibliológia, mediológia), organizácia (klasifikácia, indexovanie) objektov a zaznamenaných poznatkov a informácií, technologické znalosti a zručnosti, referenčné služby, knižničné služby, informačný prieskum, výskum, ďalšie vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie, administrácia a riadenie, informačný priestor, sociálne dopady informatizácie spoločnosti, informačná politika a etika, história dokumentácie a informatizácie, informačná generácia, komunikácia a využívanie informácií, analýza informačných potrieb a návrh zodpovedajúcich služieb, procesy prenosu informácií a poznatkov, manažment informačných zdrojov, získavanie, organizácia, spracovanie, vyhľadávanie, ochrana a konzervovanie informácií a ich rozličných prezentačných foriem a formátov, analýza a interpretácia informácií, aplikácia informačných a komunikačných technológií vo všetkých knižnično-informačných procesoch a službách, manažment znalostí, manažment informačných inštitúcií a pracovísk, kvantitatívne a kvalitatívne hodnotenie prínosov knižnično-informačných služieb, služby pre národné a lokálne komunity.

Vzdelávanie v odbore knižničné a informačné štúdiá (LIS)

V Európe neexistuje žiadny de iure štandard vzdelávania v LIS, hoci sú snahy o určité usmerňovanie v tejto oblasti (napr. EUCLID).

Pri formovaní nových programov v rámci vzdelávania v odbore LIS nie je možné a ani potrebné mechanicky komplexne prebrať nejaký zahraničný model vzdelávania, hoci je potrebné poznať a inšpirovať sa prístupmi iných európskych a zahraničných univerzít.

Považujeme však za užitočné akceptovať pokyny IFLA ktoré stanovujú rámec a základné ciele pre knihovnícke a informačné vzdelávacie programy: požiadavky jadra a užitočné prvky osnov, ktoré majú byť zahrnuté do vzdelávacích programov, požiadavky týkajúce sa fakulty, zamestnancov a študentov týchto programov požiadavky pre zabezpečenie a podporu týchto programov dostatkom informácií a iných zdrojov.

Uvedené pravidlá môžu tvoriť aj vecný základ pre interné kritériá hodnotenia kvality študijných programov LIS.

Úroveň kompetencií

Vzdelávanie v LIS je organizované podľa zásad Bolonskej deklarácie na troch úrovniach

Bakalárske štúdium LIS, kde prvoradým cieľom prípravy bakalárov je zamestnateľnosť v odbore. Termín odbor však nezahŕňa len tradičné inštitúcie, ako archívy, knižníce a múzeá, ale všetky inštitúcie, organizácie a systémy, v ktorých ide o spracovanie dokumentov a informačných zdrojov. 

Trvanie bakalárskeho štúdia je tri roky. Časť LIS by mala pokrývať minimálne dve oblasti  LIS a študentom by sa malo umožniť, aby si vybrali ďalšie predmety podporujúce LIS štúdiá.

Magisterské štúdium LIS. Aj pre tento stupeň je stále dôležitá zamestnateľnosť, a to najmä pre vyššie pozície, ale tento cieľ by mal byť dosiahnutý zdieľaním so štúdiom predmetov, v ktorých sa študenti pripravujú na úlohu v oblasti vzdelávania a výskumu. Trvanie magisterského štúdia je dva roky a by mal zahŕňať prípravu diplomovej práce dotovanú  25 až 50% prideleného času.

Akademická inštitúcia bez programov na bakalárskej úrovni, môže ustanoviť osobitné programy pre študentov so širokým alebo špecializovaným akademickým backgroundom.

Štúdium PhD v LIS by malo pripraviť doktorandov  pre výučbu a výskumu na vysokej úrovni, ale rozhodne  by sa malo zohľadňovať hľadisko zamestnateľnosti v odbore. Dĺžka by mala byť stanovená na tri roky. Väčšina času sa má venovať príprave dizertácie a vzdelávacie aktivity by to mali podporovať.

Plávajúca identita a fragmentácia odboru LIS

Odbor knižničných a informačných štúdií a knižnično-informačnej vedy má, takpovediac, flexibilnú, plávajúcu identitu. Hranice, ako aj vedecké a vzdelávacie rámce nie sú také ostré a výrazné, ako ich poznáme v lekárskych, prírodných a technických vedách, odboroch a študijných programoch.

Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS v Európe má, na jednej strane, svoje historické príčiny a súvisí s rozdielnym vývojom kultúr, vedy, vzdelania, hospodárstva  jednotlivých európskych krajín a národných štátov. Na druhej strane, napriek rozdielom, existujú vo vzdelávaní LIS črty podobnosti, predsa však v jednotlivých európskych krajinách prevládajú odlišné  smery vzdelávania, čo súvisí s veľkosťou krajín a možnosťami zamestnania určitých počtov absolventov.

Väčšie krajiny, ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, Veľká Británia a Francúzsko, USA ai. majú vzdelávanie v odbore LIS diverzifikované, pokiaľ ide o potrebné programy, špecializácie a disciplíny LIS, ktoré musia študenti absolvovať, aby sa uplatnili čo najlepšie na trhu práce. Menšie krajiny, medzi ktoré patrí aj Slovensko, majú spravidla len jeden-dva akreditované programy, ktoré musia byť jednak univerzálne,  ale aj dostatočne špecializované, aby dokázali na potrebnej úrovni reagovať na meniace sa potreby spoločnosti a zamestnateľnosť absolventov. Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS

Fragmentácia vzdelávania v odbore LIS je v danom prípade historicky, spoločensky, civilizačne a profesionálne prirodzená a akceptovateľná ako alternatíva umelej unifikácie a globalizácie a nie je dôvodom na znepokojenie.  Dá sa však očakávať, že spoločenské a hospodárske zmeny v Európe si vynútia väčšiu pozornosť, pokiaľ ide o zbližovanie a štandardizáciu vzdelávania v odbore LIS, pretože princípy komunikácie zaznamenaných vedeckých, technických, obchodných a iných informácií a poznatkov sú rovnaké. Napokon, bez istej úrovne štandardnosti vzdelávania v tomto odbore LIS by nebol možný voľný pohyb osôb a zamestnateľnosť  absolventov v európskych krajinách navzájom. 

Potreba vedy a výskumu v LIS

Vo vede, teda aj v LIS, podobne ako v iných oblastiach je nevyhnutná kontinuita poznania. Za inovácie je potom vhodné označovať prístupy, ktoré vychádzajú z dôkladného poznania odboru a danej vedy a praxe vôbec, a to nie len v rámci jednej krajiny. Veda a vedecké poznanie totiž nemajú hranice ani národné farby, a tak je potrebné pristupovať aj k inováciám. Takže je dôležité uvedomiť si, a v praxi kriticky rozlišovať či je niečo nové a inovatívne len pre autora alebo či ide skutočne o novosť a inováciu z hľadiska vedy ako takej v nadnárodnom zmysle. V danom prípade knižničnej a informačnej vedy. Nadobúdame presvedčenie, že naša akademická knižničná a informačná veda zaostáva za knižničnou a informačnou praxou a za technologickou úrovňou dosahovanou v praxi. Praktické uplatňovanie digitálnych technológií v informačných systémoch a službách informačných inštitúcií (digital humanities) predbieha akademickú knižničnú a informačnú vedu a posúva vedu samotnú do pozície dodatočného, následného glosátora, komentátora a interpréta vecí a javov, ktoré už v praxi fungujú.    

Knižnica ako súčasť verejných informačných služieb

Z hľadiska informatizácie spoločnosti patria k. s. do oblasti (verejných) informačných služieb. — Ak sa pojem knižničný systém vzťahuje na systém knižnice, týka sa spravidla viac jej vnútornej organizačnej a funkčnej štruktúry (knižničné fondy, knižničné katalógy, knižničné služby, organizácia a riadenie knižnice, bibliografická činnosť) ako jej spoločenských funkcií (kultúrna, osvetová a informačná funkcia).

V procese poznávania a modelovania knižnice ako objektu možno jednotlivé prvky štruktúry knižnice interpretovať pri zvolení príslušnej rozlišovacej úrovne ako relatívne samostatné subjekty al. subsystémy. 

Potom možno hovoriť o systéme knižničných fondov, systéme knižničných katalógov, systéme knižničných služieb, systéme riadenia knižnice, bibliografickom systéme ap.

Ak sa pojem knižničný systém týka systému knižníc, rozumie sa ním určitá množina knižníc, kt. má spoločné hlavné úlohy a princípy činnosti a kt. fungujú ako jeden viacstupňový celok v rámci krajiny, regiónu al. oblasti ľudskej činnosti. V tomto význame je pojem knižničný systém v knihovníctve najrozšírenejší. 

V našej knihovníckej literatúre bol zaužívaný na pomenovanie množiny knižníc na národnej úrovni pojem knižničná sústava.  Rozumel sa ním súhrn knižničných objektov ako častí (zložiek), kt. sú v určitých vzájomných vzťahoch.

V odbornom kontexte je pojem knižničná sústava prekonaný a nepresný a vhodné je nahradiť ho pojmom knižničný systém. Používanie pojmu "sústava" je intuitívne pomenovanie istého, len veľmi rámcovo určeného súboru objektov, neopiera sa o žiadnu teóriu a je preložiteľný do iných jazykov vlastne len ako systém.

Právne predpisy upravujúce riadenie a pôsobnosť  knižníc

Knižnice sa až do začiatku 20.  stor.  vyvíjali pomerne autonómne, živelne a podľa konkrétnych podmienok.  Prvky premysleného systému riadenia knižníc sa objavujú najprv v Čechách.  Tieto snahy vyjadroval knižničný zákon z r.  1919, ktorý platil s oneskorením aj na Slovensku.  Začali sa formovať špecifické skupiny knižníc (obecné, mestské, spolkové, roľníckych besied, Sokola, Matice slovenskej, RTJ, kočovné, nemocničné väzenské a i. ).  Vykonávacími predpismi (z 30.  jan. 1925) ku knižničnému zákonu z r.  1919 boli stanovené spoločenské ciele systému (šírenie osvety, poznania).  Začal sa tvoriť knižničný systém a od roku 1959 Jednotná sústava knižníc.

Verejné knižnice sa mali zriadiť po roku 1919 vo všetkých obciach štátu.  Bol teda určený rozsah a pôsobnosť systému.  Začala sa organizovaná regulácia doplňovania knižničných fondov (Seznam knih, vhodných do veřejné knihovny obecní; Příručka pro správu knihoven venkovských; Výpravňa kníh v Matici slovenskej; Komisia pre výber čítania do slovenských knižníc,). — Jednota či kompaktnosť systému sa začala zabezpečovať odbornou metodickou činnosťou, ktorej cieľom bola unifikácia knižničných procesov so zreteľom na mnoho knižníc rovnakého typu.  Knižnice boli povinné viesť miestny zoznam, prírastkový zoznam, menný zoznam, pokladničnú knihu, výpožičný poriadok tak, aby bolo možné vyhotovovať štatistické prehľady.  - Vznikli knižničné rady, knižničné odbory, knižniční referenti a bol zorganizovaný štátny dozor nad knižnicami.  Uvedené iniciatívy a vlastnosti knižníc po r.  1919 a najmä po r.  1925 nás oprávňujú hovoriť o vzniku knižníc organizovaných do knižničného systému na národnej úrovni, i keď v tom čase neboli k dispozícii systémové teórie, ktoré by dovoľovali exaktné modelovanie daného sociálneho objektu a javu.

Uvedomelejšie a profesionálne prepracovanejšie systémové snahy o formovanie systému knižníc pozorujeme koncom 50. rokov.  Vtedy sa objavuje pojem Jednotná sústava knižníc vyjadrujúca snahu o dovŕšenie formovania súboru inštitúcií do relatívne uzavretého celku s vnútorným funkčným usporiadaním.

Právnou normou o jednotnej sústave knižníc je Knižničný zákon č.  53 z r.  1959, kt. kodifikoval systém knižníc na štátnej resp.  národnej úrovni.  JSK sa považuje aj za systém systémov. - Na dnešnom území Čiech a Slovenska vznikli a pôsobili už v novoveku cirkevné (farské, kapitulské, kláštorné, biskupské), šľachtické, školské, osobné a spolkové knižnice.

Aktuálna legislatíva

Zákon č. 257/2001 Sb. Knihovní zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2001-257

Zákon č. 20/1987 Sb. Zákon o státní památkové péči
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1987-20
Zákon č. 37/1995 Sb. Zákon o neperodických publikacích
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1995-37/zneni-20170701#p1
Zákon č. 46/2000 Sb. Tiskový zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-46
Zákon č. 121/2000 Sb. Autorský zákon
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2000-121
Zákon č. 262/2006 Sb. Zákoník práce
https://www.zakonyprolidi.cz/cs/2006-262
Ministerstvo kultury ČR
https://www.mkcr.cz/

Odporúčaná literatura k Propedeutike knihovníctva

CEJPEK, Jiří. 1992 Knihovnická a informační studia: Úvod do oboru "knihovnictví a informační věda" a jeho perspektivy. 1. vyd. Opava: Filozofická fakulta Slezské univ., 1992. 75 s.

CEJPEK, Jiří – ČINČERA, Jan – HLAVÁČEK, Ivan – KNEIDL, Pravoslav. 2002. Dějiny knihoven a knihovnictví. Praha : Univerzita  Karlova v Praze; Nakladatelství Karolinum, 2002. – 248 s. – ISBN 80-246-0323-3

DROBÍKOVÁ, BARBORA - ŘÍMANOVÁ, RADKA - SOUČEK, JIŘÍ – SOUČEK, MARTIN. 2018. Teoretická východiska informační vědy : Využití konceptuálního modelování v informační vědě. Praha : Univerzita Karlova, 2018. 136 s.

FOBEROVÁ, Libuše. 2016. Kniha ve 21. století : Redefinovaní role knihoven ve 21. století. – Brno : Moravská zemská knihovna, 2016. – ISBN 978-80-7051-220-3

KATUŠČÁK, DUŠAN, MATTHAEIDESOVÁ, MARTA A NOVÁKOVÁ, MARTa a kol.  1998. Informačná výchova: terminologický a výkladový slovník: odbor knižničná a informačná veda. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1998. 375 s. Edícia terminologických a výkladových slovníkov, Zv. 6. ISBN 80-08-02818-1

KUBÍČEK, Jaromír. 2019. Dějiny veřejných lidových knihoven v českých zemích. Brno : Moravská zemská knihovna, 2019. – 328 s. – ISBN 978-80-7051-250-0

NÁRODNÍ KNIHOVNA PRAHA. KNIHOVNICKÝ INSTITUT. [Zdroje. Databáze] Knihovna knihovnické literatury — IPK - informace pro knihovny (nkp.cz)

STEINEROVÁ, JELA - ONDRIŠOVÁ, MIRIAM A KOL. 2020. Informačná veda : Výkladový slovník. - Bratislava : Univerzita Komenského, 2020. 278 s. ISBN 978-80-223-4866-9)

ZÁKON Č. 257/2001 SB.Zákon o knihovnách a podmínkách provozování veřejných knihovnických a informačních služeb (knihovní zákon). Dostupné: 257/2001 Sb. Knihovní zákon (zakonyprolidi.cz)

2) Dokumentologie

Úvod do dokumentológie. Dokumentológia, dokument, zdroj

Dokumentológia je komplexná veda o dokumentoch a informačných zdrojoch, o ich vzniku, vývoji, obsahu, nosičoch obsahu, forme, štruktúre a ich mieste v dokumentových informačných systémoch. 

V odbore knižničná a informačná veda existuje celý rad viac alebo menej ustálených pojmov a termínov, ktoré sa týkajú podstatného predmetu odboru. Dominantným pojmom knižničnej a informačnej vedy je pojem dokument ako ten predmet knižničnej a informačnej vedy, ktorý je pre túto vedu fundamentálny.

Knižničná a informačná veda sa zaoberá dokumentom ako entitou, ktorá predstavuje zaznamenanú  informáciu a ktorá zásadne funguje v sociálnej komunikácii.  Dokument ako predmet tejto vedy je entita, ktorá je pre knižničnú a informačnú vedu špecifický, jedinečný a umožňuje odlíšenie tohto odboru od iných vedných odborov.

Za zakladateľa modernej dokumentácie a otca informačnej vedy sa považuje belgický vizionár, vynálezca, právnik a mierový aktivista Paul Otlet.

Unikátny projekt dokumentácie[1]

„Mundaneum, neboli také papírový Google, byl místem shromažďujícím co nejvíce lidského vědění, založen v roce 1910 [2]. Vybraté state jeho prác sú významným vkladom do základov organizácie poznania (Rayward , 1990)[3]. Otletov pozitivistický prístup k dokumentácii znamenal vo svojej dobe pokrok a pretrváva stále v mnohých metodologických mikrosystémoch bádateľov.  

Dokumentológia je približne od polovice dvadsiateho storočia aj disciplínou v rámci študijných programov v odbore knižničná a informačná veda a dokumentačných štúdií.

Tradíciu dokumentačných štúdií v otletovskom ponímaní (Documentation Studies (“Dokvit”) v nórskej University of Tromso popisuje Michael Buckland (2007)[4], ktorý poukazuje na vznik dokumentológie ako disciplíny a oblasť vzdelávania. Téme dokumentológie sa venuje aj v ďalších svojich prácach (1986), (1996) [5], [6]Buckland zdôrazňuje novátorský vklad francúzskej vedkyne Suzanne Briet, ktorá ako prvá pripravila prvý program dokumentačných štúdií (Documentation Studies) a ktorá bola zakladateľkou týchto štúdií na Conservatoire National des Arts et Métiers in Paris[7]. Prvé vydanie jej knihy s názvom Čo je dokumentácia (Qu´est-ce que la documentation?) vyšlo v roku 1951 (2006).[8]

Systematicky pracujú s pojmom dokumentológia ruskí a ukrajinskí vedci G. N. Shvetsova-Vodka (2008)[9], Yu. V. Nesterovich (2013)[10],  Yu. A. Chyapite (2010)[11], E. A. Pleshkevich, G. A. Dvoenosova (2011)[12].

Spomedzi spomenutých autorov sa osobitne komplexnejšie pojmu dokument venuje najmä G.N. Shvetsova-Vodka (2007)[13]. Autorka považuje dokument za súčasť procesu sociálnej komunikácie, a preto sa venuje tejto základnej funkcii a miestu dokumentu v tejto komunikácii. Rozširuje tradičné definície a rozsah tohto pojmu, najmä pokiaľ ide o nosiče obsahu  a  funkcie dokumentov v dokumentových komunikačných systémoch.

Viacjazyčný tezaurus Európskej únie - tezaurus Eurovoc uvádza pojem dokumentológia ako náuku o informáciách a synonymum pojmu informačná veda.[14]

Pojem dokumentológia sa však nie vždy považuje za identický s pojmom informačná veda. V praxi má dokumentológia aj povahu teoretickej disciplíny informačnej vedy aj oblasť praktickej činnosti. Dokumentológia ako živý a dynamický pojem má svoje obsahové špecifiká. Obsah a rozsah pojmu je variabilný a rôzne skupiny bádateľov ho napĺňajú rôznym obsahom.

Popri pretrvávajúcej otletovskej metodologickej tradícii sa rozvíja dokumentológia niekoľkými ďalšími smermi so špecifickým obsahom, pričom tieto smery majú svojich reprezentantov, svoju vedeckú komunitu a dokonca inštitucionalizované zázemie.

Príkladom špecifického ponímania a vedeckého prístupu k dokumentácii je nemecký Ústav pre dokumentológiu a vedecké publikovanie. (Das Institut für Dokumentologie und Editorik e.V. (IDE)[15]. Inštitút bol založený v roku 2006 a zameriava sa intenzívne na témy humanitných aspektov digitalizácie (Digital Humanities), pričom dominantným predmetom záujmu sú otázky digitalizácie a prezentácie historického písomného dedičstva a literatúry a otázky využívania informačných a komunikačných technológií vo vedeckom publikovaní[16].

Pojem dokumentológia sa používa špecificky aj na označenie disciplíny ako disciplína kriminalistiky. Dokumentológia sa považuje za disciplínu, ktorá v rámci kriminalistiky určuje pomocou vedeckých metód a metodických postupov pravosť alebo autorstvo dokumentov na súdne účely. Dokumentológia priamo súvisí so zákonmi a používa sa ako prostriedok dokazovania  v súdnom konaní v trestnom, občianskom, obchodnom, pracovnom konaní a v akejkoľvek inej oblasti práva.  Ide napríklad o zisťovanie pravosti podpisov, zisťovanie falšovania súkromných i verejných dokumentov, výskum písacích látok, atramentu a pod.[17]

Dokument

Klasický výklad pojmu dokument podáva popredná predstaviteľka knižničnej a informačnej vedy Marta Nováková (1998):

„Dokument je informačný prameň tvorený nosičom informácií v podobe hmotného predmetu a množinou dát alebo informácií, ktoré sú na ňom (v ňom) fixované a formálne i obsahovo usporiadané.  Slovo dokument pochádza z latinčiny. Používa sa jednak ako bežný výraz hovorovej reči a jednak ako odborný termín viacerých vedných disciplín. Táto skutočnosť spôsobuje veľmi široký a nejednotný výklad pojmu: v najužšom zmysle môžeme dokument chápať len ako písomné svedectvo potvrdzujúce určitý právny stav (úradný doklad); v širšom zmysle d. chápeme ako ľubovoľný, materiálne fixovaný (zaznamenaný) myšlienkový obsah; v najširšom zmysle hovoríme o dokumente ako o ľubovoľnom predmete, ktorého cieľom je potvrdiť, doložiť alebo zdôvodniť určitý fakt. 

V oblasti knižnično-informačnej činnosti sa slovo dokument začalo používať v prvej tretine 20. storočia, keď kniha už dávno prestala byť jediným a najdôležitejším hmotným informačným prameňom a keď sa hľadal vhodný výraz na súhrnné pomenovanie všetkých foriem zaznamenaných informácií vrátane nepublikovaných písomností, obrazových materiálov i zvukových záznamov najrozličnejšieho druhu. O zavedenie tohto pomenovania sa pričinila dokumentácia, menovite Paul Otlet. 

V súčasnosti v oblasti knižnično-informačnej činnosti termínom dokument označujeme všetky informačné pramene (bez ohľadu na ich fyzickú formu, obsah i spôsob jeho prezentácie), ktoré sú hmotnými jednotkami, vznikajú nejakým (ľubovoľným) zaznamenaním informácií, vznikajú preto, aby sa informácie uchovali v čase a/alebo preniesli v priestore. 

V komunikačných procesoch dokument plní funkciu tzv. informačnej konzervy. Jeho zásluhou vzniká osobitný typ sprostredkovaného komunikačného spojenia, pri ktorom komunikátor i príjemca môžu byť od seba vzdialení v priestore i čase.

Informačné konzervy sa oddeľujú od pôvodcu (komunikátora) a získavajú samostatnú existenciu, čo má množstvo závažných dôsledkov. Z nich rozhodujúci význam má najmä skutočnosť, že sa takto docieľuje väčšia komunikatívnosť. Dokument, napr. rozmnožený, môže využívať veľký počet príjemcov, môže sa odovzdávať ďalším príjemcom, a tak vytvárať dlhé komunikačné cesty. Dokument takto rozširujú akčný rádius komunikačných spojení a menia ich na podujatia celospoločenského významu. Vo všeobecnosti pre ľubovoľné komunikačné akty a procesy realizované prostredníctvom dokument u sa používa výraz dokumentová komunikácia.  

Dokumenty vznikajú z rozličných pohnútok a s rozličnými cieľmi, komunikujú informácie najrozličnejšieho charakteru, tematiky i zamerania, využívajú sa rozličným spôsobom v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti. Diferencovanosť ich pôvodu, príčin vzniku, funkcií a využitia spôsobuje, že dnes pracujeme s d. najrozličnejších vlastností.

Pri všetkej rozmanitosti dokumentových vlastností jestvujú však určité kombinácie týchto vlastností, ktoré majú relatívne ustálený charakter a ktoré sa vždy znovu a znovu opakujú v celej skupine konkrétnych dokumentov.

Relatívne ustálené kombinácie dokumentových vlastností jestvujú vo vedomí komunikujúcej spoločnosti ako určité zovšeobecnené modely formálne i obsahovo uzavretých dokumentových celkov. Sú dostatočne zreteľne vymedzené a spoločnosť ich vie aj označiť osobitnými pomenovaniami, napr. monografia, technická norma, kartografický atlas, odborný film atď. Na označenie abstraktných celkov ustálených kombinácií vlastností, kt. zodpovedajú celé skupiny dokumentov s rovnakými al. podobnými charakteristikami, sa používa výraz typ dokumentu. Definujeme ho ako zreteľne vymedzený, vývojom ustálený a funkčne determinovaný celok obsahových i formálnych charakteristík, ktorý je optimálny pre určité komunikačné situácie a ktorý sa preto opakovane realizuje v istom stupni približnosti v množine dokumentov.

Typ dokumentu nie je len kategória formy. Ide o celostnú organizáciu príznakov, ktoré charakterizujú dokumentové informácie, ich výrazovú prezentáciu a ich materiálno-konštrukčné spredmetnenie.  

Typy dokumentov sú predmetom typologických skúmaní. Typológia dokumentov sa zaoberá jednak stanovením, štúdiom a modelovaním typov dokumentov a jednak ich zoskupovaním na základe poznaných charakteristík a vzťahov.

Pri typologickom členení dokumentov sa používajú mnohé hľadiská. 

Podľa spôsobu zaznamenania obsiahnutých informácií členíme dokumenty na písomné, obrazové, zvukové, audiovizuálne a strojom čitateľné. 

Podľa stupňa pôvodnosti zaznamenaného obsahu rozoznávame dokumenty: pôvodné, sumarizačné a odvodené.

Podľa stupňa zverejnenosti členíme dokumenty na zverejnené a nezverejnené. 

Podľa stupňa informačnej redukcie obsahu (informačného spracovania) rozoznávame v knižnično-informačnej praxi dokumenty primárne, sekundárne a terciárne. 

V bežnom hovorovom styku i v knižnično-informačnej praxi sa v súčasnosti často rozlišuje medzi tzv. dokumentmi tradičnými (konvenčnými) a netradičnými, nekonvenčnými, modernými. Takéto členenie dokumentovej sféry nie je presné a terminologicky korektné. V podstate ide o rozlišovanie medzi informáciami zaznamenanými na papierových a nepapierových nosičoch, medzi záznamami priamo čitateľnými a záznamami, ktorých percepcia si vyžaduje ich premietnutie, zobrazenie na displeji ap.

Uplatňovanie takéhoto rozlišovania však odzrkadľuje rastúci počet a význam nepapierových nosičov v dokumentovej komunikácii a signalizuje začiatok postupného presúvania svetového poznatkového fondu z papiera na iné, predovšetkým elektronické nosiče.

Všetky uvedené typologické členenia d. majú len relatívny charakter. Nevystihujú rozmanitosť, zložitosť a dynamickosť súčasného sveta dokumentov. Hranice medzi jednotlivými skupinami nie sú ostré ani nepriechodné. Pribúdajú dokumenty kombinovaného a hybridného charakteru“ (Nováková, 1998).[18]

Druhy dokumentov

Základné rozdelenie dokumentov alebo zdrojov do tried vychádza z ich prevažujúcich formálnych atribútov.

Triedy dokumentov sú: TEXT, ZVUK, OBRAZ, AUDI-VIDEO. 

Praktickú všeobecne klasifikáciu dokumentov akceptovanú v knižniciach a pofesionálnych informačných inštitúciách zaviedol de facto knihovnícky štandard MARC 21 (2004)[19]

Knihy (BK) –tlače, rukopisy a mikroformy textových materiálov monografickej povahy.

Seriály (SE) - tlače, rukopisy a mikroformy textových materiálov vydávaných v častiach s periodickou schémou vydávania (napr. periodiká, noviny, ročenky).

Počítačové súbory (CF) –počítačový softvér, číselné údaje, počítačovo orientované multimédiá, on-line systémy a služby. Ďalšie triedy elektronických zdrojov sa kódujú podľa najvýraznejšieho aspektu. Tieto materiály môžu byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Mapy (MP) –všetky typy tlačí, rukopisov a mikroforiem kartografických materiálov vrátane atlasov, listových máp a glóbusov. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Hudobniny (MU) - tlače, rukopisy a mikroformy hudobnín ako aj pre hudobné zvukové nahrávky a nehudobné zvukové nahrávky. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Vizuálne materiály (VM) –premietateľné médiá, nepremietateľné médiá, dvojrozmerná grafiku, trojrozmerné artefakty alebo prirodzene sa vyskytujúce predmety a skladačky. Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.

Zmiešané materiály (MX) – primárne sú to archívne a rukopisné zbierky (archival and manuscript collections) materiály zmiešanej formy (mixture of forms of material). Materiál môže byť monografickej alebo seriálovej povahy.(Do roku 1994 sa táto skupina volala Archívne a rukopisné materiály (AM), eng. Archival and manuscript material (AM).

Zdroj

V posledných desaťročiach možno pozorovať tendencie odklonu od pojmu dokument a preferovanie pojmu zdroj. Táto zámena pojmov je akceptovateľná a oba pojmy je možné považovať za synonymá. Výhrady by mohli spočívať v čisto lingvistickej rovine posudzovania pojmu dokument a pojmu zdroj. Kým na označenie vedy či náuky o dokumente by sme mohli použiť jednoslovný tvar dokumentológia, pri pojme zdroj sa v slovenčine dostávame do jazykových ťažkostí, pretože náuku o zdrojoch by sme mali analogicky označiť neobratným pojmom zdrojológia. Podobným adeptom na synonymum pojmu dokument je v slovenčine aj pojem prameň  napríklad v slovnom spojení informačný prameň.

Pojem dokument má v kontexte knižničnej a informačnej vedy širší význam ako pojem zdroj. Neexistuje metodologicky významnejší dôvod, pre ktorý by bolo nevyhnutné  vzdávať sa v odbore knižničná a informačná veda pojmu dokument.

V knižničnej a informačnej vede je každý zdroj dokumentom avšak nie každý dokument musí byť nevyhnutne aj zdrojom. Zdroj je pragmatická vlastnosť dokumentu. Dokument je vo väčšej alebo menšej miere zdrojom informácií alebo poznatkov. Avšak táto miera sa prejavuje v zásade len v subjekt objektovej relácii v uskutočnenej sociálnej komunikácii.

Triede elektronických informačných zdrojov sa u nás najkomplexnejšie venoval Jaroslav Šušol (2001).[20] 

Zdroj je pragmatická entita nesúca užitočný obsah má svoje miesto v konkrétnych metodologických koncepciách a nástrojoch informačnej činnosti. V dokumentačnej a knižničnej praxi sa pojem zdroj oprávnene ustálil najmä v súvislosti s presadzovaním nových katalogizačných pravidiel RDA (Resource Description and Access, Popis zdrojov a prístup). Ide o štandard pre katalogizáciu, ktorý sa intenzívne presadzuje v odbore od roku 2010. Je určený pre informačné inštitúcie, najmä pre knižnice, archívy, múzeá a pod. Koncepcia RDA si vyžiadala aj inováciu definovania zdrojov, ktoré sa spracúvajú v informačných inštitúciách. Postupne sa do praxe zavádza štandardná kategorizácia zdrojov, pričom sú definované kategórie osobitne pre obsah a osobitne pre nosiče (Kiorgaard, 2006)[21].

Kategorizácia zdrojov

Kategorizácia zdrojov je založená na dvoch sadách atribúdov.

Prvá je a) sada atribútov pre obsah (Tabuľka 1) a druhá je b) sada atribútov pre nosiče (Tabuľka 2). Hviezdičky označujú atribúty s otvorenými hodnotami, tzv. open value set. Bez hviezdičiek sú primárne hodnoty pre atribúty obsahu zdroja na najvyššej úrovni.

Tabuľka  SEQ Tabuľka \* ARABIC 1 RDA sada atribútov pre nosiče

3) Bibliografická komunikace

Rámcový funkčný model informačného systému – Bibliografia ako profesionálne jadro odboru

Bibliografia patrí medzi najstaršie humanitné disciplíny. Sprevádza duchovno civilizačný rozvoj spoločnosti už druhé tisícročie. Vyvíja sa viac evolučne ako revolučne. Prečo sme teda použili v názve práce spojenie moderná bibliografia? Veď v každej dobe sa bibliografia prispôsobovala vonkajším podmienkam, premenám vo vedeckej a odbornej komunikácii,  vede, literatúre a knižnej kultúre. Rovnako na svojej ceste využívala aj vlastné poznatky a skúsenosti. Atribút modernosti je v danom kontexte relatívny.

Bibliografia je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických informácií o dokumentoch. Inými slovami, bibliografia je veda o bibliografickej komunikácii. Od začiatku 20. storočia sa bibliografia vyvíjala spolu s dokumentáciou, preto považujeme pojmy bibliografia a dokumentácia za príbuzné do takej miery, že môže ísť o synonymá.

V medzinárodnej norme ISO sa bibliografia definuje s dôrazom na jej praktickú stránku ako (1) technika identifikácie a popisu dokumentov a triedenie získaných popisov (ISO 5127/1:1983)[1].  V anglickom výklade sa termín bibliografia definuje ako (2) štúdium techník produkcie a šírenia kníh a je vlastne synonymom termínu bibliológia (veda o knihe) ISO 5127/1:1983)[2]. V ďalšej norme je definovaná bibliografia ako (3) sekundárny dokument, ktorý predstavuje súpis špecificky usporiadaných záznamov a obsahuje údaje popisujúce dokument a umožňujúce jeho identifikáciu  (ISO 5127/2:1983)[3].

Bibliografia v tomto zmysle existuje buď ako autonómny dokument (bibliografický súpis), prípadne ako príloha alebo časť dokumentu (skrytá bibliografia). Analogicky podľa zloženého slova bibliografia je možné použiť príponu grafia na vytvorenie ďalších zložených termínov, ktoré označujú iné špecifické zbierky dokumentov: filmy - filmografia, disky (platne) - diskografia a pod.

Pojem bibliografia

Samotné slovo bibliografia je gréckeho pôvodu. Je zložené z dvoch gréckych slov biblion = kniha a graphein = písať. Pôvodne sa slovo bibliografia vzťahovalo na pisárske práce a prepisovanie kníh. Za bibliografov sa považovali v antickom Grécku tí, ktorí sa zaoberali ručným opisovaním kníh. Slovo bibliografia má pomerne široký rozsah a niekoľko významov. Etymologicky sa však viaže na slovo kniha a na určité činnosti spojené s knihou. Po zániku Rímskej ríše a s nástupom latinskej stredovekej kultúry bibliografia ako slovo gréckej proveniencie ustúpilo. V období humanizmu sa pôvodné používanie slova bibliografia v zmysle písať knihu, opisovať knihu postupne zmenilo na popisovať knihu a nadobúdalo význam vzťahujúci sa na zoznam (súpis) kníh. Ako prvý použil pomenovanie bibliografia vo význame súpis kníh v roku 1633 vo Francúzsku Gabriel Naudé, tajomník a knihovník kardinála Mazarina v názve diela Bibliografia politica. Od tých čias sa súpisy kníh pomenúvajú aj rozličnými  inými názvami: katalóg (catalogus), knižnica (bibliotheca), zoznam (repertorium), inventár (inventarium), register (index) (Malclès, 1985). [4]

Moderná bibliografia

Za modernú bibliografiu považujeme bibliografiu, ktorá sa začala formovať v novoveku a hlavne v období národného obrodenia a v etape rozvoja industriálnej spoločnosti, najmä v 19. a 20. storočí, pričom termín bibliografia sa u nás začal používať na rozhraní týchto storočí.

Postmoderná bibliografia

Postmoderná bibliografia sa viaže na masívne uplatňovanie informačných a komunikačných technológií a počítačových sietí, najmä internetu najmä koncom 20. storočia. Postmoderná bibliografia existuje rovnocenne s podobnými prejavmi postmodernizmu vo filozofii, architektúre, umení, literatúre a v iných oblastiach.

Knihovníctvo a digitálna bibliografia

Digitálna bibliografia je novou etapou vo vývoji bibliografie a komunikácii poznatkov v globálnom v meradle a jej vznik sa spája s revolučne novými technologickými možnosťami a používaním čipu (integrovaných obvodov v 70. rokoch) v oblasti vzniku, uchovávania a sprístupňovania digitálnych dokumentov a digitálneho obsahu, najmä s možnosťami masovej robotizovanej digitalizácie rozsiahlych knižničných a archívnych zbierok, čo napríklad umožňuje digitalizáciu, archivovanie a sprístupnenie celého národného písomného dedičstva relatívne krátkom čase.

Digitálna bibliografia predstavuje pre knihovníctvo, bibliografiu a komunikáciu poznatkov novú výzvu. Úlohy bibliografie sa v digitálnom veku menia. Tradičný modernistický model bibliografie a bibliografického systému prechádza do novej vývojovej fázy. Zmeny v oblasti informačných dokumentových zdrojov spolu s masívnym rozvojom informačných technológií zásadne odrážajú v povahe bibliografickej práce a v celom knihovníctve. Nastupuje digitalizácia, digitálne knihovníctvo a v ňom digitálna bibliografia.

V digitálnej bibliografii na kvalitatívne novej úrovni dominuje opäť, ako pred tisíckami rokov, práca s celým dokumentom, s digitálnym obsahom a s dôrazom na klasifikáciu, indexovanie a deskriptívne bibliografické metadáta. S nástupom masovej digitalizácie sa bibliografia po stáročiach veľkým historickým oblúkom vracia k práci s primárnym dokumentom. Substitučná funkcia bibliografie, ktorú niekoľko storočí reprezentoval záznam o dokumente sa stráca. V digitálnej bibliografii dominuje holistický princíp vo vzťahu k dokumentu a kvalitatívne nový systém práce s informáciami a poznatkami. Záznam už nezastupuje celý dokument, ako sme na to zvyknutí v katalógoch, bibliografiách a iných bibliografických textoch. Deskriptívne bibliografické metadáta sú súčasťou digitálneho dokumentu, ktorý vstupuje do komunikácie poznatkov ako celok.

Rewriting, description, digitisation

Historickú vývojovú líniu vidíme takto: prepisovanie (rewriting) – popis (description), digitalizácia (digitisation). Predpokladáme, že digitalizácia je globálny trend, ktorý v sociálnej informatike, knihovníctve, bibliografii a sprístupňovaní poznatkov bude dominovať aj v nasledujúcich desaťročiach nového tisícročia.

Bibliografia sa teda vracia po dvoch tisícročiach ku svojej archetypálnej podstate. Prešla od 

starovekého a stredovekého prepisovania dokumentov (rewriting) do 16. storočia, cez novoveké popisovanie kníh  (description), ktoré teraz doznieva, po digitalizáciu (digitisation) od začiatku 21. storočia. To, čo bolo v minulosti v bibliografii dominantné a známe ako prepisovanie dokumentov, to je v súčasnosti pre bibliografiu digitalizácia ako kvalitatívne nová fáza vývoja jej formy a spoločenského dosahu.

V digitálnom veku sa zásadne mení povaha bibliografie a bibliografickej práce. Rastú požiadavky na odbornú kompetenciu bibliografov. Vznikla potreba nanovo riešiť zložité teoretické, koncepčné, organizačné, metodologické a metodické otázky bibliografie, najmä v oblasti národných bibliografických služieb, povinného výtlačku (zákonného deponátu), zvládnutia toku elektronických dokumentov, tvorby deskriptívnych metadát, klasifikácie a indexovania digitálneho obsahu, dlhodobej archivácie digitálneho obsahu, vyhľadávacích a navigačných bibliografických a informačných nástrojov, podpory využívania poznatkov prostredníctvom sprístupňovania digitálneho obsahu. 

Digitalizácia ako nová etapa bibliografie a inovácia v knihovníctve

Digitalizácia je nová, revolučná metóda efektívneho a širokého demokratického sprístupnenia poznatkov a informácií občanom.  Digitalizácia znamená kvalitatívnu revolúciu v sociálnej informatike ako aj vo vedeckej a odbornej komunikácii informácií a poznatkov pričom zasahuje  do samotnej podstaty bibliografie, knižničnej a informačnej vedy a praxe. Cieľom digitalizácie sa stáva uchovávanie, sprístupňovanie a najmä využívanie digitálneho obsahu v oblasti ekonomiky, vedy, inovácií, vzdelania a kultúry.

V našom prístupe nejde v žiadnom prípade o odmietanie bibliografie, ktorá existovala doteraz. Ak hovoríme o bibliografii modernej, máme na mysli významné a zásadné zmeny, ktoré sa uskutočňujú v dokumentácii, knihovníctve a v samotnej bibliografii, ako aj mimo nej, pričom bibliografia z týchto zmien a podnetov vyvodzuje pre seba vlastné závery, ktorých realizácia jej dáva znaky modernosti.

Moderná bibliografia sa na sformovala v druhej polovici dvadsiateho storočia. Prínosom knihovníkov a bibliografov je komplexný a systémový prístup ku knihovníctvu a bibliografii.

Dosiahla sa solídna úroveň praktickej tvorby bibliografií na národnej úrovni v Čechách a na Slovensku. V knižničnej a informačnej vede sa začal riešiť širší odborný a sociálny kontext úsilia o modernejšie knihovníctvo a bibliografiu.

Bibliografia vo vzdelávaní v LIS

Bibliografia sa stala predmetom stredoškolskej výuky a študijným predmetom bakalárskeho, magisterského a doktorandského vysokoškolského štúdia. Po viacročnom úsilí vznikol u nás študijný odbor knižničná a informačná veda. Ďalej, knihovníctvo sa najmä po roku 1989 komplexne transformuje. Bibliografický systém bol inštitucionálne napojený na štruktúru knižničného systému. Zdá sa nám preto vhodné načrtnúť problém postavenia bibliografie v novom národnom knižničnom systéme, o konštituovanie ktorého sa usilujeme. Dávnejšie nás znepokojuje, že oblasti knižničnej a informačnej vedy, ako prevažne humanitné disciplíny akoby stáli bokom od hlavného prúdu vedeckého, filozofického a kultúrneho myslenia. Prekonanie tohto stavu si vyžaduje prejsť k úvahám o vzťahu knihovníctva, bibliografie a postmodernizmu.

Naša pôvodná koncepcia bibliografie, ktorú rozvíjame už viac rokov, je postavená na téze, že bibliografia ako jadro knihovníckej práce je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických informácií o dokumentoch, že teda bibliografia je veda o bibliografickej komunikácii.

Moderná bibliografia v súčasnosti

Pre súčasné knihovníctvo a modernú bibliografiu je charakteristické, že informatizačné tendencie a internet, ako aj globalizačné trendy v oblasti komunikácie informácií sa zásadným spôsobom dotýkajú všetkých prvkov a zložiek bibliografickej komunikácie - tvorby a získavania dokumentov, ich spracovania, uchovávania a sprístupňovania bibliografických počítačových záznamov.

Je potrebné pochopiť, že základné metódy, štandardy, pravidlá v knižničnom a informačnom odbore sa týkajú bibliografie. Ide jednak o pravidlá, ktoré sa týkajú dokumentov pre informačné inštitúcie (RDA, AACR2, ISBD) a jednak štandardov a nástrojov, ktoré slúžia na zaznamenanie a zápis informácií o dokumentoch do digitálnej formy v ILS (MARC 21 a i.)

V porovnaní s uplynulými desaťročiami došlo v nebývalej miere k prudkému rozvoju v univerze dokumentov. Predmetom bibliografie už nie sú len knihy a časopisy a tlačené texty. Univerzum dokumentov sa značne diverzifikuje, pokiaľ ide o druhy dokumentov a nosiče informácií. Moderná bibliografia, na túto skutočnosť reaguje rozvojom organizačných a metodických nástrojov. Ďalšie znaky modernej bibliografie sú spojené s jej formou.

Moderná bibliografia je postpapierová bibliografia. Štandardom sa stal počítačový bibliografický záznam.

Moderná bibliografia - to nie je už len činnosť zameraná na formálny identifikačný popis dokumentu. Počítačové záznamy v štruktúre formátov MARC umožňujú hĺbkové spracovanie dokumentov a umožňujú vykonávať veľmi dôkladný bibliograficko-informačný prieskum.

Sofistikované softvéry umožňujú spájať bibliografický popis s úplnými textami dokumentov alebo s multimédiami, využívať súbory autorít, pracovať v integrovanom a používateľsky komfortnom prostredí, využívať nástroje Word Wide Webu a pod. Ďalším štandardným znakom modernej bibliografie je využívanie štruktúry formátov MARC v bibliografickom spracovaní, v tvorbe a využívaní heslárov (autorít) a prácu s vlastníckymi údajmi (holdingy). 

Vo vzťahu k bibliografickému textu a textu dokumentu sa rozvíjajú dve hlavné konvergujúce tendencie: štrukturálna a hypertextová. Prvá - štrukturálna - je evolučná, vnútrobibliografická. Jej dokladom je sústavne zdokonaľovaný systém formátu MARC, najmä formátu MARC 21.

Druhá - hypertextová - je mimobibliografickej proveniencie. Viaže sa na informačné technológie, počítačovú lingvistiku a elektronické publikovanie. Zdá sa, že pre modernú bibliografiu nie sú zatvorené dvere, ktoré vedú od manažmentu záznamov o dokumentoch k manažmentu údajov a znalostí. Profesia bibliografa si vyžaduje zvládnutie informačnej technológie. Produkovanie množstva čiastkových papierových bibliografických súborov sa stalo neefektívnym z ekonomického, ako aj z informačného hľadiska. Počítačové bibliografické záznamy sa uchovávajú v moderných databázových systémoch a sú dostupné cez globálne počítačové siete (World Wide Web). Technologická infraštruktúra Internetu a WWW otvára pre moderné bibliografické služby úplne nové horizonty. Dokonca sa zdá, že Internet je pre vývoj bibliografie natoľko významný, že bude možné hovoriť o bibliografii pred Internetom a o bibliografii s Internetom alebo o digitálnej bibliografii.  Rovnako sa to týka aj  verejne online prístupných katalógov knižníc (OPAC) a sprístupňovania digitálneho obsahu cez digitálne repozitáre.

Knižničná a informačná veda vo svojich disciplínach, bibliografiu nevynímajúc, neprešla v niektorých krajinách, ako niektoré iné humanitné vedy, zreteľnou fázou vyčlenenia a interpretácie svojich vlastných špecifických štruktúr. Zostáva, na vlastnú škodu, na vonkajšej, javovej úrovni skúmania dokumentov, bez hľadania a teoretických analýz hĺbkových, semiotických a medzitextových vzťahov medzi dokumentmi a informatickými textami, ktoré sa profesionálne produkujú v oblasti knihovníctva, bibliografie a dokumentácie.

Z toho vyplývajú aj určité metodologické ťažkosti definovania vlastného predmetu, špecifických faktov, koncepcií a metód a v konečnom dôsledku je potom nevyhnutné zdôrazňovať interdisciplinaritu a vypožičiavanie si terminológie a argumentácie z iných odborov a disciplín (jazykoveda, sociológia, psychológia a pod.).

V našej odbornej literatúre je na druhej strane dostatok dôkazov o tom, že naši odborníci z odboru knižničnej a informačnej vedy zaznamenávajú vývoj teoretického myslenia v iných krajinách. Spravidla však ide viac o metateoretickú registráciu poznatkov, ku ktorým sa dospelo inde, než o konfrontáciu koncepcií, porovnávanie výsledkov vlastného výskumu a praktických skúseností s výsledkami a skúsenosťami iných.

Pojem bibliografia sa v súčasnosti používa naďalej jednak vo význame popis a súpis dokumentov a jednak ako pomenovanie disciplíny, ktorá je zameraná na bibliografickú komunikáciu a praktické riešenie problémov výmeny bibliografických údajov.

Vzhľadom na spojenie bibliografie s informačnými technológiami sa postupne mení chápanie bibliografie ako popisu a súpisu. Popis sa transformuje na pomerne sofistikovaný proces a produkt uplatnenia analýzy komplexnej štruktúry dokumentov, s využitím iných informačných zdrojov. Súpis, respektíve súpisové znaky bibliografického záznamu strácajú v elektronickej forme v databázach svoj niekdajší úzky význam vzhľadom na množinové, spravidla papierové, bibliografické súpisy a kartotéky. Paleta bibliografických údajov sa mimoriadne prehĺbila, precizovala jednak v zmysle časť-celok, jednak v zmysle diverzifikácie technik zaznamenania vzťahov diachronických a hierarchických, ako aj vzťahov medzi univerzom dokumentov a bibliografickým univerzom.    

V každom prípade patrí bibliografia medzi základné pojmy knižničnej a informačnej vedy a knižnej kultúry. Napriek značnému rozšíreniu sa však nepoužíva bezvýhradne a rovnako vo všetkých krajinách, čo súvisí s rôznymi  kultúrnymi a profesionálnymi tradíciami niektorých krajín. V anglo-saských krajinách sa napr. používa termín bibliografia „bibliography“ na označenie celej knihovedy (Beaudiguez, 1989)[5].

V Encyklopédii Britannica z r. 1989 sa pojem bibliografia vysvetľuje ako systematické štúdium a popis kníh (Bibliography, 1989, s. 195-196).[6]

Výklad pojmu bibliografia

Termín bibliografia sa používa najmä v týchto troch významoch.

(1) Bibliografia ako veda, ktorá skúma zákonitosti bibliografickej komunikácie, bibliografickej praxe, vytvára systém poznatkov v disciplínach teórie bibliografie, dejín bibliografie a riadenia bibliografie. (2) Bibliografia ako činnosť, ktorá je zameraná na získavanie, spracovanie, uchovávanie a sprístupňovanie bibliografických informácií. (3) Bibliografia ako výsledok bibliografickej činnosti. Popri týchto troch základných významoch termínu bibliografia - bibliografická veda, bibliografická činnosť, bibliografická produkcia - niektorí autori uvádzajú aj ďalšie významy a spresňujúce výklady ďalších atribútov bibliografie. Napr. tvoriť bibliografiu, používať bibliografiu, zaoberať sa bibliografiou (Beaudiguez, 1989, s. 23)[7].

Bibliografia sa považuje za spoločenský jav, ktorého obsahom je komunikácia

bibliografických informácií. Pojmom bibliografická informácia sa rozumejú bibliografické dáta, ktoré charakterizujú bibliografickú jednotku, dokument, napríklad knihu, seriálovú publikáciu, hudobninu, film, počítačový súbor, audiovizuálny dokument, článok, kompaktný disk a pod.

Bibliografické informácie

Bibliografické informácie, čiže bibliografické dáta o dokumentoch sú usporiadané podľa určitých štandardov a noriem v bibliografických záznamoch, ktoré sú zaradené vo väčších celkoch, napríklad v bibliografických súpisoch (ako je napríklad národná bibliografia, špeciálna bibliografia a pod.). Bibliografické dáta sú usporiadané do súborov buď v tradičnej, papierovej forme, alebo v digitalizovanej forme v počítačových súboroch a v bibliografických bázach údajov. Jadro všetkých bibliografických záznamov, ktoré sa vyskytujú v rozličných oblastiach komunikácie informácií o dokumentoch ako je knihovníctvo, knižný obchod a vedecké informácie  tvorí bibliografický popis ako objektívna časť bibliografického záznamu.

Predmetom bibliografie ako vedeckej disciplíny je komplex problémov bibliografickej komunikácie v kontexte knižničnej a informačnej vedy. Teoretické zložky bibliografie sú najmä: teória bibliografickej komunikácie, bibliografická analýza a syntéza, bibliografické jazyky,  teória kondenzačnej deskripcie, teória spracovania dokumentov, bibliografické služby,  bibliografický prieskum, bibliografické systémy, bibliografický manažment a marketing. Moderná bibliografia sa realizuje a skúma v kontexte rozvoja informačnej a komunikačnej technológie.

Bibliografia ako veda a činnosť

Bibliografia ako veda a činnosť sa spoločensky a profesionálne realizuje jedine v bibliografickej komunikácii, v procese tvorby uchovávania a výmeny bibliografických informácií, a to hlavne prostredníctvom bibliografickej produkcie, ktorá je výsledkom viac alebo menej tvorivej činnosti bibliografa.

Bibliografia ako produkt

Bibliografia ako produkt predstavuje výsledok bibliografickej činnosti. Samotné produkty bibliografickej činnosti sú v praxi rozličné druhy a typy bibliografických diel, bibliografických súpisov, zoznamov a báz údajov v elektronickej forme.

Bibliografia ako disciplína knižničnej a informačnej vedy

Bibliografia ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa zo špecifických hľadísk zaoberá jednotlivými prvkami a zložkami systému bibliografickej komunikácie, ako je dokument (bibliografická jednotka), bibliograf (tvorca bibliografického záznamu alebo diela), bibliografický text (bibliografický záznam, bibliografický popis, bibliografický súpis, báza bibliografických údajov atď.), príjemca bibliografie. Predmetom pozornosti bibliografie sú tiež jednotlivé procesy kódovania a dekódovania, ktoré súvisia s bibliografickým spracovaním dokumentov, s tvorbou a využívaním bibliografických textov. Organizovaná množina prvkov bibliografickej komunikácie spolu s inštitucionálnou základňou bibliografie tvorí bibliografický systém, ktorý sa navonok prejavuje cez bibliografické služby.

Bibliografia ako disciplína reaguje na zmeny sociálnej komunikačnej situácie, technologický pokrok, objavovanie nových druhov dokumentov a so zreteľom na vonkajšie faktory primerane koriguje metódy a celkový charakter bibliografickej komunikácie tak, aby bibliografická činnosť v zmenených podmienkach primeraným a efektívnym spôsobom umožňovala ľuďom orientáciu vo svete literatúry a dokumentov.

Bibliografická činnosť

Bibliografická činnosť je závislá na dokumentoch, na množine akýchkoľvek dokumentov, napr. na systéme vedeckej a technickej literatúry, umeleckej literatúry a pod. Kým pre tvorcov primárnych dokumentov, teda vedcov, spisovateľov, hudobných skladateľov, filmových tvorcov a pod. je zdrojom inšpirácie, poznávania a interpretácie svet ako taký, teda mimotextová ontológia, univerzum, komunikovateľná realita, ktorú odrážajú v dokumentoch ako výsledkoch svojej tvorivej činnosti, pre tvorcov bibliografického záznamu alebo bibliografického súpisu či iného bibliografického diela je zásadne zdrojom popisu a inej činnosti dokument - textová ontológia.

Vznik bibliografie je podmienený dvoma hlavnými faktormi. Na jednej strane je to vznik literatúry (písomníctva), teda vznik dokumentov. Na druhej strane je to potreba vzdelancov mať informácie o svete literatúry, o svete dokumentov, ktoré sú nositeľmi informácií a poznatkov, teda potreba ľudí poznávať svet.

Medzinárodná spolupráca v dokumentácii, bibliografii

V medzinárodnom meradle sa najmä od sedemdesiatych rokov 20. st. efektívne rozvinul medzinárodný program IFLA s názvom UBC (Universal Bibliographic Control), čiže Univerzálna bibliografická registrácia. Pre bibliografiu má v tejto etape vývoja rozhodujúcu úlohu aj národné a medzinárodné úsilie IFLA a UNESCO o budovanie národných sietí MARC (National MARC Network), čiže národných strojom čitateľných katalógov, resp. súborných katalógov vytváraných a využívaných v rámci národných kooperačných združení knižníc a bibliografických agentúr. Dochádza k výraznejšej špecializácii bibliografov, z ktorých niektorí sa zameriavajú na bibliografický popis, iní na klasifikáciu a indexovanie, ďalší na technickú infraštruktúru bibliografických systémov, poskytovanie bibliografických služieb z vlastných a vonkajších bibliografických zdrojov, komercionalizáciu bibliografickej produkcie a pod.

Pre bibliografickú činnosť je i napriek nástupu počítačov a automatickej výrobe bibliografií stále potrebný tvorivý regulujúci vplyv človeka vo fázach vstupného spracovania dokumentov a vo fáze výstupnej intelektuálnej modifikácie bibliografických produktov pre používateľov. Aj v telematických službách je nezastupiteľná úloha bibliografa ako navigátora a sprostredkovateľa, ktorý analyzuje, spresňuje a usmerňuje požiadavku používateľa na určitú bázu informácií, pomáha mu orientovať sa v literatúre a vybrať taký zdroj, ktorý jeho požiadavku čo najlepšie uspokojí.

Národné bibliografické služby

Národné bibliografické služby sa definujú ako súbor činností, ktoré sú zamerané na prípravu a sprístupňovanie bibliografických záznamov v krajine (Vitiello, 1996, s. 97)[8]. Patria k tým druhom knižničných služieb, ktoré používateľská komunita prijíma ako stabilnú a solídne etablovanú službu.

Významnou zložkou národných bibliografických služieb bola od prvopočiatkov novšej bibliografie ústredná katalogizácia. Knihovníci a bibliografi sa z ekonomických a praktických dôvodov venovali rozpracúvaniu a implementácii ústrednej katalogizácie. Včasná a úplná ústredná katalogizácia znamená prípravu a poskytovanie bibliografických záznamov a patrí medzi kľúčové otázky v rámci knižničného systému. Fungujúca ústredná katalogizácia umožňuje presúvať knižničné zdroje a zamestnancov z interných katalogizačných činností na externé služby knižnice orientované na verejnosť. 

Medzi prvé krajiny, v ktorých sa knihovníci usilovali o ústrednú katalogizáciu a jednotné katalogizačné pravidlá patrí Veľká Británia. V roku 1877, na prvej konferencii britskej knihovníckej asociácie zazneli hlasy, ktoré nastoľovali požiadavku tvorby národného resp. medzinárodného katalógu. Prvý praktický krok však v roku 1901 ukutočnila Kongresová knižnica v USA, ktorá začala distribuovať abonentom katalogizačné lístky. V roku 1926 využívalo služby ústrednej katalogizácie asi 4000 knižníc a úspory na katalogizácii predstavovali sumu asi 500 000 dolárov (Stephensen, 1989, s. 8-26)[9].

Ďalšou formou poskytovania bibliografických služieb v rámci národných knižničných systémov je tlačená národná bibliografia, prostredníctvom ktorej sa bibliografické informácie dostávajú širšiemu okruhu používateľov a nie len knižniciam.

V dôsledku uplatňovania informačnej technológie v knižniciach však tradičná lístková ústredná katalogizácia a tlačené národné bibliografie ustupujú šíreniu bibliografických záznamov v elektronickej forme.

Základom národných bibliografických služieb sa stala akvizícia dokumentov, ktoré sa podľa určitých zásad uchovávajú v národnej knižnici. Cieľom týchto služieb sa stala príprava bibliografických záznamov a ich distribúcia v národnom knižničnom systéme. Takéto poslanie bolo zreteľne artikulované na medzinárodnej konferencii národných bibliografií a národných bibliografických agentúr v Paríži v roku 1977 ( Bell, 1993, s. 29-33)[10], (Bourne, 1994, s. 64-67)[11]. Konferencia zdôraznila okrem iného potrebu výmeny bibliografických údajov na národnej úrovni. Táto tradičná paradigma bibliografických služieb v mnohých krajinách doznieva, napriek tomu, že nie vždy sa ju podarilo naplniť k spokojnosti samotných bibliografov a používateľov, medziiným aj knižníc, ktoré boli adresátmi týchto služieb. Nastupuje paradigma nová.

Modernú paradigmu moderných bibliografických služieb výstižne sformuloval v roku 1990 P. Lewis, generálny riaditeľ Odboru bibliografických služieb Britskej knižnice (European, 1991, s. 11-19)[12]. Podľa neho je úlohou bibliografických služieb „zostavovanie a distribúcia súbežnej národnej bibliografie a iných služieb spojených s používaním súborov a databáz národných bibliografických záznamov popri ďalších autoritatívnych bibliografických údajoch a katalogizačných záznamoch“. Táto definícia zahŕňa základné črty moderných bibliografických služieb. Ktoré sú to:

a) tvorba národnej bibliografie,

b) možnosť výberu údajov z národnej bibliografie a príprava bibliografických produktov;   “špecializovaných výstupov“ pre skupiny klientov (deti, profesionálne skupiny...),

c) práca v sieti, pričom národná bibliografická agentúra funguje ako host vzhľadom k iným klientom -systémom, databázam a súborom, a to buď v „internom“  rámci systému katalogizácie v knižnici, alebo v „externom“ rámci, ktorý predstavuje napríklad súborný katalóg.

G. Vitiello sa domnieva, že vyššie uvedenú definíciu je vhodné doplniť o vzťah systému národných bibliografických služieb o ďalšie dva susedné systémy: vydavateľský sektor a knižnice, s ktorými národné bibliografické služby fungujú v totálnej synergii.(1996, s. 98)[13]. Komplexný model systému národných bibliografických služieb znázorňuje obrázok. (Lewis, 1991)

Univerzum dokumentov a bibliografické univerzum

Základnými prvkami bibliografickej komunikácie sú: univerzum dokumentov a bibliografické univerzum. Schéma (Obrázok 1) znázorňuje tieto dva základné javy a všeobecné vzťahy medzi nimi. Je to jednak univerzum dokumentov (prototextov) a jednak bibliografické univerzum (univerzum metatextov).

Univerzum dokumentov je v podstate veľmi zložitý objekt z hľadiska vzniku, rozmanitosti foriem a obsahu. Tvorcami dokumentov sú autori a korporatívni autori (korporácie). Produkujú monografie, seriály, články, súbory. Tieto objekty sú ďalej štruktúrované a môžu existovať v rôznych fyzických formách. Napríklad monografia môže mať formu tlačeného textu alebo počítačového súboru. Monografie môžu vytvárať väčšie súbory (edície), alebo sa môžu členiť na menšie časti (články) a pod.

Bibliografické univerzum je odrazom a modelom univerza dokumentov. Usiluje sa zaznamenať vzťahy medzi dokumentami v diachronickom a synchronickom priereze a reprezentovať tieto fakty a vzťahy ako usporiadanejšie a systematizované v tvare, ktorý je vhodnejší na komunikáciu informácií o univerze dokumentov. Schéma tiež ukazuje, že bibliografické univerzum je závislé na univerze dokumentov. Vyjadruje to široká šipka, ktorá znázorňuje proces, prostredníctvom ktorého bibliografické univerzum vzniká; je to kondenzačná deskripcia alebo modelovanie bibliografických vzťahov chronologických, vertikálnych a derivovaných.

Schema vztahov univerza prototextov a univerza metatextov

Obrázok 1 Schéma vzťahov univerza prototextov a univerza metatextov

Model dokumentovej komunikácie

Naša schéma umožňuje vidieť model so základnými prvkami a procesmi dokumentovej komunikácie. Je to dynamická otvorená štruktúra bibliografického systému. Z nášho pohľadu je bibliografia veda o bibliografickej komunikácii.(Katuščák, 1981, s. 93-136).[14]

V schéme komunikácie sú tieto prvky a procesy:

1.    Expedient, vysielač (EX)

2.    Kódovanie (K)

3.    PROTOTEXT (PT)

4.    Dekódovanie (DK)

5.    percipient+expedient, bibliograf (PC1+EX1)

6.    Kódovanie v procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie (K1)

7.    METATEXT, bibliografický text, bibliografický záznam (MT)

8.    Dekódovanie (DK1)

9.    Percipient, prijímač, používateľ (PC)

Prvky a procesy bibliografickej komunikácie

V modeli bibliografickej komunikácie vidíme všetky podstatné štrukturálne prvky a zložky a vzťahy medzi nimi. Je to otvorená materiálna štruktúra, bibliografického informačného procesu a univerzálny funkčný model akéhokoľvek dokumentového informačného systému, predstavujúci dynamický pohľad na bibliografický systém. Je rozšírením statického pohľadu na bibliografiu ako objekt. Vytvára nocionálny základ pre entitno-relačné modelovanie alebo objektovo orientované modelovanie bibliografie. Metódy štruktúrovanej analýzy pre účely vývoja softvérov sú však mimo témy našej práce.

Čo vlastne znázorňuje model bibliografickej komunikácie?

Objektívna realita, svet, univerzum (UX) sú východiskom i cieľom bibliografickej komunikácie. Daný komunikačný proces sa  začína a relatívne končí realitou. Je to proces otvorený, neukončený, dynamický, rekurzívny, podmienený pohybom a rozvojom poznania, zaznamenaného v univerze dokumentov.

Model dokumentovej komunikacie

Obrázok  2 Model dokumentovej (bibliografickej) komunikácie

Priebeh bibliografickej komunikácie

Expedient (EX) je prvok bibliografickej komunikácie, ktorý vyberá zamýšľanú správu z množiny možných správ, ktorých zdrojom je univerzum (UX). Výsledkom tvorivej činnosti tohto subjektu (EX) je dokument, ktorý je v bibliografickej komunikácii prototextom (PT).

Východiskovým prvkom bibliografickej komunikácie je text dokumentu (PT). V procese dekódovania (DK1), čiže v procese informačnej analýzy sa dokumentu zmocňuje bibliograf, ktorý je súčasne percipientom (PC1) a expedientom (EX1) v jednej osobe. Môže to byť bibliograf, katalogizátor, dokumentarista, informačný pracovník, vydavateľ, autor a pod. Subjekt (PC1+EX1) vytvára na základe dokumentu bibliografický (informatický) text a uplatňuje pritom špecifické pravidlá kódovania (MARC, ISBD, HTML, SGML ...).

Výsledkom činnosti kódovania subjektom (PC+EX1) je bibliografický (informatický) text, čiže metatext (MT). Nasleduje proces dekódovania (DK1), ktorého agensom je percipient (PC), používateľ a ktorý sa uskutočňuje v procese bibliografického prieskumu. Percipient (PC) ako výsledky prieskumu získa najprv metatexty (MT) a cez ne prototexty (PT), dokumenty, cez ktoré sa dostáva k tomu výseku objektívnej reality, univerza (UX), ktoré v dokumente (PT) zobrazil autor dokumentu (EX).

Dynamickosť bibliografickej komunikácie je daná dialektickým napätím medzi medzi prototextom (PT) a používateľom (PC). Ide o napätie, vyvolané komunikačnou asymetriou, komunikačnou nerovnováhou. Prototext má to, čo nemá používateľ, ktorý sa k tomu dostane cez bibliografický text (MT). Prototext sa môže považovať za východiskový objek bibliografickej komunikácie a používateľ za cieľový objekt komunikácie.

Bibliografický popis

Bibliografický popis je základným stavebným prvkom bibliografického záznamu. Niekedy sa nesprávne stotožňuje s bibliografickým záznamom alebo sa zvýrazňuje len jeho identifikačná funkcia (identifikačný popis).

Podľa výkladu v ISBD sa pod pojmom bibliografický popis rozumie súbor bibliografických údajov, ktoré popisujú a identifikujú dokument. ISBD odporúča, aby bibliografické údaje boli v bibliografickom popise usporiadané do oblastí (area), ktoré sa niekedy nazývajú aj polia. (V STN  01 0195 sa tento pojem, žiaľ, nepoužíva). Oblasti sú vlastne skupiny príbuzných údajov bibliografického popisu. Bibliografické údaje v týchto oblastiach predstavujú vlastný obsah bibliografického popisu a hlavnú časť bibliografického záznamu.

Medzinárodné štandardy pre bibliografický popis špecifikujú pravidlá pre popis a identifikáciu dokumentov všeobecne (ISBD(G)), monografií (ISBD(M)), seriálových publikácií (ISBD(S)), starých tlačí (ISBD(A)), hudobnín (ISBD(PM)), počítačových súborov (ISBD(CF)), kartografických materiálov (ISBD(CM)), článkov (ISBD(CP))

Normy ISBD (a)určujú bibliografické údaje, (b) určujú poradie bibliografických údajov v bibliografickom popise a (c) špecifikujú systém interpunkcie v bibliografickom popise.

Ustanovenia noriem ISBD sa v prvom rade týkajú záznamov v tlačených katalógoch, záznamov v bibliografiách a bibliografických záznamov vo všetkých druhoch bibliografických príručiek. Pre účely počítačového spracovania sú údaje bibliografického popisu zahrnuté do formátu typu MARC, ktorý sa používa v knihovníctve a bibliografii. Štandardy ISBD a napr. formát MARC21, UNIMARC tvoria prepojený systém, pričom MARC21 či UNIMARC umožňuje vstup a ISBD určujú tvoria logickú štruktúru formátu a upravujú výstup z počítačového spracovania.

Každá čiastková norma ISBD obsahuje pravidlá popisu určitého typu dokumentu alebo kategórií dokumentov. Žiadna z nich by sa nemala používať iba izolovane. Napríklad katalogizátor spracúvajúci monografiu podľa ISBD(M) môže pri popise použiť aj iné normy ISBD. Normy ISBD sa vzťahujú na súčasné dokumenty. Pre staré tlače existuje norma ISBD(A).

Hlavným poslaním noriem ISBD je uľahčiť medzinárodnú výmenu bibliografických informácií. Tento zámer predpokladá:

·    urobiť záznamy z rôznych prameňov tak, aby ich bolo možné vymieňať, aby záznamy vytvorené v jednej krajine bolo možné zaradiť do knižničných katalógov alebo bibliografií v inej krajine;

·    napomôcť porozumeniu záznamov vzhľadom na jazykové bariéry tak, aby záznamy, ktoré boli vytvorené pre používateľov v ich jazyku, mohli byť zrozumiteľné pre používateľov v inom jazyku;

·    uľahčiť konverziu bibliografických údajov do strojom čitateľnej formy.

Normy ISBD poskytujú dostatok možností na dôkladný bibliografický popis.

Bibliografické údaje, holdingy, exempláre

BIBLIOGRAFICKE UDAJE HOLDINGY EXEMPLARE

V praxi knižníc je dôležitou otázkou úroveň podrobnosti bibliografického popisu. (Lambrecht, 1992)[15]. V tomto smere sa uplatňujú tieto všeobecné zásady:

Knižnica popisuje dokument podľa svojich potrieb. Môže vytvoriť veľmi stručný, stredný alebo vyčerpávajúci bibliografický popis dokumentu. Neexistujú záväzné národné alebo medzinárodné pravidlá, ktoré by striktne vyžadovali určitú jednotnú úroveň podrobnosti bibliografického popisu v praxi.

V praxi sa spravidla rešpektuje odporúčanie Medzinárodného štandardného bibliografického popisu (ISBD), podľa ktorého národné bibliografické agentúry vytvárajú úplný (vyčerpávajúci, autoritatívny) bibliografický popis. Pri počítačovom spracovaní to znamená, že na vstupe sa zaznamenajú a do príslušných polí a podpolí napr. podľa UNIMARCu sa zapíšu všetky bibliografické údaje, ktoré sa vyskytujú v dokumente na predpísaných miestach (predpísaný zdroje bibliografického popisu) alebo na iných miestach dokumentu, prípadne mimo dokumentu.

Pokiaľ knižnica (vedecká, špeciálna, verejná a pod.) kooperuje s národnou bibliografickou agentúrou (s národnou knižnicou) pri vytváraní záznamov pre národnú bibliografiu alebo pre súborný katalóg, odporúča sa, aby podobne ako národná bibliografická agentúra, vyhotovila úplný (vyčerpávajúci, autoritatívny) bibliografický popis.

Ostatné knižnice vytvárajú bibliografický popis podľa svojich potrieb v súlade s ISBD, resp. podľa národných katalogizačných pravidiel.

Podľa podrobnosti sa vyhotovuje bibliografický popis na troch úrovniach:

1.    prvá úroveň - minimálny bibliografický popis

2.    druhá úroveň  - stredný bibliografický popis

3.    tretia úroveň - maximálny bibliografický popis

Schéma minimálneho bibliografického popisu podľa ISBD:

Poznámky:      Hviezdička označuje opakovateľné údaje. Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje. Poradie údajov a predpísaná interpunkcia pred údajmi sú záväzné.

Hlavný názov = *Súbežný názov : *Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. - Údaj o vydaní, *Ďalšie údaje o vydaní. - Miesto vydania, distribúcie, atď. : *Meno vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah. - (Názov edície ; Číslovanie zväzku). - Medzinárodné štandardné číslo

V schéme sú len údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné pre minimálnu úroveň bibliografického popisu. Údaje sa zaznamenávajú vtedy, ak sa nachádzajú v predpísanom zdroji popisu v dokumente alebo ak ich spracovateľ zistí z iných zdrojov. V dokumente sa napríklad nemusí nachádzať Podnázov. Ďalšie údaje o vydaní, údaje o edícii alebo Medzinárodné štandardné číslo. Ak informácie chýbajú v dokumente, alebo nie sú inak zistiteľné, nebudú ani v bibliografickom popise.

Schéma stredného bibliografického popisu podľa ISBD

Poznámky:      Poradie údajov a predpísaná interpunkcia sú záväzné. V schéme sú údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné a voliteľné pre minimálnu úroveň bibliografického popisu.

Hlavný názov           = Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. -  Údaj o vydaní / Údaj o zodpovednosti za vydanie, Ďalšie údaje o vydaní / Ďalší údaj zodpovednosti za vydanie. - Miesto vydania, distribúcie, atď. : Meno vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah : Ilustrácie ; Rozmery. - (Názov edície = Súbežný názov edície / Údaje o zodpovednosti, ISSN edície ; Číslovanie zväzku). - Poznámky. - Medzinárodné štandardné číslo

Schéma maximálneho bibliografického popisu podľa ISBD 

Poznámky:      Hviezdička (*) označuje opakovateľné údaje. Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje. Poradie údajov a predpísaná interpunkcia pred údajmi sú záväzné.

Hlavný názov [Všeobecné označenie typu dokumentu] = Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o zodpovednosti ; *Ďalší údaj o zodpovednosti. - Údaj o vydaní = *Súbežný údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti za vydanie ; *Ďalší údaj o zodpovednosti za vydanie, *Ďalší údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti vo vzťahu k ďalším údajom o vydaní ; *Ďalší údaj o zodpovednosti vo vzťahu k ďalším údajom o vydaní. - Pole pre určité typy dokumentov. - Prvé miesto vydania, distribúcie atď. ; *Ďalšie miesto vydania, distribúcie atď. : *Meno vydavateľa, distribútora atď. [*Údaj o funkcii vydavateľa, distribútora atď.)], Dátum vydania, distribúcie atď. (*Miesto výroby : *Meno výrobcu,) Dátum tlače. - Rozsah : Údaj o ilustráciách ; Rozmery + *Sprievodný materiál. - (Hlavný názov edície alebo podedície = *Súbežný názov edície alebo podedície : Doplnky k názvu edície alebo podedície / Prvý údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii ; *Ďalší údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii, ISSN edície alebo podedície ; Číslovanie vo vnútri edície alebo podedície). - Poznámky. - Štandardné číslo : Dostupnosť a/alebo cena

Systém pilierov novej bibliografie a knihovníctva 

Prvkami štruktúry nového systému knihovníctva sú: 

1. Katalogizačné principy IFLA (Statement of International Cataloguing Principles (ICP)). 
2. Popis a prístup ku zdrojom (Resource Description and Acces (RDA)). 
3. Funkčné požiadavky na bibliografické záznamy (Functional Requirements for Bibliographic Records (FRBR)). 
4. Funkčné požadavky na autoritatívne dáta (Functional Requirements for Authority Data (FRAD)). 
5. Funkčné požadavky na vecné autoritatívne dáta (predmetové autority) (Functional Requirements for Subject Authority Data (FRSAD)). 
6. Referenčný model pre knižnice (Library Reference Model (LRM)). 
7. FRBRoo konceptuálny model v objektovo orientovanom formalizme (FRBRoo : a conceptual model for bibliographic information in object oriented formalism). 
8. PRESSoo : rozšírenie CIDOC CRM na modelovanie bibliografických informácií o pokračujúcich zdrojoch (PRESSoo : extension of CIDOC CRM and FRBRoo for the modelling of bibliographic information pertaining to continuing resources).

1. BIBFRAME rámec iniciatívneho vývoja novej bibliografie (BIBFRAME Bibliographic Framework Initiative).10 
2. MARC21. Bibliografický formát. Formát MARC 21 pre Autority a Holdingy. 

Formát MARC 21 predstavuje najstabilnejšiu a najpodrobnejšiu sadu dát (dataset, metadata), ktorá sa naďalej používa v bibliografii a katalogizácii a ešte sa dlho bude používať v praxi a ILS. Popri tom sa budú postupne rozvíjať a nasadzovať aplikácie, ktoré umožnia konvertibilitu s dátami MARC21, avšak budú založené na značkovacích jazykoch štandardu SGML a aplikáciách XML, HTML, TEI a pod., a koncepte entitno-relačných modelov rodiny FRBR a objektovo-orientovaných modelov FRBRoo. 

3.9.1 Nové katalogizačné pravidlá 

Navrhovanie dát pre knižničné systémy a služby novej generácie v najbližšom desaťročí budú ovplyvnené viacerými novými požiadavkami, princípmi, modelmi a definíciami dát. 

Na začiatku 21. storočia IFLA vyhlásila nové princípy katalogizácie najprv v roku 2009 a najnovšie v roku 2016 (Galeffi et al 2017)11, vydané v roku 2017. Katalogizačné princípy IFLA významne rozširujú a nahrádzajú staršie Parížske princípy. Princípy IFLA: 

pokrývajú všetky typy zdrojov bez ohľadu na ich formu (nie len texty), 

sú zamerané na prístup ku všetkým aspektom bibliografických údajov používaných v katalógoch knižníc, 

zahŕňajú nielen ciele, ale aj hlavné pravidlá, ktoré by mali byť zahrnuté v medzinárodných katalogizačných predpisoch, ako aj usmernenia o možnostiach vyhľadávania a získania, 

10 Overview of the BIBFRAME 2.0 Model (BIBFRAME - Bibliographic Framework Initiative, Library of Congress) [online]. Library of Congres [cit. 2021- 12-5]. Dostupné z: https://www.loc.gov/bibframe/ 

11 IFLA Cataloguing Section and IFLA Meetings of Experts on an International Cataloguing Code; Approved by IFLA Cataloguing Standing Committee and IFLA Committee of Standards Endorsed by IFLA Professional Committee. (2017) IFLA Statement of International Cataloguing Principles (ICP). Dostupné z: https://www.ifla.org/wp-content/uploads/2019/05/assets/cataloguing/ icp/icp_2016-en.pdf54 

zohľadňujú nové kategórie používateľov, prostredia s otvoreným prístupom, interoperabilitu a dostupnosť údajov, potrebu nových nástrojov na vyhľadávanie a všeobecnú výraznú zmenu správania používateľov. 

Základom novej paradigmy v bibliografii a katalogizácii sú koncepčné modely v rodine funkčných požiadaviek IFLA12. 

Nová paradigma IFLA pracuje s novým nosným systémom pojmov (entitno-relačný model, tzv. E-R model), ktoré by mala katalogizácia (bibliografia) akceptovať: entity, atribúty, vzťahy. Výkladový slovník pojmov (tezaurus) je súčasťou poblikovaných princípov IFLA. 

Pokiaľ ide o entity, ktoré môžu byť reprezentované bibliografickými a autoritatívnymi údajmi, sú to predovšetkým tieto: 

Tab. 5: Bibliografické entity a entity pre autority